Návrat
- Napísal(a) Ivan Kolcún
- Zverejnené v Hry
- Čítať 3238 krát
- veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma
- Tlač
„Prichádza hlasová správa od „Orbitálna stanica Noom,“ ozval sa ženský hlas lodného počítača.
„Prepoj ma,“ prehodil som s určitou dávkou satisfakcie. Trvalo mi večnosť, kým som našetril na toto plavidlo. Boh vie, že vo výrobe už boli aj väčšie krásky s lepšími krivkami, ale chcel som získať zaujímavejšiu prácu ešte počas svojho života.
Návrat
„Prichádza hlasová správa od „Orbitálna stanica Noom,“ ozval sa ženský hlas lodného počítača.
„Prepoj ma,“ prehodil som s určitou dávkou satisfakcie. Trvalo mi večnosť, kým som našetril na toto plavidlo. Boh vie, že vo výrobe už boli aj väčšie krásky s lepšími krivkami, ale chcel som získať zaujímavejšiu prácu ešte počas svojho života.
„Tu je riadiace stredisko Noom, kapitán Nao. Prosím identifikujte sa. Uveďte účel a cieľ vašej cesty.“
„Evans, Richard. Loď Lyra, identifikačné číslo X15A21. Mám namierené
na Noom. Náš spoločný zamestnávateľ ma dočasne premiestnil na nové pracovné miesto,“ odpovedal som, dúfajúc, že si to ten cvok neoverí na centrále.
Orbitálnu stanicu Noom vybudoval na obežnej dráhe Titanu medziplanetárny koncern EMCO - Extraterrestrial Mining Corporation - ťažobný podnik, ktorý zarába miliardy na ťažbe surovín z planét, mesiacov a asteroidov. Podobných vzniklo
po vyčerpaní zdrojov na Zemi hneď niekoľko desiatok, no EMCO bol prvý a teda najsilnejší. Úlohou Orbitálnej stanice Noom bolo vyrábať stroje, ťažobné zariadenia
a poskytovať ochranu ťažobným rafinériám na Titane. Biely kolos sa rozprestieral
na približne šesťdesiatich kilometroch kubických priestoru. Tvarom pripomínal veľký prstenec, stred ktorého zvisle pretínala gigantická riadiaca veža zdobená firemným znakom - dvoma šikmými červenými pruhmi. S prstencom bola prepojená prostredníctvom štyroch prepravných tunelov. Pri správnom uhle pohľadu vykresľovala stanica pomyselné znamienko plus. V odraze slnečného svetla jemne preblikávali obrysy staničného štítu, ktorý guľovito obklopoval celý objekt. Stovky a stovky lodí premávali v okolí stanice v nekonečných prúdoch pripomínajúc krvinky v žilách. Bolo úžasné pohliadnuť na to, kam sme sa dostali za posledných deväťdesiat rokov.
Po sekundovej odmlke sa z vysielačky ozvalo monotónne privítanie: „Vitajte
vo svojom novom domove, povolenie na pristátie udelené.“ Chudák chlapec, pomyslel som si, pracovať pre žoldnierov a byť zavretý v kancli, opakujúc dookola dve frázy. Snáď neskončím ako on. Nie! Určite neskončím.
Staničný prístav bol rozdelený do dvoch sekcií. Vonkajší dok predstavoval kotvisko pre stredne veľké a veľké lode. Mal podobu štyroch obrovských mól, ktoré vytŕčali do vzdialenosti jeden a pol kilometra od stanice. Druhou časťou bol vnútorný dok pripomínajúci obrovský hangár rozdelený do tisícok menších buniek, v ktorých kotvili malé lode a transportéry.
Zapol som autopilota, dokovacie navádzacie bóje sa rozsvietili a počítač naviedol loď do hangáru pre malé a obslužné plavidlá. Hneď ako som zbadal štartujúci, cez kilometer dlhý žoldniersky krížnik a tri menšie sprievodné korvety s dostatkom palebnej sily na zničenie celej stanice, ovládla ma deprimujúca nálada.
S pätnásťmetrovou Lyrou som pri ňom vyzeral ako análna sonda. V mori sa vždy nájde väčšia ryba, pomyslel som si v snahe zbaviť tiaže na hrudi. Magnetické kotvy zaklapli
o trup lode. Trocha frustrovaný, vstal som zo sedadla, zobral si zbraň a kredity a išiel nájsť kontakt.
***
Vnútorný prístav bol rušným miestom s desiatkami kontajnerov, ktoré čakali
na naloženie do transportérov. Stovky vesmírnych dobrodruhov a zamestnancov stanice prechádzali úzkymi pešími zónami vytvárajúc značný dav.
Čo je to za hnusný smrad, napadlo ma kráčajúc okolo robota, ktorý sa pripravoval naložiť amoniakové a metánové nádrže. Neviem z akého popudu sa mi hlavou prehnala rovnaká myšlienka ako pred pristátím. Úžasné pohliadnuť na to, kam sme sa dostali za posledných deväťdesiat rokov. Smrad, chlad, špina a odcudzenie.
Píše sa rok 89 nového letopočtu. Ten starý skončil s vyčerpaním surovín
na Zemi a prvou kolóniou na Mesiaci. Tentoraz sme ani nepotrebovali ani chlapíka
na ukrižovanie, zamrmlal som si ironickým podtónom. Žena prechádzajúca okolo mňa sa jemne pousmiala.
Usadil som sa na sedadle staničného mikrovlaku, pripútal sa očakávajúc nepríjemný pocit v žalúdku, ktorý spôsobovalo zrýchlenie staničného transportu.
Vyrastal som na Zemi. Ako každé dieťa som si šetril na svoju prvú loď. Problémom šetrenia je tá úmorná rýchlosť akou človek dosiahne zlomovú hranicu. Hranicu, za ktorou je už šetrenie jednoduché. Mne to trvalo osem rokov. A Lyra za to čakanie ozaj stála, no nechcel som ostať len pri nej. Ako každý objaviteľ, som aj ja chcel viac...no proste viac čohokoľvek. Priestoru, peňazí, vzrušenia, vedomostí, obzorov...a tak som sa dostal k práci pre Joea Harpera. Joe bol od nepamäti priateľom mojej mamy, no nikdy mi neprezradila ako sa spoznali. Vždy keď som obrátil na túto stránku, povedala, že je to časť akéhosi dlhu, ktorý spláca voči našej rodine.
Bol šéfom malej firmy, ktorá sa v priebehu desaťročia stála druhou najväčšou ťažobnou spoločnosťou v Slnečnej sústave. Najlepšie a zároveň najhoršie na druhých
v poradí je to, že chcú byť vždy prví. Preto ma Harper, ako svoje eso, po ukončení Keplerovej vojenskej akadémie povolal na misiu, ktorej cieľom bolo položiť jeho najväčšieho rivala, spoločnosť EMCO, na lopatky. Mojou úlohou bolo ukradnúť virtuálne zložky o klientoch, ťažobných zariadeniach, obrane, rodinnom živote zamestnancov a previezť 90 biliónov kreditov z účtov EMCO-a na účet Harperových spoločností. A to všetko čo najviac legálne.
Transport zastavil v administratívnom komplexe. Stovky kancelárií lemovali chodby tiahnuce sa v horizontále v piatich okruhoch staničného torza. Harper mi vybavil stretnutie u samotného Tuomasa Westona, riaditeľa Extraterestrial Mining Corporation. Po pohovore ma mal prijať na mne zatiaľ neznáme pracovné miesto. Moja úloha: dostať sa čo najhlbšie do jeho zadku, skopírovať, vymazať a previezť čo sa dá
a zmiznúť bez stopy. Jednoduché a stručné. Na tom sa nedá nič pokaziť.
