Šat Nah

Čo je prvá pomoc? Je to okamžitá pomoc poskytovaná jednotlivcom, alebo skupinou (neodborníkov) človeku, ktorý si vonkajšími okolnosťami, vlastným pričinením, alebo kombináciou oboch predchádzajúcich, spôsobil zranenia, ktoré sú nezlučiteľné s jeho okamžitou schopnosťou vykonávať ďalšie hospodárske činnosti..

Šat Nah

Prvá časť

„Čo je prvá pomoc? Je to okamžitá pomoc poskytovaná jednotlivcom, alebo skupinou (neodborníkov) človeku, ktorý si vonkajšími okolnosťami, vlastným pričinením, alebo kombináciou oboch predchádzajúcich, spôsobil zranenia, ktoré sú nezlučiteľné s jeho okamžitou schopnosťou vykonávať ďalšie hospodárske činnosti..“

(Vesmírny almanach prvej pomoci. Úvod, str. 7)

„Mám právo, mám právo, mám právo na to, keď aj oni móžu.“

(Ľuboško Kolárik, ktorý tancuje kombinácie breakdancu a odzemku najlepšie v celej galaxii.)

Krátke životopisy postáv:

Copatá blondína. Najradšej sa s privretými očami prechádza priestranstvami, alebo si prstami masíruje spánky. Často ju bolí hlava. Rozpráva o minulosti, pretože žije už 803 rokov, pokiaľ ju pamäť neklame.

Smutnooká Katka. Takmer priezračná bytosť so slzami v očiach. Nie je vylúčené, že sa napokon zo sveta úplne vytratí. Ale to nie je jej skutočný problém. Život zvláda tak o vlas, s odretými ušami.

Koska. „Eile nicht zu schnell, werde auch nicht zu langsam. Das Leben, leiden, sterben und lieben – alle diese Sachen / sittlich belanglose/ sind nur ein Rauch, flusterte Engel Uriel zu Marc Aurel. In frommer Scheu, horte ihm der Kaiser zu. Túto veršovačku, nie bez gramatických chýb, dostala Koska hneď v prvý deň cesty a netušila pri tom, že jej autorkou je Copatá blondína, ktorá ju pravdepodobne miluje.

Pán Pantalejmon. Neznesiteľný chlap, ktorého čoraz častejšie prepadávajú záchvaty neovládateľnej zúrivosti. Doplatí na ňu, pretože na tejto ceste stretne vlastnú smrť.

Ľuboško Kolárik. Osobnosť, tanečník a génius, „žení“ ako sám o sebe vyhlasuje. O niekoľko rokov neskôr sa stane prezidentom Zjednotených Zemí Zeme.

Aslan a Tušet. Dvaja výtečníci z mesiaca Tritón. Osobní strážcovia tamojšieho miestodržiteľa.

Anjelik Ema. Malé dievčatko, ktoré rado spí, ľúbi svoju mamu a zmrzlinu a má veľký strach z Kolárika a Pantalejmona. Na tento výlet sa príliš neteší.

Kolektív žien z oddelenia RCP. Ťažko ich vystihnúť.

●

Kozmický let číslo 903 – 45 – A 28c bol klasickým medzihviezdnym letom určeným na civilné zámery. Nebolo s ním spojené nijaké vážnejšie nebezpečenstvo, kvôli ktorému by sa cestujúci museli vopred znepokojovať. Prepravované osoby predsa nemohli vedieť, že vesmírny koráb Old Castle Europe je 45 ročný vrak, ktorý prekonal 8 havárií a kapitán tejto lode je nútene a predčasne penzionovaný dôstojník letectva. Aby ráno vstal a dokázal s ľuďmi komunikovať, vypije najskôr približne dva deci rumu. Pasažieri, ktorí sa zúčastňovali tohto letu, boli zamestnanci firmy zaoberajúcej sa spracovávaním už spracovaných informácií, alebo lepšie povedané ich recykláciou. Firma sa tiež špecializovala na vytváranie garantovaných portfólií na dve sezóny. Bol to zložitý proces, ktorému málokto rozumel a predovšetkým nikto nevedel, či  je vôbec táto práca potrebná. Ale ľudia mali prácu a majitelia firmy boli nesmierne bohatí. Z týchto dvoch skutočností vyplývalo, že sa im to muselo vyplatiť. Väčšina zamestnancov nad tým vôbec nepremýšľala a vlastne všetci boli radi, že im firma zaplatila tento ozdravný pobyt. Cieľom cesty bola planéta Neptún, teda presnejšie jej mesiac Tritón. Planéta Neptún bola stále veľkou záhadou, striedali sa na nej ročné obdobia, podobne ako na Zemi. Doposiaľ sa však na jej povrch ľudská noha nedostala. Inak to bolo s Tritónom. Pokrývala ho hrubá vrstva ľadu a hlboko v útrobách ľudia našli oceány. No a v nich Makany. Boli to zvieratá podobné pozemským delfínom a tuleňom. Ich objavenie spôsobilo na svete doslova vedeckú revolúciu. Na Tritón sa organizovali výpravy, vzniklo na ňom množstvo výskumných staníc a niekoľko naozajstných miest. Postupom času vedci pochopili, že na Tritóne sú tri veci: 1. ľad, 2. oceány, a 3. Makany. Nič viac. Tieto zistenia prijala vedecká obec s pochopiteľnými rozpakmi a sklamaním. Oveľa citeľnejšie bolo sklamanie v politických sférach a jeho priamy dôsledok znamenal stratu finančnej podpory. V priebehu nasledujúcich štyridsiatich rokov sa svet o Tritón takmer úplne prestal zaujímať. Bublina praskla. Nešťastný mesiac sa však stal cieľom podnikateľských aktivít v oblasti cestovného ruchu a ten sa na ňom začal celkom slušne rozvíjať. 

Pán Pantalejmon sa vo svojom sedadle nepokojne zahniezdil. Pokúšal sa predstierať spánok, ale príliš sa mu nedarilo, pretože jeho sused bol Ľuboško Kolárik, ktorý sa s ním chcel úprimne spriateliť a pod nos mu každú chvíľu strkal nejaký odporný obrázok, ktorý namaľoval. Väčšina z tých obrázkov bola iba nezmyselným zhlukom rôznofarebných machúľ, pravdepodobne predstavovali vesmír a planéty a tak ďalej. Pantalejmon zápasil so svojou zúrivosťou ako len dokázal. Vedel, že Kolárika nesmie udrieť, v opačnom prípade skončí ako kolega Striž. Nechcel na to myslieť. Striž prišiel kvôli tomuto dementovi o prácu. Prečo len musia existovať tie prekliate kvóty? No prečo? Pantalejmon sa spamätal v poslednej chvíli, keď už päsťou udieral do vlastného stehna. Kvóty. Boli zavedené pred mnohými desaťročiami. Každá firma, podnik, čokoľvek sa muselo riadiť v súlade s jej ustanoveniami. Problém bol v tom, že sa od istého času začalo rodiť množstvo detí, ktoré mali ťažkosti zvládnuť napríklad také delikátne veci, ako umenie písať a počítať. Začali dostávať vzdelanie veľmi špecifického a zvláštneho druhu. Po jeho absolvovaní dostali certifikát a umiestenku do konkrétnej firmy, ktorá ich musela prijať. V pracovnej oblasti to vlastne nespôsobovalo takmer nijaké ťažkosti, pretože väčšinu akýchkoľvek prác už dávno vykonávali len stroje riadené dokonalými počítačmi. Ľudia viac menej zaobstarávali dozor nad výkonnosťou. Certifikovaní analfabeti však spôsobovali množstvo problémov so svojím začleňovaním do spoločnosti. Veľké množstvo z nich malo obrovské sebavedomie a neznesiteľnú povahu. Tak sa stalo, že kolega Striž nezvládol určitú situáciu a vyhodil Kolárika z okna. Kolárik sa vrátil po dvoch mesiacoch z nemocnice a vo firme dostal vyššiu a lepšie platenú pozíciu. Aj Striž niečo dostal. Výpoveď a súd, po ktorom vyfasoval šesť rokov nútených prác v Mikronézii, ktorá sa po sérii bližšie nešpecifikovaných nukleárnych katastrof budovala doslova od základov. Pantalejmon si musel dávať pozor. Do čerta, všetci si museli dávať pozor!

