Prvé rande

– Čauko, Gaba, tak ako?

– Vieš čo… Fajn. Veľmi fajn. (smiech) Je zlatý. Ako by si ty povedala – móže byť!

– Fakt? Ako vyzerá?

– Vysoký, štíhly, čierne vlasy, hnedé oči. Niečo ako Banderas, ale mladší a krajší.

– To fakt? Že Banderas? Tak toho nepusti! Počuj, netvrdil ti náhodou na čete, že má modré oči?!

– Niee. Len že je krajší ako Brad Pitt.

– Je vtipný?

– Dosť. Je v pohode. Má geniálny úsmev.

– A ako ho voláš? Kubo? (smiech)

– Nevolám ho zatiaľ nijako. Vieš čo, budem musieť ísť, som tu za dákou búdou, bufet či čo. Povedala som mu, že idem na vecko. Drž mi palčeky.

– Počkááj. A čo vlastne robí?

– V nejakej fir…

– Haló? Gaba? Vypadla si mi! Halóóó!

Redaktor: – Včera okolo siedmej hodiny večer niekoľko desiatok obyvateľov bratislavského Ružinova nad sídliskom spozorovalo nezvyčajný lietajúci objekt, údajne pripomínajúci UFO. Objekt sa asi päť minút vznášal približne 500 metrov nad zemou, potom z neho údajne na malý okamih vyšlo silné svetlo a vzápätí sa veľkou rýchlosťou vzniesol dohora. Niekoľkí očití svedkovia si zvláštny úkaz odfotili alebo nafilmovali mobilnými telefónmi. Zarážajúce však je, že všetci zhodne tvrdia, že sa im fotografie a videá z mobilného telefónu vymazali. V zázname vám prinášame vyjadrenia niekoľkých svedkov:

Muž, asi 40 rokov: – Bolo to dosť veľké, aj keď to bolo vysoko. Pripadalo mi to ako vo filme Deň nezavislosti. Malo to okrúhly tvar a stálo to na mieste.

Žena, asi 20 rokov: – S kamarátmi sme to UFO zbadali z balkóna, všetci sme si ho natočili, ale nám to zmizlo z mobilov. Úplná haluz.

Muž, asi 50 rokov: – Potom z toho UFA, či čo to bolo, vyšlo také silné svetlo – ako keď sa zablýska. Trvalo to krátko, asi sekundu.

Žena, asi 60 rokov: –  Strašne som sa bála. Vzala som vnučku a utekala som sa schovať pod bránu.

Redaktor: – Vzdušné sily ozbrojených síl Slovenskej republiky ani Slovenský hydrometeorologický úrad v danom čase žiaden špeciálny úkaz vo vzdušnom priestore nezaznamenali, preto sa ich predstavitelia odmietli k tejto udalosti a k jej možnému pôvodu bližšie vyjadriť. Jedným z očitých svedkov, ktorí sa včera večer nachádzali priamo pod záhadným objektom, je aj mladý muž Jakub Bubeník, ktorého vítam u nás v štúdiu. Dobrý večer.

Jakub Bubeník: – Dobrý večer.

Redaktor: – Pán Bubeník, vaše svedectvo o zvláštnom úkaze nad Ružinovom okoreňuje ďalšia záhadná udalosť. Je ním zmiznutie vašej známej, ktorú ste naposledy videli v čase, keď sa nad vami vznášal neznámy objekt. Polícii aj médiám tvrdíte, že pred jej zmiznutím smeroval už spomínaný svetelný lúč z objektu priamo na miesto, kde sa práve zdržiavala. Povedzte, prosím, našim divákom, ako sa to celé odohralo.

Jakub Bubeník: – Áno, takže včera sme boli s kamarátkou Gabikou pri Štrkovci. Najprv sme len tak sedeli pri jazere a potom sme zbadali to UFO. Mysleli sme si, že ide o nejakú reklamnú vzducholoď či čo, tak nás to nejako nevzalo. Len sa nám to zdalo fakt veľké. Potom sme si robili srandu, že marťania útočia.

Redaktor: – Mali ste aj strach?

Jakub Bubeník: – No… strach by som nepovedal. Dosť sme sa bavili o iných veciach, takže sme tomu nevenovli veľkú pozornosť.

Redaktor: – Čo bolo potom?

Jakub Bubeník: – Potom si kamarátka potrebovala odskočiť – vraj sa hneď vráti. Zašla za taký bufet, čo tam je, no a bola tam asi dve minúty, keď sa z toho UFA zablyslo. Ten blesk smeroval priamo za bufet, videl som to jasne. Rozbehol som sa tam, lebo som sa bál, či sa jej niečo nestalo. Keď som tam dobehol, nenašiel som ju. Automaticky som sa pozrel hore a ani to UFO tam už nebolo.