Westonova kancelária - Singularita - sa nachádzala strede veže prebodávajúcej celý staničný komplex. Prestúpil som na ďalší staničný transport, ktorý ma doviezol
do Zero point - Bodu nula, srdca celej stanice.
Zero point tvorilo obrovské nástupište staničných mikrovlakov a gigantická valcovitá miestnosť zasadená do prostriedku haly. Bola to najväčšia križovatka na celej stanici. Tisícky ľudí prestupovali z jedného transportu na druhý. Šialene veľký dav pripomínal mravce pobehujúce po rozkopnutí mraveniska.
Mojim cieľom bol práve vchod do valcovitej miestnosti. Hneď po vstupe som si pri pohľade na desiatky žoldnierov sediacich v presklených kanceláriách uvedomil, že ide o centrum staničnej bezpečnosti. Zhruba päťdesiat metrov pred sebou som videl ďalšiu valcovitú miestnosť.
Po dôkladnej osobnej prehliadke a bioskene som odovzdal svoju laserovú pištoľ žoldnierovi a pokračoval k neďalekému pultu. O vstup do ďalšej miestnosti sa starala príjemne vyzerajúca asistentka. Bola strednej, atletickej postavy so značnými krivkami a nordickou tvárou. Stredne dlhé strieborné vlasy pripomínajúce vtáčie hniezdo, vystupujúce lícne kosti a hlboké modré oči dodávali celej tejto krásnej skladačke divoký odtieň. Tmavá vojenská uniforma jej vôbec neuberala na kráse, práve naopak, dodávala jej rešpekt. Na jej stole svietil nápis plk. Allisse Weston. Zvláštne, je len riaditeľova menovkyňa alebo rodina?
Vzájomne sme sa uklonili v znamení pozdravu. Slovné pozdravy ako dobré ráno, deň a dobrý večer neboli vo vesmíre najšťastnejšou voľbou, pretože tu panovala večná noc a Slnko nebolo kvôli vzdialenostiam takmer vidieť. Navyše každý bod Slnečnej sústavy mal o rýchlosti času svoju vlastnú predstavu. Čím ďalej od Slnka ste cestovali, tým pomalšie plynul čas, aký poznáme na Zemi. Napríklad rok na Marse trval niečo menej než 690 pozemských dní, no a na Titane 5 820 pozemských dní.
„Pán Richard Evans, pán Weston Vás prijme. Prosím cíťte sa na našej stanici ako doma,“ odvetila zdvorilo.
Na našej stanici? Takže je buď riaditeľova manželka alebo dcéra. Ak je to jeho dcéra, tak sa Harperovi asi zavďačím.
O niekoľko sekúnd neskôr som sa ocitol vo Westonovej kancelárií - Singularite. Obrovská, priestranná a zvláštne tvarovaná miestnosť musela očariť každého, kto nevidel pozemské chrámy. Okrem všadeprítomných kamier a dvoch odstreľovacích laserových veží trčiacich zo stropu bola miestnosť postavená v tvare rotundy. Drevený masív a mramor lemujúci steny Singularity zakrýval jej pôvodnú liatinovú konštrukciu. Ako čerešnička na torte, každá stena bola obohatená Leonardovými obrazmi. Dlhokánske rady kníh v drevených policiach sa vinuli okolo miestnosti a zo stien viselo niekoľko popínavých mesačných ruží.
Podľa plánov stanice, ktoré mi dal Harper, bola Singularita navrhnutá
a postavená tak, aby pretrvala zničenie celej stanice. Pod drevenou podlahou mala táto miestnosť súkromný prístav pre Westonovu fregatu a kupolovitý šedý strop miestnosti bol vraj obrovským holografickým projekčným priestorom.
Veľké kožené kreslá a masívny okrúhly dubový stôl v strede miestnosti pomáhali nastoliť atmosféru, ktorej moji starí rodičia na Zemi hovorili „starožitná“. Až do dnešného dňa som nevedel, čo si mám pod tým pojmom predstaviť. Na rušnej stanici bola táto miestnosť svätyňou, z ktorej priam vyžarovala energia a pokoj. Cítil som sa, ako by som bol pod vplyvom nejakej drogy, akoby všetko, čo som mal na tejto stanici urobiť bola len ďalšia nezmyselná krivda okorenená nechutnou odmenou.
„Vitaj Richard. Poď, posaď sa ku mne. Joey mi o tebe veľa povedal, ale chcel som ťa stretnúť tvárou v tvár. Pre každý prípad,“ uvítal ma riaditeľ Weston podávajúc mi ruku.
Prečo sa len neukloní? Čo je to za zvláštne gesto, v akadémii ho neučili. Jeho hlboký dunivý hlas dokonale zapadal to tejto miestnosti a prenikal v nej do každého predmetu. Hoci mal Weston niečo málo cez päťdesiat, nenechal to na sebe vidieť. Mal oblečené obyčajné plátené nohavice a športové tričko s obrovským nápisom Boss. Bol vyššej plnoštíhlej postavy a jeho jemné črty tváre postrádali akúkoľvek vrásku. Chrbát mu lemovali dlhé strieborné vlasy zopnuté v cope. Myšlienky mi pri pohľade na farbu jeho vlasov odbehli o minútu dozadu na dievčinu pred dverami. Manželka alebo dcéra? Tento chlapík musí byť pohoďák. Nepoznám riaditeľa, ktorý si príde do práce takto haluzne oblečený. A to tričko, to je teda klinec.
„Tuomas, som potešený, že Vás vidím,“ odpovedal som trocha zaskočený jeho bezprostrednosťou. Toto môže byť problém, práve začína liezť on do zadku mne.
„No tak Rich, nechaj to vykanie niekomu viac nafúkanému a povedz mi niečo
o sebe. Teda niečo, čo neviem od Harpera,“ vyskočil na mňa Weston so smiechom
a ešte väčšou dávkou bezprostrednosti. „Tak čo! Ako sa ti páči Allisse, moja dcéra?“
„Noo...je veľmi veľmi...ehm...se...pekná á strašne milá.“ Juchú, predsa len je to jeho dcéra! Ale o čo sa práve teraz snaží on. Dohodiť mi svoju dcéru alebo ma spoznať v akcii.
„Vidím, že nie si vo svojej koži, ale najprv ťa chcem poprosiť o jednu maličkosť. O priazeň mojej malej Allisse sa nesnaž. Neprospelo by vám to spolu.“
Prečo, je vydaná, preblysla mi hlavou narýchlo myšlienka. „Nemusíš sa báť Tuomas, ešte sa ani nepoznáme,“ snažil som sa ho nejako upokojiť.
„Ale Rich. To sa v blízkej budúcnosti zmení. Tvojou prácou je robiť jej odteraz pilota a osobnú ochranku. Dôverujem ti chlapče, a vkladám ti do rúk svoj najcennejší poklad. Harper mi poslal desiatky projekcií o tebe. Natáčal ich keď si o tom ani nevedel, pri každodenných príležitostiach aj počas výcviku v Keplerovej akadémii na orbite Marsu. A tiež viem o tvojej dohode s Harperom,“ dopovedal s klesajúcim tónom Weston. Ou! Chyták alebo to fakt vie? Rýchlo Rich, mysli! SAKRA! Na čele mi vystúpili od nervov žilky a zalial ma pot. Srdce mi bežalo ako trinásťročná školáčka pred pavúkom.