„Lúbim ju, je taká krásna a múdra, nakreslil som hu,“  vravel Kolárik a otŕčal ruku s ďalším umeleckým dielom. Pantalejmon rozoznal niečo ako ženskú postavu s výraznými pohlavnými znakmi, ale nechcel tomu venovať pozornosť. „Ten velký oproti som ja,“ slintal milovník. „Musíš ma počúvať a mať rád, lebo som tvoj šéf!“ zvolal vzrušene a jeho tučná tvár dostala ružovkastý nádych. Potkanie oči za hrubočiznými sklami dioptrií zlostne zažiarili. Bola to pravda. Keď Kolárika povýšili, stal sa Pantalejmon jeho priamym podriadeným. S tým sa nedalo nič robiť. Pokúsil sa o zmierlivý úsmev a na pol úst pochválil kresbu. Zaujímal sa o osobu, ktorá je na obrázku zvečnená, ale Kolárik mu neprezradil meno. „Nepoviem, lebo je to prekrásna blondína,“ povedal tajnostkársky a žiadostivo sa zahľadel na Smutno okú Katku, ktorá sedela o niekoľko miest vpredu s Koskou a mala veľmi pekné gaštanové vlasy. V Kolárikovom osemnásť stranovom certifikáte sa písalo, že okrem iných porúch je aj farboslepý. Certifikáty boli vo svojej počiatočnej fáze veľmi jednoduché dokumenty, ale neskôr sa k nim začali pripájať rôzne správy a stanoviská odborníkov. Celkom na záver sa uvádzal podrobný zoznam činností, „ktorými daného jedinca nový zamestnávateľ nesmie zaťažovať, pretože by tým narušil jeho ľudskú dôstojnosť, poukazujúc tak na isté medzery, ktoré sa v jeho vzdelaní a výchove, napriek najlepšej vôli, nepodarilo odstrániť.“ Bodka. Toto sa písalo v úvodných riadkoch každého certifikátu.

Copatá blondína prežívala podobné pocity ako pán Pantalejmon, ktorého však úprimne neznášala. Sedela celkom vpredu a nikomu by svoje miesto neželala. Pred ňou, za ňou aj vedľa nej sedeli ženy z oddelenia RCP, bujaré päťdesiatničky, ktoré už tretí deň popíjali destiláty (veď núkali aj ju) a spievali bujaré pesničky z regiónu odkiaľ všetci pochádzali. Pred tým než vznikli Zjednotené Zeme Zeme, autor tohto názvu mal tiež certifikát, nazývala sa ich krajina Slovensko. Teraz to bola jednoducho Stredoeurópa 6. Copatá blondína nevychádzala z úžasu. Odkiaľ tie ženské poznajú všetky tie nasprostasté pesničky?! Najskôr spievali:

Nedaľeko od Trenčínááá,

býva krásna Katarínááá

Pokračovali:

Tam okolo Levóčé,

 tam okolo Súčé

Neskôr už pritvrdili:

Rež a rúbaj do dreva,

komu to bolo treba,

pokiaľ Slovák na Slovensku pánom nebude

Copatá blondína si uvedomovala, že tento koncert nemôže trvať večne, ale napriek tomu sa rázne postavila, venovala kolegyniam vyčítavo výhražný pohľad a odobrala sa do prednej časti lode, kde sa nachádzalo veľké okno, otvárajúce výhľad do útrob vesmíru. Sadla si do jedného z pohodlných sedadiel. Nevedela čo sa s ňou v poslednom čase deje. Bola nešťastná a dávala to príliš najavo. Nech každý obdivuje ako trpí. Veď je zamilovaná, konečne si to plne uvedomila. Myslí na nežnosti, na dotyky, na dve telá. Priateľom rozpráva o Koske a čaká, že ju pochopia. Ktovie, možno sa pred nimi len robí zaujímavou. A dobrých známych, ktorí ju až tak veľmi nepoznajú, chce snáď šokovať. Inak prežíva tak, ako sa dá. Má rada biele víno a tenučké cigarety. A priatelia jej hovoria, chlácholia ju, nech neblázni. Chceli by ju utešiť, ale najmä chcú už ísť z podniku domov, pretože je polnoc. Lenže čo je to domov? Návrat do príbytkov, kobiek, smutných obydlí, do dier? A bez Kosky? Takže ich všetkých opantá svojimi rečami a drží ich v zajatí. Napokon už len mávne rukou. Nejde o nič, to je len noc, som smutná, to je všetko. Dokonca chodí do práce, nikdy by si nebola pomyslela, že k tomu dôjde. Vždy to videla inak. Dreň v kostiach.

Aj napriek bezbožnému vyrevúvaniu žien z oddelenia RCP prežíva niekto na palube kozmickej lode priezračný sen. Anjelik Ema spí. Je skoré jarné ráno. Má asi tri roky a mama ju na chvíľu nechá samú v kuchyni plnej výparov z hrncov, ktoré sa zohrievajú na sporáku. Využije ten nestrážený okamih a vybehne z kuchyne na dvor, na čerstvý vzduch. Jej bosé nohy našľapujú na vlhkú trávu a čosi ju príjemne chladí, dráždi, vyvoláva v nej príjemné pocity. Až o veľa, veľa rokov neskôr sa dozvie, že tá vlhkosť sa nazýva rosa.

Najprirodzenejší je smútok.

Hlava jej starej matky je neprestajne zahalená kvietkovanou šatkou, ktorá jej dokonale zakrýva vlasy. Aby ich nikto nevidel. Stará žena. Vie vrtieť hlavou ako maják, ako jeho svetlo v noci, ako táto kozmická loď. Chodievajú do blízkeho lesa na huby. Po čase ich dokáže všetky rozoznať takmer bez chyby: pozná hríb dubový, uchovec bazový, ktorý ľudia poznajú skôr pod názvom judášovo ucho, plávky, čírovnice májové, pečiarky, muchotrávky, pravda, tie sa nejedia, ale sú tu aj ďalšie, napríklad masliaky, kozáky.. Nič z toho nemohla prežiť ani jej matka či prastará matka, nie ešte ona. Už nikto nechodí na hríby, nikto ráno nevarí polievku a slovo rosa sa dá (možno) nájsť v slovníkoch archaizmov.