Redaktor: – Ako ste sa cítili?

Jakub Bubeník: – No, bolo mi všelijako. Pripadal som si ako vo filme. Viete, ja som nikdy na UFO a podobné veci neveril, ale to, čo bolo včera, keď Gabika… (hlas sa mu zadrháva)

Redaktor: Áno, chápem, musel to byť naozaj silný zážitok. Po vašej kamarátke polícia vyhlásila pátranie, zatiaľ však bezvýsledne. Vy tvrdíte, že jej zmiznutie súvisí s lietajúcim objektom. Čo na túto vašu tézu hovorí polícia, to sa dozvieme z vyjadrenia jej hovorkyne, ktoré sme pred chvíľou dostali do redakcie.

Obrazovka: Fotografia hovorkyne Policajného zboru SR Natálie Jašíkovej s citátom: “Pátranie po nezvestnej Gabriele M. naďalej pokračuje a polícia preveruje všetky možné stopy, ktoré by mohli viesť k jej nájdeniu.”

Redaktor: – Pán Bubeník, ďakujem vám za rozhovor.

Jakub Bubeník (drží si dlaň pred očami): – Ďakujem. (roztraseným hlasom)

Redaktor: – O ďalšom vývoji pátrania, ako aj o nových skutočnostiach súvisiacich so záhadným lietajúcim objektom vás, samozrejme, budeme priebežne informovať.

– Kapitán, hlásim splnenie misie! – vysoká, priesvitná postava prehovorila bez toho, že by otvorila ústa.

– Vynikajúco, Zod! –  odvetil Kapitán spoza palubnej dosky riadiacej celú Centrálu. –

Už ste sa o ňu postarali?

– Áno, Kapitán, už ju pripravujú na Veľké Poslanie.

Kapitán si s úľavou zložil ruky pred seba, takže mu cez dlane a prsty presvecovali kontrolky.

– Ako to vyzerá s pamäťovými dátami? Urobili ste si svoju robotu?

– Áno, Kapitán, všetky pamäťové zariadenia sú vymazané. Nebol s tým žiaden problém – to viete, tá ich technika. – Zod sa ironicky uškrnul.

– Dúfam, že neboli žiadne straty na Ľudských Bytostiach.

– Nie, nemuseli sme sa brániť. Rušičky fungovali výborne, takže nás vojenské ani iné prístroje nezachytili.

Kapitán sa spokojne zadíval na tlačítka pod pravou rukou.

– Kam ste Ľudskú Ženu umiestnili?

– Do K-Dvojky.

Kapitán stlačením gombíka vyvolal na obrazovku záber na malú miestnosť plnú prístrojov. Uprostred nej sa leskol sklený sarkofág. Pohybom pravého ukazováka si ho na obrazovke zväčšil. Mladá žena v sarkofágu mala oči otvorené a uprene sa pozerala pred seba.

– Už je zaštepená, však?

– Áno, Kapitán, už je naša.

– Na ktorej je lekcii?

– Moment… – Zod sa pozrel do drobného prístroja pripomínajúceho hodinky. – Na 428. z 500. Zvyšný čas: 9 minút 30 sekúnd.

Kapitán sa zrazu prudko otočil a chvíľu pozorne načúval pípaniu prístroja.

Zod trpezlivo čakal na rozkaz. Pípanie znamenalo správu od Generála, a to preňho znamenalo robotu. Nemýlil sa.

– Zod, –  kapitán sa po chvíli obrátil k nemu. – Pover labák, nech do zajtra pripavia kópiu Ľudskej Ženy. V noci a bez svedkov ju musíš umiestniť niekde v okolí miesta nalodenia. Musíme zabrániť tomu, aby nás ľudské bytosti podozrievali.

– Rozumiem, Kapitán. – Zod sa už chystal na odchod, no vtom sa zarazil.

– Čo je ešte Zod?

– Kapitán… tak mi napadlo… Má to vyzerať tak, aby podozrievali Ľudského Muža, ktorý s ňou bol tesne predtým, než sme ju nalodili? Akože to od ju… 

Zod nedopovedal, lebo ho odhodilo asi meter dozadu.

Kapitán ho prebodol tmavomodrými očami.

– Zod, ako by sme mohli Ľudským Bytostiam priniesť Osvietenie, keby sme sa k nim takto zachovali? Nemôžeš predsa jednou rukou vyrobiť osvietenú Ľudskú Bytosť a druhou inej Bytosti ublížiť! Radšej už zmizni.

Zod sa prikrčil a pobral sa k východu z Centrály.

Kapitán si na monitore priblížil tvár Ľudskej Ženy. Líca mala svieže a oči rozšírené ako dieťa, ktoré náhle niečo dôležité pochopilo.

Ľubica Vopičková