„Môžem vedieť o akú dohodu ide?“ To si sa už nemohol opýtať sprostejšiu otázku?
„No tak Rich, my s Harperom sme mali tiež dohodu. Azda si nemyslíš, že by ma môj bratranec pripravil o 90 biliónov kreditov! Prekvapený čo? Svoju firmu by nikdy nebol tak rýchlo rozbehol po Vyčerpaní, nebyť mňa. Joe ťa mal vycvičiť a poslať
za mnou. Tá tvoja misia, heh, to mala byť len hra na pobavenie starca, ktorého vidíš pred sebou,“ dopovedal zadumane Tuomas.
Bol som šokovaný, keď som si uvedomil, čo pre mňa Harper pripravil. Šokovaný a s nervami na prasknutie. „Tuomas! Keby som vedel, že ma ten kanón
na stene hneď nezabije, dal by som ti strašnú ranu,“ zamrmlal som rezignujúc
s kŕčovitým úsmevom na tvári.
„Potešenie je na mojej strane,“ dodal Tuomas pokojne v snahe zmeniť tému.
„A prečo sa vy dvaja rovno nezoznámite,“ podišiel ku stolu, stlačil tlačidlo holoprojektoru a zavolal Allisse do miestnosti. „Alli, toto je Richard, bude tvojim pilotom a osobným strážcom. Budem rád, ak sa s ním zoznámiš čo najbližšie a v čo najkratšom čase.“ Prečo sa mám držať na uzde, keď sám od nej chce to, čo mne zakazuje. Čo mi taja?
„Rozumiem otec. Richard, budem rada ak čo najskôr odstránime prekážky vykania a obdobných umelých zdvorilostí,“ oznámila to tak rázne až to vyznelo ako príkaz. Bolo jasné koho povahu zdedila.
„Allisse, bude mi cťou poskytnúť svoje služby niekomu tak bezprostrednému ako ste vy...teda ako si ty, prepáč.“
Tuomas prerušil zoznamovanie: „Decká, prečo sa nejdete spolu poprechádzať
po stanici. Alli, ukáž Richimu jeho izbu a trocha mu to tu poukazuj. Keď skončíte, príď prosím za mnou do kancelárie, musím s tebou prediskutovať otázku našich...hostí,“ hľadajúc to správne slovo Tuomas ukončil stretnutie.
„V poriadku oci. Poď Rich, čaká ťa veľa zoznamovania.“
„Tuomas, som rád, že môžem pre teba pracovať,“ odvetil som skladajúc čo najvhodnejšie neformálne slová vďaky.
„Rich, za veľmi krátko zistíš, že nepracuješ pre mňa, ale pre celé ľudstvo,“ dodal tajomným tónom Tuomas. Frázičky týchto biznismenov...
„Mimochodom Rich, čo si si myslel, ako by si strýko Joe obhájil ten obrovský príjem pred Senátom podnikateľov? Myslím tých 90 biliónov čo si mal zobrať od otca,“ opýtala sa Allisse v snahe nadhodiť rozhovor odchádzajúc z miestnosti.
„No myslel som...,“ snažil som sa odpovedať, ale vtom ma prerušila Allisse: „Počkaj chvíľu. Poručíčka, prevezmite prosím za mňa správu vchodu do kancelárie.“
„S radosťou madam,“ prikývla žoldnierka. Podľa jej drsného výzoru a jaziev
na tvári som usúdil, že môže mať okolo štyridsať rokov. A z toho isto strávila 35
na bojisku, domyslel som si.
„Do teraz som žil v predstave, že Harper chcel zanechať podnik a so svojim získaným balíkom peňazí vytvoriť nový pirátsky syndikát, podobne ako to urobila Amanda „Raven“ Shepardová,“ dopovedal som cediac jej meno cez zuby.
Raven bola najhľadanejšia pirátka v Slnečnej sústave veliaca pirátskemu syndikátu Bielych Vlkov. Časom jej pribudol prívlastok pirátska vojvodkyňa - vyšší si nepripustila a s nižším by sa neuspokojila. Na účte mala niekoľko tisícov kúskov akými sú prepady lodí a staníc, hackovanie, insider obchody a teroristické útoky nevynímajúc.
„Nie si až tak chytrý ako o tebe hovoril strýko,“ odvrkla Allisse, ktorá prevzala úlohu sprievodcu stanicou.
***
„...a toto je tvoja izba,“ povedala Allisse otvárajúc dvere. „Mal by si tu mať všetko čo chalan v tvojom veku potrebuje. Ak ma ospravedlníš, musím ísť za otcom vydiskutovať otázku hostí,“ dokončila Allisse podávajúc mi čiernu pilotskú kombinézu.
„Jasne, choď. Aj tak sa musím zhodiť, umyť a vyspať. Bola to psychicky aj fyzicky vyčerpávajúca návšteva,“ povedal som zívajúc.
„Rozkaz šéfe! Ty teda vieš ako sa správať k dáme,“ odsekla Allisse s úsmevom na tvári a odišla.
Tá teda vie zabodnúť do správneho miesta, pomyslel som si, spomenúc si
na svoju prvú priateľku.
Izba bola na staničné obmedzené priestory pomerne veľká. Podľa Allisse používali túto miestnosť pre Tuomasových prominentných hostí. Nachádzala sa
v ubytovacom krídle stanice, ktoré tvorilo vrchnú a spodnú časť staničného kruhového torza. Každý zamestnanec mal tým pádom izbu pár metrov od kancelárie.
Zamestnanecké a hosťovské miestnosti mali v štandardnej výbave okrem spálne a kúpeľne aj študovňu, ktorá slúžila na odreagovanie sa od bežných povinností. Jej súčasťou bolo veľké okno s výsuvnou plošinou orientovanou priamo do prázdnoty vesmíru, na ktorej mohli zamestnanci a hostia rozjímať. V prípade napadnutia boli okná, ako najslabšia časť stavby, automaticky zakryté liatinou, z ktorej bol vyrobený
aj zvyšok stanice.
Moja miestnosť nemala štandardné vyhliadkové okno. Celý strop bol priesvitný. Stanicu postavili tak, aby vrchná strana staničného torza vždy smerovala k Titanu. Ľahol som si do priestrannej postele a užasnuto som sledoval pomaly sa otáčajúci mesiac v priezore. Asi po pol hodine som tuho zaspal.
Medzitým sa Allisse vrátila do Zero pointu a vstúpila do Singularity.
„Alli, som rád, že si prišla tak skoro. Anakh´Haan mi poslali správu. O pár dní chcú nadviazať kontakt,“ prehlásil Tuomas vzrušene. „Lizi, okrem seba neverím nikomu tak veľmi ako tebe, preto chcem, aby si s nimi nadviazala prvý kontakt práve ty,“ dopovedal meniac svoj zvučný hlas na šepot.
„Oci, necítim sa na to. Sám vieš akí sú. Najprv urobia so svojou flotilou prepadové pompézne vystúpenie, potom začne roztrasený Milkovich dávať rozkazy
k zastaveniu prevádzky a nakoniec sa opäť stratia v neznáme,“ snažila sa ho presvedčiť Allisse.