Teraz sa malá Ema predsa len zobudila. Ospanlivo si pretrela ospalé oči a usmiala sa na svoju mamu, ktorá nebola zamestnaná vo firme. Vlastne tu nikoho nepoznala. Vzali ju aj s dcérou na túto cestu  z ľútosti a spolupatričnosti. Ľutovali ju kvôli jej manželovi Strižovi, ktorý práve v tomto okamihu možno otesáva nejakú skalu v Mikronézii.

Pán Pantalejmon práve zúrivo listoval v príručke Sprievodca po Tritóne a nemohol uveriť vlastným očiam. Príručku napísala a fotografiami opatrila Klaudia Načená, jeho spolužiačka z vysokej školy. Tá krava, pomyslel si, veď sa takmer ani nevedela podpísať, to sa mi len sníva. Z krátkeho životopisu na obálke sa dozvedel, že Klaudia býva na Tritóne a venuje sa výskumu. To určite, uškrnul sa. Rozhodol sa, že ju navštívi.  Ale najskôr musí vidieť Stanicu zatratencov. Po Makanoch to bola najväčšia atrakcia na mesiaci. „Túto historickú pamiatku navštívi ročne 50 tisíc turistov,“ čítal potichu „ ruiny stanice sa tiahnu niekoľko kilometrov dlhou dolinou, večne pokrytou hrubou vrstvou snehu. Stanica bola vybudovaná pred viac než 200 rokmi a zanikla za bližšie nevyjasnených okolností po 30 rokoch svojej existencie. Pracovalo na nej 28 vedeckých pracovníkov, 6 údržbárov a 4 členovia ostrahy. Všetci zahynuli. Nezachovali sa žiadne materiály či denníky, ktoré by mohli objasniť túto, takmer najväčšiu katastrofu v dejinách kozmického výskumu. Turisti sa môžu tešiť na zrúcaniny všetkých budov stanice. Najväčšia z nich bola takmer úplne zrekonštruovaná a archeológovia v nej pripravili jedinečnú stálu expozíciu predmetov, ktoré tvorili vybavenie stanice, ale aj množstvo osobných vecí obyvateľov. V budove laboratória je turistom k dispozícii útulná reštaurácia. Nemožno zabudnúť na samotnú cestu k Stanici zatratencov, ktorá je nezabudnuteľným zážitkom, výpravou za krásami tritónskych ľadových dolín, úbočí a brál.“

O niekoľko hodín neskôr nevychádzala Koska z úžasu. Priamo pred jej očami, ale ako sa zdalo, najmä pred očami jej priateľky Smutno okej Katky, predvádzal Ľuboško Kolárik jeden zo svojich povestných tancov. Podľa rôznych náznakov a pohybov jeho tela sa nazdávala, že ide o niečo ako milostný tanec. Áno, nepochybne, uvažovala, Kolárik sa pokúša Katku zvádzať. Bolo to na smiech, ale uvedomovala si, že sa za žiadnych okolností nesmie začať smiať. Spomenula si na kolegyňu, ktorá sa raz Kolárikovmu tanečnému umeniu vysmiala, a  z nasledujúcej výplaty jej strhli 400 Aureov za bezuzdný výsmech a pokus o ponižovanie certifikovaného. Kolárikovo telo sa medzitým divo vykrúcalo, nohy a ruky mu lietali okolo tučného trupu ako handry, až sa všetci čudovali, kde sa v ňom berie toľká obratnosť, pretože tú mu veru poprieť nemohli. Z jeho čela sa lial pot. Tancoval už niekoľko minút, síce bez hudby, ale za rytmického tlieskania žien z oddelenia RCP, ku ktorým sa neskôr pridali aj ďalší kolegovia. Tanečník sa usmieval a očami hľadal obdivný pohľad svojej vyvolenej. Katka bola veľmi apatická a o svet okolo seba sa takmer nezaujímala, čo úzko súviselo s jej problémami, o ktorých by niečo bližšie vedela porozprávať len Koska. Tá mlčala, pretože Katka bola jej najlepšou priateľkou. Na túto ich dôvernosť z času na čas žiarlila Copatá blondína, ale jej žiarlivosť neprekročila určité medze, pretože Katka bola predsa vydatá, a to snáď, ako sa nazdávala, isté obavy vopred vylučovalo.

„Už nevládzem,“ rezignoval náhle Ľuboško a unavene sa zvalil na koberec. Gúľal očami a špúlil pery. Hrudník sa mu divo pohyboval hore dolu, až si niektorí prizerajúci začali myslieť, že dostane infarkt. Nič podobné však nehrozilo. Práve vo chvíli, keď sa začal zviechať zo zeme, otriasol korábom nebezpečne pôsobiaci náraz. Z niektorých stolíkov popadali poháre, knihy a napolitánky. Ľudia sa zdesene obzerali okolo seba.

Neudialo sa však nič výnimočné, len prechádzali pásom asteroidov, ktoré sa vyskytovali najmä medzi planétami Mars a Jupiter. Kedysi mohli byť príčinou vážnych dopravných nehôd, ale v posledných desaťročiach sa riadiace systémy na palubách lodí natoľko zdokonalili, že kolízia hrozila len v najhoršom prípade. Ak k nej predsa len došlo, ako napríklad teraz,  nasledoval prudký náraz, ale asteroid sa, vopred rozstrieľaný palubnými zbraňami, roztrieštil na menšie kusy a tie sa potom rozbili o ochranné štíty lode. Asteroidy boli miniplanétky z kameňa či železa a vedci viedli dlhé storočia diskusie o ich pôvode. Väčšina sa prikláňala k názoru, že išlo o pozostatky zaniknutých planét. Až nedávno sa objavila fantastická teória, že planetoidy sú úlomkami obrovskej vesmírnej lode nejakej pradávnej civilizácie, ktorá prenikla pred tisícročiami do našej Galaxie. Na základe tohto názoru vzniklo na Zemi dokonca náboženské hnutie, ktoré hlásalo, že Mliečna dráha, jedno z galaktických ramien, je len akési chápadlo tejto hviezdnej civilizácie. Vraj celý náš poznaný svet sa nachádza v stále živých útrobách torza onej zničenej lode a vznikol len čírou náhodou.

Druhá časť

„V nekonečnom priestore sa trblietajú neskutočne žiarivé telesá a okolo každého z nich sa otáča viac než tucet menších, ktoré znášajú vo svojom strede neuveriteľnú horúčosť. Zvonka ich zviera tuhý a chladivý pancier. Na jeho povrchu vytvorila vrstva plesne a špiny živé a poznávajúce bytosti; dajme tejto pravde prívlastok – empirická. Je to skutočnosť a svet.“

                                                                       (Arhur Schopenhauer: Svet ako vôľa a predstava. Autorský preklad.)

