Menu

Samorezné skrutky

  • Napísal(a)  Michal Brat
  • Zverejnené v Hry
  • Čítať 2949 krát
  • veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma
  • Tlač
  • E-mail

Slnko pomaly zapadalo a chlapi si v tábore pod lesom posadali okolo ohňa. Niektorí si podostlali dlhými kabátcami, iní vytiahli ovčie kožušiny. Jedinú drevenú lavicu z nahrubo otesaných brvien pri ohni obsadil Dedo.

Slnko pomaly zapadalo a chlapi si v tábore pod lesom posadali okolo ohňa. Niektorí si podostlali dlhými kabátcami, iní vytiahli ovčie kožušiny. Jedinú drevenú lavicu z nahrubo otesaných brvien pri ohni obsadil Dedo.

Keď zaujal svoje čestné miesto, rozhliadol sa po okolosediacich a usúdil, že mu prináleží právo potešiť ich historkou z mladosti. Prstami pohladil povrch lavice, akoby príbehy boli zapísané v jej dreve, a naozaj, nahmatal hlavičky klincov, ktoré spájali tých niekoľko trámov tvoriacich jeho sedisko.

„Poviem vám príbeh o tom, ako samorezné skrutky zachránili vesmírnu stanicu,“ vyhlásil Dedo a šibol pohľadom po poslucháčoch. Ozvalo sa niekoľko tichých zamrmlaní od starších chlapov, ktorí túto historku počuli už nesčítane ráz. Nikto z nich sa však neodvážil nahlas namietať, a tak sa len o kúsok odtiahli a tuhšie sa zamotali do plášťov. To naopak mladší chlapci, tým sa rozžiarili oči a od radosti zabudli aj na rastúci chlad tmavej noci. Príbehov z čias, keď sa ešte smelo lietať do vesmíru, sa nevedeli nabažiť.

„Keď som bol mladý,“ začal Dedo zoširoka „nebolo tam hore ešte hento,“ mávol rukou smerom k tmavnúcej oblohe „a do vesmíru lietal každý, komu sa z preťaženia pri štarte neprekrútil žalúdok naruby. Teda, aj pár takých sa našlo, ale tých piloti hrozili vystreliť z pretlakovej komory,“ zasmial sa starký pri spomienke na bradatý vtip.

„V tom čase som sa vydal do vesmíru na skusy aj ja, a nejaký čas som sa pretĺkal na ruských orbitálnych staniciach. Predstavte si, vymysleli, že skúsia chovať ovečky v nízkej gravitácii, a tak sa im hodil každý chlap, ktorý sa nezľakol zabľačania. Ale po čase sa mi už zajedol boršč, tak som sa začal obzerať po inakšej robote. Nejaký čas som blúdil zo stanice na stanicu a navštívil som aj zopár planét.“ Starký sa porozhliadol, či poslucháči patrične oceňujú jeho zážitky. Pristátia na planétach, a hlavne odlety z nich, boli kedysi mnohonásobne drahšie než cesty medzi stanicami. To si však už pamätali len tí najstarší, ktorí tentoraz nijako neprejavili uznanie. Dedo si tak len povzdychol a pokračoval:

„Dopočul som sa, že na vzdialenej kubánskej stanici potrebujú údržbára. Pre údržbárov a technikov bolo u Kubáncov vždy dosť roboty, lebo svoje stanice zdrôtovali z rozličných častí. Aj Santa Clara bola taká – jadro z Taiwanu, kajutový modul ruský Žizň, a veliteľský mostík bola škodovka hen z
Mladej Boleslavi. Z ampliónov im tam bez prestávky hrala kubánska hudba – tada-da, tada-da.“ Dedo zabubnoval cudzokrajný rytmus prstami na lavici. „A všetko tam mali spoločné, niektorí vraveli, že aj ženy,“ zazubil sa starec, ale potom si uvedomil, že stratil dejovú líniu rozprávania a na chvíľu sa zamyslel, odkiaľ by mal pokračovať.

„Takže som sa rozhodol ísť za údržbára na stanicu Santa Clara. Mal som trochu hlboko do vrecka, nuž som si u Rusákov pred cestou kúpil len krížový skrutkovač. Ivan bol slušný chlap, a tak mi zadarmo prihodil ešte vrecúško samorezných skrutiek. To sú také tie s ostrým hrotom, ktoré si vyvŕtajú vlastnú dierku, vieš, Miško?“ obrátil sa starký na najmladšieho poslucháča. Asi dvanásťročný chlapec sa síce nevolal Miško, no aj tak horlivo prikývol. Bol to pre neho prvý rok, čo smel ísť s chlapmi a staršími rovesníkmi pracovať na pastviny a do lesa.