„No tak. Nehádž na mňa tie svoje veľké smutné oči, pripomínajú mi tvoju mamu. Veď vieš, že by som tam išiel sám, ale kvôli bezpečnosti flotily nesmiem opustiť stanicu. Už som ti hovoril, že mi boli zverené počty, rozmiestnenie a bojové taktiky plavidiel Zeme. Ak by sa to dostalo von, už by nemusela byť žiadna Zem,“ odpovedal Tuomas zdôrazňujúc nebezpečenstvo hroziace celej civilizácii.
„A čo poviem Richimu? Ahoj, som tvoja sestra a chcem aby si ma odviezol
na superkrížnik, ktorý ovláda cudzia rasa?“ dokončením otázky sa jej táto myšlienka začala pomaly páčiť, rozšírili sa jej zreničky a rozosmiala sa, nevedno či z radosti alebo strachu.
Tuomas k nej podišiel a objímal ju, až kým sa prestala triasť. Potom s úsmevom nadhodil: „Okrem toho mu najprv povedz, že sa pôjdete preletieť na Enceladus. Užite si to. Anastasiya tam niečo našla. Nechám pre vás pripraviť Nagoyu.“ Vedel, že menší výlet Allisse vždy rozveselí.
Enceladus bol ďalším zo Saturnových mesiacov. Ľadové a geologicky aktívne teleso bolo domovom malej výskumnej stanice. Zásoby sa dopĺňali v pravidelných intervaloch odpovedajúcich približne dĺžke päťdesiatich pozemských dní posádkou
z Noomu.
Nagoya slúžila ako zásobovacie plavidlo. Išlo o malý transportér dĺžky
na bojových korvetách. Weston si takto nechal vybaviť celú flotilu transportérov, pretože vedel, že pirátsky útok môže prísť hocikedy a tiež, že transportér nie je stíhačka. Stíhačky mali väčšinou veľmi silné zbrane, jednoduché a flexibilné ovládanie, ale priemerné štíty a veľmi malý skladovací priestor, no za príplatok sa aj to dalo zmeniť.
***
„Koľko hodín som to prespal?“ opýtal som sa zívajúc Allisse, ktorá sa zjavila
v holoprojektore v strede miestnosti.
„No, ako sa to vezme. 24 hodín na Zemi alebo 383 v prepočte na naše,“ odvetila. Jeden deň na orbite Titanu sa totiž rovnal približne šestnástim pozemským dňom.
„Nikdy si nezvyknem na tieto prepočty. Beriem 24. Znie to ako menej premárnený čas,“ dodal som v snahe navodiť si lepšiu náladu.
„Ako chceš, Richard. Mimochodom, môj otec má pre teba prvú misiu, prosím príď za mnou do hlavného doku hneď ako budeš hotový.“
„Budem tam o chvíľu, takpovediac,“ odpovedal som stále zneistený pomalším plynutím času.
Po hygiene a jedle, ktoré zodpovedalo raňajkám som si obliekol pilotskú kombinézu, ktorú mi doniesla Allisse po prehliadke stanice. EMCO sa teda dokáže postarať o svojich zamestnancov. Takéto kombinézy sa len tak nevidia. Čierna kombinéza bola vybavená mnohými prackami a magnetickými zipsami s vlastnou klimatizáciou a odvodom telesných tekutín, rezervoárom s pitnou vodou a tekutou výživou. Na stehnách mala úchyty na zbraň a tuby s nanoliečivami.
Nano lieky sa hneď po ich uvedení na trh stali komerčným hitom. Každá tuba
s tekutinou obsahovala miliardy malých nanorobotov, ktoré boli schopné odstrániť či zaceliť akékoľvek poranenie alebo chorobu. Boli naprogramované liečiť podľa štandardného modelu zdravého človeka. Ich úlohou bolo požierať akýkoľvek nežiadúci objekt v ľudskom tele a následnou analýzou zranenia alebo choroby narýchlo potlačiť príznaky a navodiť optimálny stav.
Cestou na staničný transport som spoznal niekoľko ľudí z mojej exkurzie
s Allisse. Pripútal som sa a vlak o malú chvíľu zastavil v dokoch. Ovial ma rovnaký zápach ako pri mojom prvom vstupe na stanicu a opäť som pocítil nevoľnosť v žalúdku. Z miniholografu vo vrecku sa ozvalo dlhé pípnutie ohlasujúce prichádzajúcu projekciu.
„Rich, prosím príď na mólo 162. Hľadaj biely transportér triedy Nagoya, číslo XM23T s dvoma šikmými červenými pásmi na trupe,“ oznámila projekcia Allisse.
„Hneď som pri tebe, len sa pretlačím cez tento dav,“ odpovedal som hľadajúc si najvhodnejšiu cestu medzi stovkami zamestnancov, žoldnierov a robotov. Asi po pol hodine predierania sa davom som sa konečne dostal na určené mólo. Na tristo metrov dlhej robotickej konštrukcii kotvili 3 lode. Z toho boli dve bojové korvety, a teda nájsť transportér nebol problém. Allisse stála pred vchodom do transportéru čakajúc
na posádku, ktorá kontrolovala stav plavidla pred cestou.
„Ahoj! Vitaj u nás. Poď. Prevezieš sa v tejto plechovke. Náš cieľ - Enceladus. Čo dobrého nesieme: kyselinu, energetické články a niečo pod zub pre vedcov,“ nadhodila Allisse plná entuziazmu zapínajúc si čiernu pilotskú kombinézu. Pracovné cesty ju vždy veľmi tešili a na svojej pozícii si ich užívala viac než dosť.
„Ahoj, nehovor jej plechovka, veď je pekná. Tuomas si ma chce oťukať, že?“ opýtal som sa cítiac, že zásobovačky asi nebudú na mojom dennom poriadku.
„Dobre teda. Je ako ty. Hrubá, stuhnutá a pomalá. A áno, otec má pre teba pripravenú top úlohu, ale najprv chce vedieť, či nás nezabiješ aj na jednoduchšej misii. Mimochodom, tá kombinéza ti fakt sekne,“ odvetila smejúca sa Allisse.
„Hľa! Toľko rešpektu voči pilotovi? Budem sa snažiť...teda nie nás zabiť. Takže ovláda sa to manuálne alebo ručne, kde je SAKRA návod na použitie!“ hneď
po dokončení vety sa rozosmiala celá posádka.
„Boh nám pomáhaj...,“ zamrmlala Allisse hľadajúc ďalšiu zámienku pre smiech.
„...a Rich odpilotuj.“ dodal som, úspešne naplniac jej zámer.
Posádka sa okamžite po nastúpení do lode začlenila na svoje pozície. Traja muži išli k motorom. Dve ženy a traja muži obsadili palebné veže. Jedna žena a jeden muž spolu so mnou a Allisse nastúpili do kokpitu.
Naštartoval som loď a po uvítaní lodnou umelou jednotkou Vasquez som zapol autopilota na oddokovanie. Plavidlo sa pomaly odlepilo od kotevných magnetov, započalo otáčku v ľavo a po úspešnom manévri opustilo vnútorný staničný dok.
„Tu je vojnový krížnik Tesla, seržantka O´Brianová. Ohláste svoju destináciu
a náklad,“ ozvalo sa z vysielačky.
„Transportér Vasquez, piloti Richard Evans a Allisse Westonová. Máme namierené na Enceladus. Vezieme potraviny, energetické články a kyselinu,“ odpovedal som.
„Všetko v poriadku, príjemnú cestu. Dajte si pozor. V oblasti Encelada máme ohlásenú zvýšenú pirátsku aktivitu. O situáciu sa tam starajú naše jednotky,“ ukončila vysielanie seržantka.