●

            Mesiac Tritón bol nehostinným miestom. Pristáli na aeroporte v hlavnom meste Batavia Tritoniensa. Mesto tvorili najmä špinavé a nehostinné ulice s penziónmi, reštauráciami a obchodíkmi so suvenírmi. Ďalej tu bola miestodržiteľská štvrť s ochrannými zónami rôznych stupňov. Vždy sa našli šialenci s výbušninami...  A možno aj nie vždy, ale občas. Mesto odtláčalo pečať do ľadovej skaly, výhonok ľudstva, sprostredkovaný boží výtvor, život uprostred ničoho. Všetko to bolo čudné. V meste žilo asi 2000 stálych obyvateľov, ktorí vytvárali zdanie turistického komfortu. Ubytovali ich v lacnom hoteli, nie príliš vzdialenom od centra a najvzrušujúcejších atrakcií.

            Ľuboško Kolárik už v tomto príbehu vystupovať nebude, pretože nie je nositeľom, ani účastníkom ďalších situácií a dejov.  Napriek tomu by bolo hrubou chybou nevrátiť sa k nemu aspoň stručne. Nestranný pozorovateľ s odstupom vekov uznáva, že si jeho životopis zaslúži niekoľko riadkov. Kedysi dávno v dejinách ľudstva, v stredoveku, bol za rímskeho cisára zvolený Rudolf Habsburský, inak bezvýznamný šľachtic pretože sa mocipáni nazdávali, že tento muž bude len bábkou v ich rukách. Mýlili sa, pretože ho podcenili.  Ľuboško Kolárik sa stal prezidentom Zjednotených Zemí Zeme, pretože zvíťazil v celosvetovej tanečnej súťaži. Jeho popularita rástla priamo úmerne tomu, ako často a pohotovo sa vyjadroval k aktuálnym politickým, hospodárskym a ekonomickým otázkam sveta. Miestodržitelia sa nazdávali, že bude vítanou únikovou cestou z ubíjajúcej krízy, ktorá zvierala svet vo svojich pazúroch, takže ho za všeobecného súhlasu obyvateľstva zvolili za prezidenta. Začal výstavbu – renováciu – sveta. Veci a podniky v jeho rukách sa obracali na zlato. Odpadlíci z Ostrovov sa mu podriadili takmer bezvýhradne. Začal s megalomanskou výstavbou verejnoprospešných zariadení, t.j. kúpeľov, háremov, veštiarní, diaľnic, aeroportov, tunelov, nadjazdov, podjazdov, mostov, vodovodov, hviezdnych staníc, kozmických korábov; chcel objaviť cudzie a vzdialené civilizácie. „Nestarajte sa, lebo ja viem šecko,“ to bolo jeho heslo tesané do podstavcov pozlátených sôch oslavujúcich jeho nádhernú a podivuhodnú múdrosť.  Dožil sa 108 rokov, mal nespočetné množstvo potomkov a 19 právoplatných manželiek. Zomrel pri vykonávaní milostného aktu s 13 ročnou milenkou („blonďavá, pekná“) a jeho nástupcom sa stal jeho neplnoletý syn Adam (aké príznačné!, pozn. aut.), ktorý vládol plných 86 rokov a zničil ľudskú civilizáciu v jej klasickej podobe, pretože to nebol obyčajný, ale všemocný blázon.   Za normálnych okolností by bol Ľuboško Kolárik smiešnou postavou dejín, ale práve jeho éra sa stala prelúdiom k zániku ľudstva. O tomto procese však nemá nikto hodnoverné a overené správy.

Snáď len Copatá blondína by k tomu vedela čo to povedať, ale mlčí, pretože sa jej to nedotýka. Už v čase tohto rozprávania mala 803 rokov, vlastne sama nevedela. Raz sa so svojou dlhovekosťou zdôverila jednému mužovi. Bolo to krátko po milovaní. Apaticky prikývol a po krátkom zamyslení dodal, že to vôbec nie je nemožné, vylúčené ani nepredstaviteľné. Dokonca vyslovil názor, že na svete sa určite pohybuje viac ľudí s podobným osudom. Poukázal na príklad Doriana Graya. Nazdával sa tiež, že mnohí ľudia už svoju dlhovekosť ani nevnímajú, pretože ju zatlačili do úzadia, v zhone a pekelnosti bežných situácií, ktorým musia čeliť.

„Možno si potrebuješ len oddýchnuť, pospať si a tak,“ povedal jej niekto iný, „musíš svoje pocity a myšlienky nechať voľne plynúť. Svet predsa netreba uchopiť logikou, ani mozgom, ale inak.. ja neviem ako. Ale vlastne ti neverím ani slovo. Podľa mňa si bláznivá, alebo iné. Si novinárka, ktorá sa na mňa pokúša urobiť dojem. Chceš len šokujúco zapôsobiť.“

Nepociťovala žiadne výrazné zmeny. Nezdalo sa jej, že storočia ju menili. Isteže medzitým dospela, nezostala dievčaťom. Snažila sa sledovať aj fyzické premeny svojho tela, ale tými si vôbec nebola istá. Neexistoval nikto, kto by ich sledoval spolu s ňou. Zdalo sa jej, že počas prežitých osem storočí zostarla o päť či šesť rokov. No nemala nijaké dôkazy.

Život v mesačnom meste plynul ospalo. Mdlí obyvatelia, ktorí sa pri stretnutiach s turistami pokúšali usmievať, kráčali ulicami, alebo sa opierali o pulty svojich obchodov, reštaurácií, či postávali v pokladniach zábavných centier. Koska sa na nich dívala a ich pohľady jej pripomínali prúd špinavej, malátnej rieky, ktorá už dávno nemala meno a pretekala kanálmi mesta, v ktorom pracovala a žila. Ani nevedela ako a stáli pred žltou zafúľanou tabuľou

NAUMACHIA

  Kúpili si lístky po 8 Aureov a našli svoje miesta v hľadisku. Anjelik Ema zvierala maminu ruku vo svojej a s rozšírenými zreničkami čakala na vystúpenie Makanov. Poznala ich z množstva animovaných filmov, komiksov, pesničiek a iných vymožeností mediálneho sveta vytvárajúceho imaginárne reklamné kráľovstvá. Koska vnímala celú situáciu triezvejšie. Pohľadom blúdila po poloprázdnom hľadisku, pri príchode míňali väčšinou zatvorené stánky s občerstvením. Sedadlá a zábradlie začínala rozožierať hrdza. Obrovské reflektory na vysokom strope vrhali svetlo na bazén Naumachie. Bazén mal vskutku impozantné rozmery, dlhý 1000 a široký 600 metrov. Priezračnú vodu privádzali spodné čerpadlá zo samotných ľadových útrob mesiaca. Predstavenie sa začalo práve v okamihu, keď si Copatá blondína s Katkou odskočili kúpiť pukance s kolou. Z hrôzostrašným škripotom sa otvorili hrdzavé vráta zasadené uprostred dlhšej časti bazéna. Preplavilo sa cez ne niekoľko lodí a začali sa námorné hry. Námorníci v dobovo ťažko identifikovateľných kostýmoch sa navzájom začali otĺkať veslami, dlhými kopijami a šabľami. Zahákované boky lodí o seba duto narážali. Námorníci s výkrikmi padali do vody  - pod kostýmami však mali neoprénové obleky, inak by okamžite pomrzli. V každom prípade však zvíťazili tí dobrí. Aspoň anjelik Ema to tak pochopila. Po námornej bitke vystúpili vodné akrobatky zo športového klubu Spartak Marťanský. Bolo ich presne štyridsať dva a ich predstavenie trvalo 25 minút. Po krátkej prestávke nasledovali ďalšie čísla s kolísavou úrovňou. Až potom prišlo vyvrcholenie. Výstup Makanov! Dvadsať vychudnutých tvorov pripomínajúcich tulene a vydávajúcich zvuky ako pozemské delfíny, predviedlo vystúpenie s loptami, stuhami a hudobnými nástrojmi. Nakoniec ohňostroj a tanec. Anjelik Ema bola vcelku spokojná a možno dokonca prežívala krátke a prchavé šťastie, keď si spolu s ostatnými prítomnými deťmi, za príplatok 6 Aureov, mohla zvieratká odfotografovať a pohladiť. Odchádzala však so slzami v očiach. Pohľad zblízka všeličo poodhalil. Cirkus: zjazvená koža Makanov, triaška a strach, vyhasnuté oči.

Miestodržiteľskú štvrť mesta tvorila ochranná zóna, ktorá zahŕňala takmer celé centrum a niekoľko administratívnych budov. Ďalej tu bol miestodržiteľský palác a palác miestodržiteľovho syna, ktorý síce postavili z verejných financií, ale nikto sa neodvážil vzniesť akékoľvek námietky. Svet bol ďaleko, tak ďaleko. Ale ani v opačnom prípade by to nikoho nezaujímalo. Stalo sa ustálenou praxou, že sa miestodržitelia aktom svojho vymenovania do funkcie aj na tých najmenších ostrovčekov života vo vesmíre, stávali malými kráľmi svojich svetov. Každý z nich bol podriadený jedinej osobe a tou bol ten ktorý miestodržiteľ na zemi. Tí boli ozajstnými pánmi sveta. Volitelia prezidentov a celého najvyššieho úradníckeho aparátu Zjednotených Zemí Zeme. O bezpečnosť miestodržiteľa sa na Tritóne staralo deväť ochrankárov archenautov so súdnou právomocou. Skrátka, mohli človeka beztrestne zastreliť, ak to uznali za vhodné, čiže keď sa im zdalo, že si podobné hraničné opatrenie vyžaduje zachovanie bezpečnosti vykonávateľa vôle štátnej mašinérie. Samozrejme, že miesta ochrankárov boli obsadzované ľuďmi najvyšších kvalít; psychicky a duševne vyrovnanými jedincami, ktorí neomylne dokázali posúdiť akúkoľvek  situáciu, hoci aj pod najväčším tlakom. Dôveru tritónskeho miestodržiteľa si získali dvaja muži. Aslan a Tušet. Zachránili miestodržiteľovi život, keď pri svojom návrate zo Zeme musel núdzovo pristáť na Marse. Ukázalo sa, že porucha kozmickej lode nebola náhodná. Bola to pasca teroristov, ktorí miestodržiteľa nenávideli. Nepozdával sa im spôsob potlačenia vzbury na Tritóne spred niekoľkých rokov. Miestodržiteľ dal vtedy postrieľať 12 vzbúrencov a teroristi sa rozhodli spáchať naňho atentát. Aslan a Tušet mu vtedy na Marse zachránili život. Miestodržiteľ uznal, že sú to schopní  muži bez škrupúľ, a len sám osud zariadil, že sú obaja na jeho strane. Náležite sa im odvďačil a zveril im bezpečnosť svojho sedemnásťročného syna.

„Ako to bolo ďalej,“ vyzvedal Aslan od Tušeta. Priamo na ňom visel pohľadom, „rozprávaj môj milý o tej žene,“ Aslan bol pomerne vysoký štyridsiatnik so strniskom. Oblečený mal šedý oblek a nevyžehlenú bielu košeľu. Pištoľ v puzdre sa mu hompáľala pri srdci, na ľavej strane hrudníka. Tušet bol nižšej zavalitej postavy, ale mal širokánske ramená a obrovské dlane. Keď v nich zovrel dve detské hlavičky, dokázal ich rozdrviť jediným vypätím svalov. Už to skúšal. Počas občianskej vojny na Ostrovoch. Bol to muž na svojom mieste a okrem iného bol aj mozgom tejto dvojice. Mal tmavý oblek a bledočervenú košeľu bez kravaty. Na prvý pohľad vyzeral byť neozbrojený. Mal dobrácky pohľad v hnedozelených očiach, ktoré mu už pár krát zachránil život. Nemôže to byť zlý človek, pomyslel si už nejeden z jeho protivníkov tesne pred tým, než stratil ostražitosť, krátko pred smrťou.

„Nuž, každé ráno sme si vyšli na prázdny svah, len ja a ona,“ pokrčil Tušet ramenami, akoby sa jednalo o samozrejmú vec: lyžovať sa v skafandri na neprebádanej strane Tritóna. „Reflektory vytvárali dômyselné obrazce na kryštálikoch snehu, ich svetlo predlžovalo naše tiene a hralo s nimi podivnú hru.“

„Pristúp k dôležitejším veciam,“ pobádal Aslan pomalého rozprávača.

„Vyliezli sme úplne na vrchol najvyššieho prístupného ľadovca. V diaľke sa vŕšili omnoho vyššie ľadovce, ktoré vo mne vyvolávali zvláštne pocity, zmes bázne a vzdoru.“

„Šľak ma z teba trafí,“ povzdychol si Aslan, „ hovor už aspoň o jej manželovi, ako to vnímal, kde bol medzitým?“

„Naliaty v bare, alebo na izbe, poznáš turistov, ale prečo vôbec vyzvedáš?“ Tušet mal v hlase spravodlivé rozhorčenie. „Rozprávam ti intímnosti a ty..“

„Len pokojne, šetri sa,“ chlácholil ho Aslan. Vedel, že Tušet je veľmi citlivý človek. Mimovoľne ho chytil za lakeť.

„Neviem, čo to máš za zlozvyk, dotýkať sa ľudí, keď s nimi komunikuješ,“ upozornil ho Tušet, „všimol som si to už dávnejšie a chcem ťa upozorniť, že v určitých spoločenských kruhoch by to nepochopili. Vieš, že ťa poznám a akceptujem tvoje chyby, pretože ťa mám rád a prakticky s tebou žijem, nech už to znie hocijako, ale v istých kruhoch si ľudia vytvárajú mienku o iných na základe maličkostí, pretože na iné nemajú čas.“ Tušet dva krát za sebou spomenul „isté kruhy“, pretože celkom nedávno sa mu dostalo cti zúčastniť sa na priame pozvanie miestodržiteľa banketu usporiadaného na počesť diplomatickej misie vyslanej zo Zeme. Tušet z toho zážitku žil už pol roka.