Allisse zobrala vysielačku a požiadala Noom o eskortu piatich ťažkých stíhačiek triedy Alcyon. Tieto stíhačky boli navrhnuté na tvrdý boj a v skupine boli schopné zostreliť aj korvetu. V štandardnej výzbroji mali sedem superťažkých pulzných diel, pätnásť antihmotových torpéd a ťažký bojový štít.
„Tak! To by nám malo stačiť. U žoldnierov si nikdy nemôžeš byť istý,“ prehlásila Allisse sledujúc prichádzajúcu letku stíhačiek.
„Piloti, tu je Richard Evans, transportér Vasquez. Zoraďte sa nasledovne. Dvaja z každej strany pod sebou po boku transportéra, jeden vzadu za transportérom,“ oznámil som. Z vysielačky sa ihneď ozvalo prijatie rozkazu.
„Prepnite pohon na polovicu svetelnej rýchlosti. Destinácia - Enceladus, koordináty - sektor 2 B 2. Udržujte formáciu a buďte pripravený na možné nepriateľské privítanie,“ dokončil som hlásenie. Následne som oznámil lodnej umelej jednotke informáciu o destinácii a rýchlosti a zatlačil páku urýchľovača do potrebnej polohy. Loď nabrala potrebnú rýchlosť v priebehu pol minúty a o 6,5 sekundy na to sme sa ocitli pri Encelade. Šedobiely mesiac odrážal chabé slnečné svetlo a bol akoby podsvietený ľadovými prstencami Saturnu, ktorý z Titanu nepôsobil až tak majestátne.
„Je tu ticho, príliš ticho. Mám z toho zlý pocit. Žoldnieri asi hliadkujú
v prstencoch. Rich naber kurz na oblasť Tigrých pásov, vedci by nás mali čakať
pri povrchu,“ povedala znepokojená Allisse.
„Eskorta, majte oči na stopkách. Pristávame na základni v Tigrých pásoch,“ upozornil som pilotov.
Zostup atmosférou mesiaca trval niečo vyše 15 minút. Základňa bola takmer
na dosah. Vznášala sa nad tesne nad povrchom mesiaca. Tristometrové diskovité torzo stanice s mohutným satelitom a niekoľkými anténami nesmelo byť umiestnená
na povrchu mesiaca z dôvodu vysokej tektonickej aktivity telesa. Pri puknutí ľadu by sa mohla celá stanica prepadnúť do vnútra mesiaca a miliardový projekt mohol byť stratený. Všeobecne sa malo za to, že stanica je prieskumným vrtným zariadením,
no podľa Allisse išlo o vysunutú archeologickú základňu. V ľade Encelada sa totiž našli stavby staré niekoľko stotisíc rokov. Vedecký tím mal preskúmavať nálezisko
a získavať informácie o dávnej civilizácii.
„Táto civilizácia žila v oceáne pod ľadovým povrchom, no z neznámych príčin boli všetky zatiaľ nájdené stavby opustené, ale nezničené. Časom ich pochoval ľad. Je to podobné ako náleziská stavieb v Antarktíde na Zemi,“ doplnila Allisse.
„Našli už niečo, čo by stálo za povšimnutie?“ opýtal som sa očakávajúc negatívnu odpoveď. Náleziská stavieb na planétach a mesiacoch mimo Zeme už neboli ničím výnimočným. Nachádzali sa po desiatkach. Jednými z prvých nálezov boli stavby na zemskom Mesiaci a Marse. Všetky svojim tvarom pripomínali egyptskú kultúru,
no boli o niekoľko tisíc rokov staršie.
„Je to možné. Preto sme tu prišli namiesto klasického päťdesiatdňového intervalu ihneď po ohlásení. Podľa hlásenia tu našli...veď uvidíš,“ povedala Allisse navodzujúc atmosféru nedočkavosti.
„Tu je transportér Vasqez s eskortou, pilot Richard Evans kopilotka Allisse Weston. Žiadame o povolenie na pristátie,“ nadviazal som kontakt so stanicou.
Po krátkej chvíľke sa v holoprojektore zjavil obraz malej zavalitej ženy so zvráskavenou tvárou a čiernymi vlasmi zopnutými v uzle. Podľa vzhľadu mohla mať okolo päťdesiatky.
Nemohol som si nevšimnúť jej tvrdý ruský prízvuk: „Zdes´ staníca Enceladus Jeden. Uďelujem povolene,“ oznámila.
„Eskorta, chcem, aby v staničnom priestore hliadkovali dve stíhačky. Hláste okamžite akýkoľvek kontakt. Ostatní majú povolenie na pristátie,“ upozornil som letku.
„Rozkaz pane!“ ozvalo sa z piatich vysielačiek.
„Vieš Rich, nakoniec možno fakt prežijeme,“ podpichla Allisse.
Zapol som autopilota, ktorý vyhľadával dokovaciu plošinu, pretože transportér bol priveľký na pristátie vnútri stanice. Stíhačky zadokovali vo vnútornom prístave.
Po pristátí bolo nutné počkať na vyrovnanie tlaku. Allisse dala inštrukcie posádke lode
a povedala, aby ostali na svojich miestach.
„Pripravená?“ opýtal som sa. Po jej prikývnutí sme prišli k dverám lode a ihneď po ich otvorení nás privítala rovnaká žena, ktorú som videl v holoprojektore a pohľadný mladý muž s ázijskými črtami.
„Ja Anastasiya Nikolaevna. Ja tu veduca a eto moj zastupca Kazuhiko Sadao.
Po vašom harmoňickij rozhodňij prync,“ povedala a pobozkala Allisse na obe líca. Jej zástupca sa mierne uklonil. „Alysa, mňa ťeši teba znova vyďieť,“ dodala radostne.
„Buď pozdravená, Anastasiya. Aj vy Kazuhiko. Toto je môj osobný pilot
a strážca Richard Evans,“ povedala Allisse ukazujúc na mňa.
„Veľmi ma teší, pani Nikolaevna a pán Sadao,“ odzdravil som.
„Tak Kazuhiko, eto ďalšoj krasnoj princ. Som ňerozhodna,“ dodala v smiechu Anastasiya.
Akosi mi pritom vyschlo v krku, no Kazuhiko rýchlo nadhodil: „Ešte dobre, milá moja, že som tu ten rozhodný ja,“ objal ju.
Bolo vidieť, že na tejto mrazom bičovanej stanici sa láska držala ešte pevnejšie.
„Som rada, že mi ho nechceš zobrať Nasti. Ale k veci, priniesli sme ti vybavenie. Kde je ten artefakt, o ktorom si hovorila otcovi?“ spýtala sa Allisse. Anastasiya dala neďaleko stojacemu skladníkovi pokyn na vyprázdnenie transportéru.
„Nasľedujte,“ odvetila svojim tvrdým prízvukom berúc si vedenie v čele skupiny. Jej zavalitá postava sa pohybovala veľmi zvláštne. Pripomenulo mi to pohyb kačiek, ale zdržal som sa hlúpeho komentára.
Opustili sme poloprázdny dok a nastúpili do nákladného výťahu, ktorý nás zobral do laboratórnej sekcie v spodnom podlaží stanice. Anastasiya nás upozornila, že v laboratóriu je nevyhnutné používať ochranné obleky a zaviedla nás do kabíny.