„Vôbec nerozumiem, na čo narážaš, ale už pokračuj,“ dobrácky ho povzbudzoval Aslan, ktorý sa pomalým krokom prechádzal po veľkej železnej plošine, ktorá niesla názov Námestie Utrpenia. Na stenu obrovskej stavby oproti niekto načmáral slová:

Nudil som sa v živote

tak teraz mám čo som chcel

 Projektanti mesta určovali názvy ulíc a námestí podľa prísne alegorického kľúča. Pod utrpením si predstavovali všeobecné utrpenie bytostí vo vesmíre. Čiže keď hlavnú tepnu mesta nazvali Bulvár radostnej sviežosti, mysleli tým patetickú radosť človeka po prechode z pozemského života do života večného. Presne tak. Človek, ktorý nikdy nenavštívil Tritón a jeho hlavné mesto, podlieha možno predstave o meste v tradičnom zmysle slova. V skutočnosti hovoríme o uličkách tesaných do ľadových skál. Domy, v ktorých žili ľudia, pôsobili dojmom, že sa a nich už už zrútia. Námestia boli špinavé a malé. Stavebný materiál prestavoval železobetón, oceľ a kde tu kameň na oživenie fádnosti a estetickej neprístupnosti. Miestodržiteľská vila, podobne ako vila jeho syna, neboli skutočnými vilami. Jednalo sa o neutešené príbytky, ktoré sa od všetkých ostatných líšili len prepychovým interiérom. Vzbudzovali dojem luxusu, ktorý bol falošný. Mesto Batavia Tritoniensa sa nachádzalo pod gigantickou kopulou v uzučkej ľadovej štrbine. Ľudia žili vďaka pozemskej atmosfére, ktorú produkovali obrovské generátory v útrobách mesta. Obyvatelia si zvykli na nepretržitý hukot turbín a na zápach spaľovaného paliva. Po príchode na Zem musel každý absolvovať trojdňový pobyt v inkubačnom sanatóriu v Himalájach, alebo v Andách. Až potom bol schopný normálneho pohybu na povrchu domovskej planéty. Neznesiteľný bol predovšetkým strach. Obava z toho, že jedného dňa sa niečo stane a turbíny prestanú pracovať.

Čiže aj Námestie Utrpenia, po ktorom sa práve prechádzal Aslan počúvajúci príbeh priateľa Tušeta, bolo vlastne len železobetónovou, olejom smrdiacou nehostinnou pustinou, na ktorú z výšky niekoľkých desiatok metrov svietili reflektory. Intenzita šíreného svetla mala ambíciu vzbudzovať dojem dňa. Akoby na tom niekomu záležalo.

Pán Pantalejmon navštívil Stanicu Zatratencov a nebol spokojný. Sľuboval si od toho výletu viac. Sám by nedokázal odpovedať na otázku, čo si vlastne sľuboval. Kde sa v ňom vôbec vzala tá drzosť sľubovať si, očakávať, očakávať čokoľvek. Počas celého trojdňového pobytu - zajtra sa mali vydať na spiatočnú cestu -  sa nestretol so žiadnymi kolegami, ak nepočítal včerajší opijáš so ženami z oddelenia RCP. Celkom náhodou na ne narazil pri večernej potulke mestom a oni ho zlanárili do svojho stredu. Najskôr sa vzpieral, potom slušne odmietal, ale nakoniec sa podriadil. Opil sa s nimi, opäť spievali a recitovali, z ich spevu a vypitého alkoholu sa mu zdvíhal žalúdok, až mu nakoniec niektoré z nich začali dávať rôzne návrhy. Jedna z nich, asi päťdesiatročná, naňho sprisahanecky žmurkala a ponúkala mu kondóm. Žmolila ho v dlani. Ktovie koľké roky ho nosila vo vrecku. Na druhý deň sa rozhodol, že navštívi spolužiačku Klaudiu, autorku rôznych publikácií o mesiaci Tritón. Nevedel, prečo ju vlastne chce vidieť. Pohŕdal ňou pretože bola hlúpa. Kedysi na škole s ňou chcel chodiť, ale dala mu košom. Vlastne bola hlúpa. Čo hlúpa, sprostá! Ako len tú školu urobila? Vlastne si vedel predstaviť ako. Od rôznych miestnych ľudí sa dozvedel, že Klaudia je populárna osobnosť a vlastne každý o nej čo to vie. Žila s miestodržiteľovým synom, aj keď bola od neho o dobrých desať rokov staršia. Na večer sa konečne dostal na Námestie Utrpenia, ktoré predstavovalo hranicu miestodržiteľskej štvrte. Zbadal dvoch mužov zaujatých rozhovorom. Vykročil k nim.

„Prepáčte, že vás vyrušujem, ale potreboval by som jednu informáciu,“ ozval sa Pantalejmon práve vo chvíli, keď sa Tušet pokúšal pokračovať vo svojom rozprávaní.

„To je škandál,“ skríkol Aslan, „kde sa tu nabral tento trhan? Odkiaľ vyliezol? Ja neviem, čo s ním urobím!“

„Necháme to radšej tak,“ reagoval Pantalejmon prekvapene a ustúpil o dva kroky. Chcel sa zvrtnúť na päte a odkráčať, lenže do cesty sa mu postavil Tušet. Aslan sa uškrnul a ukazovákom pravej ruky sa pohrával s pištoľou v zavesenom puzdre. „Len pomaly,“ povedal, „čo tu hľadáte? Toto je súkromný pozemok.“

„Je to námestie,“ odporoval Pantalejmom zmätene. „Dajte mi láskavo pokoj.“

„Ukážte mi svoje doklady, čiže občiansky preukaz, pas, električenku.. Poznáte to, bežná kontrola. Vyvráťte si vrecká na nohaviciach,“ ozval sa Tušet s tónom v hlase, ktorý nepripúšťal námietky.

„No dovoľte, vy asi nie ste celkom v poriadku,“ odvrkol Pantalejmon, ktorý už začínal byť nervózny. Pokúsil sa cúvnuť, ale narazil na Aslana, ktorý sa postavil tesne zaňho.

„Ja či dovolím,“ precedil Tušet cez zuby, „ty jedno špáradlo, prelomím ťa napoly.“ Aslan si Pantalejmona premeriaval od hlavy po päty. Náhle mu to došlo. „Myslím, že mi je známy. Nie si náhodou turista? Prileteli ste predvčerom.“

„Som turista. A netykajte mi.“

„Ako sa ti u nás páči?“ Tušet sa začínal zabávať. Zlosť ho úplne prešla. Vyžíval sa pohľadom na toho roztraseného niktoša. „Môžeme ti nejako pomôcť?“

„Naozaj mi netykajte,“ ignoroval Pantalejmon otázku, ale potom si to rozmyslel a skoro plačlivým hlasom povedal: „Viete, hľadám jednu osobu. Dozvedel som sa, že žije s miestodržiteľovým synom a potrebujem sa k nej dostať.“ Obaja archenauti naňho pobavene pozerali.

„Obaja sme nezištní,“ povedal Aslan. „O akú osobu ide?“

„Hľadám Klaudiu Načenú,“ prezradil konečne Pantalejmon. Tušet sa naňho pátravo zahľadel. „Odkiaľ poznáš chlapcovu milenku?“ Chlapcom nazýval miestodržiteľovho syna. V jeho poňatí to však nebola urážka, ani prejav familiárnosti. Išlo o zvláštny druh lásky.

„Je to moja spolužiačka z výšky,“ povedal Pantalejmon rezignovane. Vlastne ju už ani nechcel vidieť. Nemal sa s ňou o čom rozprávať. Nevedel, čo chce a tento duševný zmätok ho vyčerpával. Keby už bol naspäť na zemi.

„A čo od nej chceš?“

„Len tak, zhovárať sa. Dlho som ju nevidel a celkom náhodou som sa dozvedel, že tu žije.“

„A tak si sa rozhodol, že sa votrieš do paláca,“ uškŕňal sa Aslan.

„Počujte,“ odpovedal neopatrne Pantalejmon „ vaše reči sa mi vôbec nepáčia. Ani vaše postoje. Neviem, čo odo mňa chcete. Nepomôžete mi, už som to pochopil. Takže sa rozlúčime.“

„Len pomaly,“ chlácholil ho Aslan, „neviem, ako môj priateľ, ale ja ti rád pomôžem. Očakávam len trochu vďačnosti. Nechcem od teba peniaze, ale vieš.. toto je svet bez lásky, niekedy stačí obyčajné ľudské teplo, ktoré dokáže robiť zázraky.“

„Asi vám nerozumiem. To je situácia,“ vravel Pantalejmon pološeptom a opäť sa pokúšal cúvať. „Poď tam do uličky, len poď,“ uťahoval si z neho Aslan. Lenže Pantalejmon to už nezniesol. Vzkypela v ňom žlč a povedal to, čo povedať nemal. Vložil do tej vety celú šírku svojej trpkosti a hĺbku potláčaného zúfalstva: „Tak ma nechajte na pokoji, vy kokockí buzeranti!!“

A tak ho jednoducho zabili. Mŕtvolu ukryli v Aslanovej osobnej kozmickej lodi a počas najbližšieho letu ju vyhodili do vesmíru.

V okamihu, keď pán Pantalejmon zomieral škrtený mosadzným drôtom, bola už Copatá blondína opitá. Spolu s Koskou a Katkou vyrazili do mesta. Stála opretá o špinavý železobetónový múr nejakej budovy a dívala sa do prázdna.  Držala sa Kosky a nevedela, čo ďalej. Keď sa s ňou pred časom zoznámila, bola rovnako bezradná ako teraz. Nikam ju to neposunulo. Nastal v nej len obrovský zmätok. Časom nadobudla pocit, že Koska je jej blížencom, hľadia na seba a do seba ako do zrkadla, napriek tomu, že fyzicky sa od seba líšia. Koska bola v porovnaní s ňou vyššia a silnejšia. Seba a Kosku prirovnávala k euklidovským rovnobežkám vedúcim dvojrozmerným priestorom do nekonečna, v ktorom by sa náhle stretli. Boli to nežné predstavy.

Predstavovala si, že sa s Koskou kdesi ďaleko stretne a spojí. A potom sa premení na nepoznanie a bude viesť normálny život.  Teraz sa cítila ako na vode. Pohojdávalo ňou niečo, zrejme množstvo vína, ktoré vypila. Smutno oká Katka išla do blízkeho hotela zohnať ďalšie víno. Keď prišla, Copatá blondína si prvá lačno odpila z práve načatej fľaše. Striaslo ňou a bundu si zapla až ku krku. Neskôr sa dozvedela tajomstvo Smutno okej Katky, ale nepochopila ho. Nevidela v ňom nič zásadné, ale zdržala sa komentárov. Zarážal ju jej suverénny a otvorený pesimizmus, ktorý Katka prijímala ako svoj prirodzený životný postoj. Jej reči zneli ľahkovážne, väčšinu vecí sa snažila relativizovať a zľahčovať, ale bolo na tom niečo zvláštne. Akoby sa snažila odosobniť zo svojho vlastného života a nazerať naň z nezainteresovaného hľadiska. „Skutočnosť,“ povedala, „si zasluhuje rešpekt, ktorý väčšina ľudí podceňuje. Optimistickí hlupáci jej ho upierajú a dávajú tým životu pohlavok viac než urážlivý.“

Ani nevedeli ako sa ocitli na hotelovej izbe. Ešte chvíľu sa zhovárali a z postele sledovali televíziu. Koska sa skrútila do klbka a zaspala. Hľadala ochranu? Copatá blondína vedľa nej napoly sedela, napoly ležala. V televízií práve spevák s gitarou spieval pieseň Balada o kožených kreslách:

Osvedčujeme sa v bledozelenom úsvite,

keď prekračujeme hranicu

a pália nás všetky údy, blednúce pery

namáhame bránicu výkrikmi,

až zostaneme nemí.

V každodenných útrapách, v plahočení

sme vždy, vždy sami.

A na povraze balansujúci, zádumčivý svet,

ale s povahou šaša

vábi, zahanbuje a mätie nás pitoresknými hrami.

Sedíme v kreslách z kože,

Do miestnosti dopadá svetlo

a na stole vytvára trúchlivú tieňohru:

tanečnicu, alebo obraz Číny.

Akože? Ráno vstať a opustiť byt,

deň za dňom – gilotíny.

Nechcelo sa jej ísť na vlastnú izbu a tak zostala. Jej ruka sa dotýkala Koskinho ramena a jej vedomie upadalo do rozporuplného a letargického očarenia, do melancholickej exkurzie, počas ktorej poznanie pominuteľnosti všetkých vonkajších tvarov, zmyselných jednotlivostí, robí ich súhru ešte príťažlivejšou a človek, ktorému to dôjde, nemá inú možnosť, len zostať v ohromení stáť nad tou časnou krásou, ktorá najskôr vyvolá patetické dojatie a neskôr lásku.

Ako je to s časom? Zrazu niet rozdielu medzi hodinou, dňom a mesiacom. Zmenil sa vzhľad ľudí, ich oblečenie a správanie. Črty tvárí poznamenával čoraz ostrejší vietor. Na dobových maľbách pôsobili zvláštne. Pohľady upierali do večnosti a svoje zámery k sláve. Všetky ich myšlienky a z nich vyplývajúce skutky sa stávali priehľadnými a ľahko pochopiteľnými. Čoraz viac sa zhmotňovala pominuteľnosť. Z hier, ktoré sa vtedy hrali, napokon ako zo všetkého, tiekla krv. Svet sa stával naozaj nebezpečným miestom. Copatá blondína sa celkom uzatvorila do seba, ale trvalo jej ďalších 200 rokov, kým pochopila celkom jednoduché veci.