Po dezinfekcii a sterilizácii pred dverami laboratória sme vstúpili do miestnosti v tvare polkruhu plnej počítačov, skenerov, chemikálií, kadejakých detektorov a množstva artefaktov. V laboratóriu pracovalo celkom šestnásť vedcov, všetci oblečení v bielom
s rúškami na tvári. Sedem z nich obrátilo pri našom vstupe do miestnosti zrak identifikujúc nových hostí, ostatní boli príliš zaneprázdnení a nenechali sa vyrušiť.
V strede laboratória sa týčila veľká, na prvý pohľad provizórne postavená valcovitá prepáška s tmavým sklom. Podľa smeru, ktorým sme sa uberali nebolo ťažké si domyslieť, že smerujeme práve tam.
„Alysa, toto može byť privatnoj, ale rozhodňi,“ pošepla Anastasiya pred vchodom do prepášky.
„To je v poriadku, Nasti. Richard má moju plnú dôveru, môže ísť dnu s nami,“ odvetila Allisse.
Anastasiya nechala pri vchode načítať svoje biometrické údaje a po zadaní hesla sa otvorili posuvné dvere valcovitého laboratória. Na podiv bolo takmer prázdne. Len
v strede prepášky bol na podstavci uchytený objekt, ktorý pripomínal dva pretiahnuté ihlany zlepené v mieste trojuholníkovej základne. Predmet bol dlhý zhruba
z rovnakého materiálu, no jej tvar sa dal jasne odlíšiť od zbytku telesa. Svetlo dopadajúce z lampy sa v nej lámalo a vytváralo dojem, akoby z každého rohu telesa vychádzal lúč svetla. Vtom sa prezentácie ujal Kazuhiko.
„Zistili sme, že tento objekt je nehmotný a pritom sa dá chytiť do ruky alebo položiť. Neváži ani stomiliardtinu miligramu a pritom je niekoľkonásobne tvrdší ako diamant. A dokáže toto,“ povedal a vytiahol z vrecka prístroj pripomínajúci pero,
o ktorom povedal, že slúži na vyprodukovanie série ultravysokých zvukových frekvencií a zapol ho. Vypol svetlo v miestnosti a po zhruba minúte sa stalo niečo fascinujúce.
Objekt sa rozsvietil jasným bielym svetlom, ktoré akoby vychádzalo
z vnútornej gule. Vtom sa vzniesol asi meter do vzduchu a začal rotovať priam ohromujúcou rýchlosťou. V okamihu sa v miestnosti od objektu rozfúkal silný vietor. Hluk, ktorý spôsobovala rotácia pripomínal zvuk stlačeného vzduchu unikajúceho
z kompresora.
Žiara a vietor začali byť tlmenejšie a všade vnútri prepášky sa začali zjavovať jemné svetelné objekty, pripomínajúce nervovú sieť človeka. Po bližšom pohľade
do ramena siete bolo možné vidieť tisícky malých galaxií.
„Predpokladáme, že je to akási vesmírna mapa. Toto provizórne laboratórium nie je dostatočne veľké, bolo schopné premietnuť celú sieť galaxií. Vieme, že ak svoju myšlienku zameriam na konkrétne miesto, napríklad našu vedeckú stanicu na Encelade, stane sa nasledujúca vec,“ povedal.
Akonáhle si vytvoril myšlienku ich súčasnej pozície, všetky ramená okrem jedného sa začali ohromne naťahovať a galaxie vnútri vybraného ramena sa začali rýchlo približovať. Nakoniec v priestore ostala visieť len projekcia našej galaxie a aj tá sa začala zväčšovať a približovať v mieste ramena Orion. Tisícky hviezd sa mihali obrovskou rýchlosťou cez celé laboratórium a vtom sa zjavila Slnečná sústava. Začala sa zväčšovať a približovať na oblasť Saturnu a Encelada. Nakoniec ostala v strede miestnosti okolo krištáľu vytvorená projekcia mesiaca, na ktorej červené blikajúce svetlo zobrazovalo polohu výskumnej stanice.
„Podobne sme vyskúšali priblížiť aj iné galaxie. V každej sme našli život
na ohromne vyspelých úrovniach,“ dodal Kazuhiko.
Stál som ohromený nad tým, čo som práve videl a počul. Prečo nie je Allisse
tou správou zaskočená, pomyslel som si. Vyzerala, akoby o nej celý čas vedela,
no nechcel som zatiaľ rušiť túto chvíľu údivu.
„Vieme, že tento predmet vyprodukuje počas akcie toľko energie ako všetky elektrárne v Slnečnej sústave. Nevieme odkiaľ ju naberá, ale jediný dôvod prečo sme stále nažive je, že táto energia je koncentrovaná priamo do vytvárania projekcií. Je to superpočítač. Najdokonalejšia technológia aká bola kedy objavená. Pri súčasnom vývoji techniky by sme k takejto veci dospeli asi o 7 miliárd rokov. Otázkou už nie je odkiaľ sa tu vzala, ale či si ju dotyční prídu vziať späť,“ dopovedal výstražlivo mladý zástupca.
Kazuhiko vypol svoje zariadenie, zapol svetlo a objekt sa pomaly ustálil
a zostúpil na svoj stojan. Jemne som sa ho v nerozvážnosti dotkol, no na počudovanie bol úplne chladný.
„Nasti, tento objekt musí ísť okamžite do laboratórií na Noome. Budem rada ak pôjdeš spolu s Kazuhikom...“ povedala Allisse, no vtom sa mi ozval vo vrecku signál holoprojektoru.
Projekcia zobrazovala pilota eskortnej ťažkej stíhačky: „Pane, na radare máme niekoľko desiatok lodí. Neodpovedajú na pozdrav. Začali páliť!!! Začali....áááá,“
v projekcii sa zjavil len oblak trosiek a ohňa.
„Do čerta! Okamžite evakuujte stanicu! Všetci do transportéru! Zoberte toľko záloh koľko sa dá a okamžite opustite stanicu! Máte menej ako 7 minút tak rýchlo! Nasťa, zober ten krištáľ a choď do lode. Posádke transportéru: okamžite naštartujte loď! Štíty na maximum.“ začala vydávať rozkazy Allisse.
„Vojaci, do stíhaček a staničnych del. Otvorťe palbu na nepriatela!“ vydala rozkaz Anastasiya a v okamihu začali z doku vylietavať dva tucty stredne ťažkých
a ťažkých stíhačiek.
„Piloti, buďte pripravení vyletieť a eskortovať transportér. Na nepriateľa útočte len ak to bude nevyhnutné,“ zavelil som ostávajúcej eskorte v doku.
Vedci začali okamžite nastupovať do výťahu a rozbehli sa k transportéru. Naša skupina zozbierala posledné zvyšky záloh a krištáľ a namierila si to do hangáru, keď vtom otriasla stanicou prvá rana.
„Hláste poškodenie!“ skríkol do vysielačky Kazuhiko.
„Všetko v poriadku, pane. Štít pohltil výbuch, teraz je úrovni 72 percent.
Na radare máme vojnový krížnik. Vyzerá to na Bielych Vlkov,“ odvetil technik
z riadiacej miestnosti.
„Okamžite opustite svoje stanoviská, nastavte delá na samostreľbu, naprogramujte ciele. Nastupujte do transportéru Vasquez!“ zavelil Kazuhiko
a na programovacom paneli nastavil časovač na elektromagnetickej pulznej míne vediac, že stanica paľbe krížniku neodolá. Zároveň naprogramoval samodeštrukciu stanice na čas pristátia prvých nepriateľských lodí.
„Buď ju zničia oni, alebo my, ale ten výskum sa nesmie dostať do nesprávnych rúk,“ dodal dobiehajúc za skupinou.
Celá posádka stanice sa aj zo zvyškami vybavenia dostavila na palubu transportéra. Okamžite som si to s Allisse namieril do kokpitu uzavrel vstup
do transportéru a začal s manuálnym dokovaním zo stanice. Loď sa odpichla
od dokovacej platformy a vtom som s Allisse zbadal kritickosť našej situácie. Tlmené svetlo výbuchov torpéd zo vzdialenosti asi troch kilometrov ožarovalo trup obrovského krížnika.
„Mylujem, keď mi masakrúju létku,“ poznamenala ironicky Anastasiya prichádzajúc do kokpitu. Holoprojekcia daného sektora zobrazila okrem tohto kilometer dlhého plavidla ďalších tridsať ťažkých stíhačiek, z ktorých deväť patrilo do staničnej elitnej obrany.
„Eskorte transportéru: neútočte na nepriateľa a držte sa nášho kurzu. Po výstupe z atmosféry spustite motory na polovicu svetelnej rýchlosti s kurzom na Orbitálnu stanicu Noom!“ zavelil som.
Zrazu panicky vykríkla Allisse: „Richard!!! Ten krížnik nás zameral! Páli torpéda! Okamžite to daj na plný výkon!!“
„Nemôžem!!! Tá rýchlosť by v atmosfére roztrhla loď! Eskorta 1, zneškodnite prichádzajúce torpéda, použite diaľkový laser!“ rozkázal som. Pilot stíhačky sa oddelil od skupiny, zameral torpéda a vypálil dve rany z ťažkého kanóna. Prvá strela minula svoj cieľ, no zrazu sa približne kilometer od transportéru objavila nebezpečne sa rozpínajúca modrá guľa, okamžite nasledovaná vznikom páru hrozivých zrkadlovo obrátených poloelíps.
„Antihmotové torpéda!! Posádka držte sa! Toto bude trocha hádzať,“ oznámil som cez vysielačku. Ohromná sila výbuchu torpéda vyprodukovala mohutnú tlakovú vlnu, ktorá narazila plnou silou do skupiny a lode spolu so stanicou odhodila o približne dvesto metrov. Tlaková vlna sa odrazila od povrchu mesiaca zanechávajúc mohutný kráter v ľade. V tom sa prejavil druhý účinok torpéda. Implózia začala ku svojmu centru vťahovať všetky objekty v dosahu jedného kilometra. Z povrchu mesiaca vytrhávala gigantické kusy ľadu, ktoré sa vzniesli do vzduchu a v centre výbuchu sa po náraze zatavili do masívnej ľadovej kopy, ktorá so zadudením dopadla na povrch. Štíty transportéru a stíhačiek odolali výbuchu, no ostali poloprázdne.
„Richard! Dostaň nás odtiaľto, kým nevypáli ďalšiu dávku! Hneď!!“ kričala Allisse.
„Áno drahá,“ odpovedal som v snahe uľahčiť atmosféru. Motory som nastavil
na najvyššiu možnú atmosferickú rýchlosť a zhruba o sedem minút nato sme dokončili prelet atmosférou.
Piráti medzičasom zničili posledné zvyšky obrany stanice a pripravovali sa
na pristátie. Akonáhle pristála prvá stíhačka staničný systém odpálil elektromagnetickú pulznú mínu, ktorá upiekla všetku elektroniku v okruhu pol kilometra. Stíhačky prelietavajúce okolo stanice sa zrútili na povrch mesiaca. Vtom sme z orbity
v holoprojektore v mieste stanice spozorovali masívnu ohnivú guľu, ktorá roztavila ľad a vytvorila sto metrov hlboký a sedemsto metrov široký kráter. Krížnik si od stanice udržiaval pôvodnú vzdialenosť a vyviazol nepoškodený.
O 6,5 sekundy neskôr sme sa s eskortou ocitli v priestore stanice Noom na orbite Titanu. Anastasiya padla na kolená a po odmlke v tichosti povedala len tri slová: „Tridsať rokov života....“ Potom už len vzlykala. Allisse s Kazuhikom zmierňovali jej šok slovami útechy.
„Tu je vojnový krížnik Tesla, seržantka O´Brianová. Ohláste svoju destináciu
a náklad,“ ozvalo sa z vysielačky.
„Transportér Vasquez, Richard Evans a Allisse Westonová. Vezieme preživších členov výskumného tímu na Noom. Boli sme prepadnutí na Encelade. Výskumná stanica je zničená. V oblasti ostal jeden pirátsky vojnový krížnik a niekoľko ťažkých stíhačiek. Pošlite tam naloďovacie korvety, krížnik by mal byť ešte na mesiaci,“ odpovedal som pripravujúc sa na pristátie. Po ohlásení sa v staničnom riadiacom stredisku som zapol autopilota na pristátie. Medzitým sa z vysielačky ozvalo potvrdenie a na Enceladus boli vyslané štyri žoldnierske naloďovacie korvety triedy Nemesis. Lode dlhšie ako sto metrov bolo užitočnejšie obsadiť než zničiť. Obsadená loď takýchto rozmerov má väčšiu hodnotu ako jej trosky.
„Riadiace stredisko, okamžite pošlite do doku lekársky tím a kontaktujte môjho otca! Oznámte mu čo sa stalo,“ povedala Allisse cez vysielačku.
Po pristátí sa pôvodne rušný prístav zmenil na tichú zónu. Lekárska jednotka pribehla ku dverám lode a pomáhala vystúpiť členom posádky zraneným pri výbuchu torpéda. Hneď za nimi dobehla elitná žoldnierska jednotka na čele s Tuomasom Westonom.
„Allisse, stalo sa ti niečo? Richard, ďakujem, ďakujem ti. Vedel som, že sa
na teba môžem spoľahnúť,“ povedal Tuomas objímajúc nás oboch.
„Oci, Anastasiya je v šoku, postarajte sa o ňu. Už vyslali korvety. Máme so sebou artefakt. Zabezpeč najprísnejší stupeň ochrany,“ zašepkala Allisse snažiac sa vymaniť z objatia.
***
Približne po dvoch dňoch sa život na Noome začal vraciať do starých koľají. Zásahovej jednotke sa podarilo obsadiť pirátsky krížnik, ktorý napadol zariadenie
na Encelade. Vyšetrovanie odhalilo, že piráti nevedeli o nájdenom artefakte. Podľa rozkazov pirátskej vojvodkyňe Raven mali iba obsadiť stanicu a vytvoriť pozorovací post pre danú oblasť. Išlo vraj len o rozširovanie pirátskeho teritória avšak pozíciu hlavnej pirátskej základne väzni neprezradili ani po mučení. Následne bolo rozhodnuté o ich poprave vyhodením do otvoreného kozmu.
Anastasiya a Kazuhiko predviedli fungovanie nájdeného objektu Tuomasovi, ktorý o jeho existencii informoval vládnych činiteľov planetárnych výborov. Správa
a rozhodovanie o objekte mu boli prenechané.
Moje konto sa týmto - podľa Tuomasových slov „hrdinským počinom“ rozrástlo o dvadsať miliónov kreditov. Svoju bývalú loď som sa rozhodol darovať mame, ktorá už dlhšie sľubovala návštevu.
Čakal som na Allisse predo dvermi Singularity. Vtom sa otvorili dvere
a znepokojená Allisse vyšla ráznym krokom von. Kývnutím ruky mi naznačila, aby som držal krok.