Večnosť

„Vesmírny koráb pristál na mieste, ktoré naši zemepisci pomenovali :1pertall – ostrovček. Bolo to jedno z nemnohých miest na tejto planéte, kde sme mohli pristáť bez rizika, že sa loď aj s posádkou nestanú náhlou obeťou nepredvídateľných erupcií a zemetrasení, ktoré vyvolávalo polorozpadnuté jadro tejto planéty. Naše palubné reflektory pretínali obzvlášť hustú kes!treťt (deň noc) charakteristickú pre zanikajúce svety. Vyslali sme dva prieskumné tímy radu bess  - bytosti času 88, to znamená, že vtedy sa uzatváral ich evolučný cyklus. Hľadali život, ktorý zaregistrovali prístroje, napriek nepopierateľnému faktu, že na tejto planéte zanikol život dávno predtým, než sme vôbec začali podnikať tieto riskantné výlety do neprebádaných končín vesmíru.“

Prvá správa preletela vesmírom ako namydlený blesk. Inak sa to nedalo povedať:

Nález živého organizmu neznámeho rádu. Uspokojivý zdravotný stav. Komunikácia možná, ale len ťažko zrozumiteľná, pretože prebieha na základe dávno prekonaných techník lie,,kli- . Snažíme sa dešifrovať odkazy, ktoré zanecháva v priestore (mani šet). Čiže najskôr musíme symboly zhmotniť v zddr  a spracovať na báze /krg°/.

Keď sa Copatá blondína prebrala, pohľad na Mliečnu dráhu jej pripomenul niečo z minulosti. Aj hviezdy sa jej zdali povedomé, ale boli to cudzie hviezdy, neznamenali pre ňu nič. Vedci z ústavu sa snažili zistiť bližšie podrobnosti týkajúce sa jej pôvodu, ale bola to náročná úloha. V istom zmysle nesplniteľná. Zhodli sa aspoň na tom, že jej spomienky siahajú do obdobia pred časom 88. Vedecky zdokumentované a overené mali len časy 87 – 33. Nezostávalo im nič iné, len ju odovzdať kňazom, pretože ich bezradnosť bola až príliš očividná. Cítili sa rozpačito a trápne.

Teraz sa nachádzala v prostredí, ktoré nebolo možné slovami opísať. Komunikovala s biologickými bytosťami, ale ľuďom – fyzicky – natoľko nepodobnými, že z toho bola niekedy až zúfalá. Ich tvary a tváre sa nepodobali na nič známe. Delili sa na vedcov a kňazov.

Neexistovali žiadne záchytné body. Najskôr zúfalo, potom už len tvrdohlavo hľadala stopy ľudskosti v ich správaní, gestách a citoch, ale nenachádzala ich. Ten svet pozostával z kryštálov. Ako keď niekto rozbije silné sklo a priezračné čriepky sa rozsypú po zemi. Čriepky skla sa od seba na prvý pohľad nelíšia a nič ich nedrží pohromade, ale tieto kryštáli boli nerozlučne späté. Vyznávali silu, ktorá ich spájala, ale nebol to Boh a ani iná príznačná bytosť dožadujúca sa všakovakých náboženských techník, modlitieb, obetí a adorácií. Tá sila predstavovala možnosť, príčiny, následky a poznatky takej hĺbky, že ich človek nedokázal posúdiť ani zvážiť.

Keď sa im snažila priblížiť význam slov ako: zaklínač, šaman, náboženstvo, alebo hoci sloboda a otroctvo, nepochopili ju, aj keď poznali ekvivalenty tých slov. Predstavovali pre nich minulosť z rôznych časových rádov vlastnej civilizácie, ale zrejme aj vtedy znamenali niečo úplne iné ako u ľudí.

Pochopila aspoň toľko, že rozhodujúce miesto v ich spoločnosti zaujíma akýsi Ústav, ktorý pre ňu zostal neuchopiteľný a nepochopiteľný. Ústav, ktorý riadil civilizáciu Šat Nah. Ale slovo riadil nepredstavuje v ich chápaní to isté, čo u ľudí. Obsahoval celý vesmír a zdalo sa, že všetci sa nejakým spôsobom podieľajú na jeho spravovaní. Ich minulosť bola taká obsiahla, že sa jednotlivec pri jej štúdiu nikdy nemohol dostať na koniec, až k bodu kde bolo v učebniciach a encyklopédiách napísané, že o období pred týmto nemáme žiadne správy. Človek by potreboval niekoľko životov. Ich minulosť sa delila na časy. Tých bolo dohromady 88 a každý z nich predstavoval jeden evolučný cyklus.

V našom ponímaní času to znamená, že jeden evolučný cyklus znamená napríklad ohraničenie vývoja druhu Homo sapiens sapiens, čiže niekoľko desiatok tisíc rokov. Ako kedysi pozemskí archeológovia dospeli k horizontu, za ktorým už nevideli nič, aj táto civilizácia mala svoj čas 33. Aj u nich ďalej nasledovala len tma bezčasia. A preto mal Ústav dve zložky: vedcov a kňazov. Časom 33 sa začínalo obdobie vykladačov. Ich kňazi však nemali nič spoločné s tými pozemskými. Boli to skôr literáti. Predstavovali to , čo v ľudských dejinách Homér. Na základe mýtov, dohadov a fantázie tvorili eposy. Každý akceptoval onú možnosť – aj takto to mohlo byť. A mýty pochádzali z myšlienkového fondu kňazov a literátov nespočetných generácií. Ústav bol nekonečný.

Kedysi dávno strávila veľa času v kláštoroch. V jednej chvíli sa jej zdalo, že svet je vlastne jednou veľkou sieťou kláštorov, kontemplujúcich spoločenstiev konkurujúcich lúpežným bandám. Študovala filozofiu nie zo skutočného záujmu, ale preto, lebo sa chcela dozvedieť niečo o sebe. „Vždy sme mali radi rozprávky,“ vravievali generácie mníšok, keď im rozprávala o svojom živote. Lenže rozprávky bývajú zväčša tie najdrsnejšie príbehy. Nezistila nič. Myslela na samovraždu.

Nakoniec ani tí v Ústave nevedeli, čo si s ňou počať. Takže ju nechali, nech si robí, čo chce. Chvíľu ju bavilo objavovať nové veci, ktorým síce ani zamak nerozumela, ale ich vonkajší efekt a funkčnosť jej vyrážali dych.

Vážnosť života, pomyslela si v jednej chvíli, je v skutočnosti porovnateľná s vážnosťou mydlových bublín, ktoré kedysi dávno vypúšťali sopliaci v kúpeľniach predtým, než išli na pelech. Ako dutá prázdnota, ako tuposť do seba zahľadených borcov hrajúcich tenis na palubách zaoceánskych lodí a vesmírnych korábov.

Jedného dňa ju objavili spiacu. Pokúšali sa ju prebudiť, ale nedokázali to. Jej životné funkcie pracovali aj naďalej bezchybne. Informácie o nej odovzdávali ďalej. Z generácie na generáciu. Boli múdri a vedeli, že sa jedného dňa opäť preberie. Nevedeli však - a nemohla to vedieť ani ona - že k jej precitnutiu môže dôjsť už len v inom svete. Netušili, že v okamihu jej precitnutia budú oni už dávno zasvätení zániku, obetovaní večnosti.

sine ira et studio