„Richard, chcela som ti to povedať na Encelade, ale akosi nám to nevyšlo. Som tvoja sestra. Moje celé meno je Allisse Evans-Weston,“ oznámila pokojne.
„Moja ČO?! Ako je možné, že mi o tebe rodičia nikdy nepovedali?“ vykríkol som v zmätku, ktorý jej veta spôsobila. Navyše mojim libidom práve otriasol ťažký zásah.
„No, fakticky vzaté ide len o mamu, otca spoločného nemáme. Rok pred ukončením Keplerovej akadémie ju zbúchol počas stáže v EMCO môj otec. A rok
po ukončení akadémie ju, ako vidím, zbúchol aj tvoj otec,“ dodala ironicky.
„Ááá super, takže mám dvadsaťštyri ročnú, perfektne stavanú sestru, s mojim ironickým zmyslom pre humor, ktorá je nejakou náhodou dcéra jedného z najbohatších podnikateľov v Slnečnej sústave, ktorý je v podstate mojim nevlastným otcom. Ešte nejaké nové správy? Napríklad, že spolu čakáme dieťa, alebo tak?“ zvolal som
v zmätku, ktorý mi lomcoval hlavou. Okoloidúci ľudia sa zastavili a začali sa otáčať smerom k nám.
„Skľudni hormón brácho, ale áno, ešte je tu jedna vec, o ktorej by si mal vedieť.“
Čo to asi bude teraz? Dostala štipendium? Alebo ešte horšie, má menzes?
„Ale poviem ti ju v pravý čas, lebo teraz by si bol na neudržanie.“
„Potrebujem prestávku! Budem v lodi. A musím kontaktovať mamu. Keď budem vedieť, že som pripravený mať sestru, prídem.“ Čo je tá jej informácia
na neudržanie. Je tehotná? Robí sa jej virážka? Kúpila mi novú loď? Desiatky hlúpych myšlienok sa mi preháňali hlavou. Chcelo sa mi kričať, chcelo sa mi vraždiť, chcelo sa mi...vidieť ju znova. SSSestra?!
***
O pár hodín neskôr sa na Noome sa rozozneli poplašné sirény a stropné okno sa v okamihu zatiahlo. „Letový priestor narušený v sektore 7D, letový priestor narušený
v sektore 7D,“ opakovala staničná umelá jednotka. Do čerta aj s pirátmi. Okamžite som sa rozbehol k holografickému terminálu uprostred mojej izby.
„Zobraz mi výstup z externej kamery, sektor 7D.“
„Holografická projekcia sa načíta, prosím čakajte.“ Uprostred terminálu sa zobrazil svetelný 3D model sektoru 7D. V jeho hornom rohu sa objavilo
Planetárne defenzívne zložky Zeme, Marsu a Mesiaca mali vo výbave prezidentské vlajkové lode, superkrížniky Masamune (dĺžka
6 km) a Maelström (
„Všetkým plavidlám, všetkým plavidlám, tu je plukovník Milkovich, vojnový krížnik Tesla. Držte sa od neznámeho cieľa čo najďalej. Neotvárajte paľbu, opakujem neotvárajte paľbu na neznámy cieľ,“ oznámil veliteľ hliadky orbitálnej stanice. Z jeho tónu vyplynulo, že sa nejedná o jeho prvé stretnutie s touto rasou.
„Richard. Tento mesiac sa ten superkrížnik objavil v staničnom priestore už tretí krát,“ povedala Allisse, ktorá sa zjavila v holoprojektore. „Pamätáš na tú správu, ktorú som ti chcela povedať pri tvojom šokujúcom zistení? No, tak, ako by som to... otec chce, aby si ma doviezol na palubu toho superkrížniku za účelom...“
„Chce odo mňa ČO?!“ vykríkol som histericky.
„...počkaj, nechaj ma dohovoriť. Za účelom otvorenia spoločného dialógu
s našimi priateľmi. A sľúbil odmenu. Ak nás tam a odtiaľ dostaneš živých, získaš korvetu triedy Sirius,“ dokončila svoj návrh Allisse.
„Alli, vieš o tom, že tá vec pred nami, ktorú nazývaš priateľmi, je zhruba pätinou veľkosti mesiacu Titan?“ opýtal som dúfajúc, že si to ešte rozmyslí.
„No vidíš, keď povieš pätina veľkosti mesiaca, neznie to až tak hrozivo.
Na rozdiel od napríklad polovice...alebo dvojnásobku veľkosti mesiaca. A navyše, keď ma tam zoberieš so svojou novou loďou, už sa nebudeš musieť tak hanbiť,“ neochvejne odpovedala Allisse, vediac, že ma dostala práve tam, kde chcela.
„Alli, môžem vedieť za čo presne mám riskovať život tentokrát? Chcú ťa
za nevestu alebo tak nejako?“ dodal som s neradostne sa chvejúcou dolnou perou.
„Rich, budeme vo vojne. Každým dňom sa k Slnečnej sústave blíži galaktická flotila nepriateľa. Nájdenie toho artefaktu je zlomový bod. S jeho pomocou máme informácie o všetkých civilizáciách vo vesmíre. Bez pomoci Anakh´Haan nebudeme mať šancu ani uzrieť nepriateľa,“ oznámila znepokojivo Allise.
„Čo myslíš tým nepriateľa, ja ho ani nechcem uzrieť. A kto vlastne sú títo Anakh´Haan?“ opýtal som sa.
„Anakh´Haan sú naši tvorcovia, vytvorili ľudskú rasu a geneticky ju upravili
k obrazu svojmu. Oni sú chýbajúcim Darwinovým článkom. Nebuď prekvapený, keď zistíš, že vyzerajú takmer rovnako ako my. A ich nepriateľ je tým pádom aj našim nepriateľom. Keby si čítal o výsledkoch alternatívnej archeológie a antropológie, nebol by si tak prekvapený. Nepriateľ žil aj na Zemi medzi ľuďmi, presnejšie povedané, vládol ľuďom po celé tisícročia. No keď sme získali jeho technológiu počas obdobia známeho ako Druhá svetová vojna, hneď sme s Hitlerovou pomocou vytvorili prvý antigravitačný pohon umožňujúci nadsvetelnú rýchlosť. Samozrejme ako pôvodne ropná spoločnosť sme sprvu nechceli prísť o zisky, a tak sme ho uviedli na komerčný trh až po Vyčerpaní. A teraz sme tu, konečne spolu a ty máš určite veľmi veľa otázok. Ako môj privilegovaný súrodenec dostaneš na všetky odpoveď. Časom.“ dokončila
s úsmevom Allisse.
| Cena Fantázie |
|
Cena Fantázie je slovenská literárna súťaž zameraná na fantastiku, bez vekových a iných obmedzení autorov, v ktorej má účastník šancu získať finančnú výhru a zároveň publikovať v časopise a v zborníku zo súťaže. Súťaž je dvojkolová, v prvom kole anonymné poviedky hodnotí vybraná porota. Päť poviedok sa následne dostáva do druhého kola, v ktorom finálové poviedky hodnotia čitatelia. Vybrané texty sú uverejnené v časopise Fantázia a v knižnom zborníku. Dvojité hodnotenie odborníkmi a aj čitateľmi je na Slovensku nezvyklé, odráža však dôležitú podstatu fantastiky ako populárnej literatúry. V porote sa objavujú vždy iné osoby – či už sú to úspešní slovenskí autori, publicisti, alebo zástupcovia vydavateľstiev Zborníky poviedok si môžete zakúpiť tu. |