„Na stanici Santa Clara velil chlap menom Ernesto, no každý ho volal Če. Väčšina obyvateľov stanice boli miešanci s kožou ako káva, ale Če bol obrovitánsky černoch, čierny ako vesmír. Keď ma vítal vo vyloďovacej komore, pri blikajúcom svetle som videl svietiť len jeho zuby. A veruže sa nasmial, keď videl moje údržbárske vybavenie:

- Šróbovák a sáčok šróbov. Hombre, ty nie si inštalatér, ale humorista!- rehotal sa hurónsky. –Že si sa sem trepal, dáme ti kajutu zadarmo do odletu najbližšieho raketoplánu. Ale tu potrebujeme inakšieho mechanika.- vyhlásil Če, a tým bola diskusia ukončená. Iné mi nezostávalo, než prijať kajutu a čakať na odlet na inú stanicu. Posedával som na tvrdej posteli a počúval hudbu z ampliónov. Nebolo mi však do spevu, bol som bez peňazí a sklamaný, že som nedobre obišiel.

Na štvrtý deň uprostred noci sa však čosi stalo – nekonečná hudba z ampliónov sa naraz odmlčala a o krátky okamih ju vystriedala kvílivá siréna. Trvalo azda niekoľko hodín, kým sa im ju podarilo vypnúť, už mi z nej poriadne brneli uši!“ Starký sa poťahal za obe uši, aby ukázal, ako ho boleli. „A podľa toho, že miesto sirény hneď zasa nepustili hudbu, som sa dovtípil, že máme vážny problém. Moje tušenie sa potvrdilo, keď mi na dvere kajuty zabúchal Če:

- Hombre, máš šancu ukázať, že si lepší mechanik, ako vyzeráš,- prešiel veliteľ rovno k veci.

Môj otec vravieval - Načim lapiť šancu za pačesy, - nuž som na nič som nečakal a pobral som sa s ním. Odviedol ma do miestnosti vedľa reaktora stanice, bola to malá údržbová kutica, kde vzduch páchol od zlého odvetrávania. Pred vstupom sa tiesnilo niekoľko Kubáncov, ktorí sa odušu dohadovali. Nemal som čas ich počúvať, lebo Če ma pretlačil až dovnútra. Sám sa tam sa svojou obrovitou postavou ledva napratal.

Keby nebolo jasné, že situácia je vážna, bol by som sa azda aj rozosmial. Pri stene susediacej s reaktorom stál maličký Kubánec a s rozčapenými nohami aj rukami pridŕžal obrovský panel, ktorý zjavne odpadol zo steny. Pristúpil som bližšie a skúšal som pochopiť, v čom je pes zakopaný. Po chvíli škriabania sa po brade som pochopil, že odpadnutý panel zjavne nebýval na svojom mieste len tak na ozdobu, ale mal za úlohu odtieniť žiarenie z reaktora. Hlavný problém ale spočíval v niečom inom:

- Vieš, čo sa nachádza za touto stenou?- pobúchal Če na stenu oproti Kubáncovi držiacemu panel. –Tuto je náš hlavný zásobník na vodu.- tváril sa, akoby mi hovoril nejaký vtip, hoci nám obom bolo jasné, že postaviť reaktor vedľa zdroja vody pre celú stanicu bolo tragické rozhodnutie.

- Inak sa to nedalo pospájať,- dodal Če akoby na obhajobu. –Takže ak máš radšej vodu, ktorá potme nesvieti, pomôž nám s tým niečo urobiť. Zatiaľ sa Pepe ponúkol, že tam ten panel pridrží. Pepe neveselo kývol hlavou a dodal: -Ja už mám päť deciek, troška žiarenia ma už o dedičov nepripraví,- načo sa on aj Če dali do smiechu, ktorý napodiv ani neznel nervózne.

Mne na rozdiel od nich do smiechu nebolo. Zotrel som si z tváre pot, ktorý mi vyrazil na čelo napriek chladu v neobývanej časti stanice, a dal som sa skúmať situáciu. Odpadnutý panel z izolačného plastu bol na moje prekvapenie pripevnený k obyčajnej vnútornej stene z ľahkého kovu akousi lepiacou hmotou pripomínajúcou žuvačku. Lepkavá gebuzina však vekom alebo pod vplyvom žiarenia stratila svoju priľnavosť a panel skrátka odpadol. Očividne bolo takéto uchytenie kedysi dočasným riešením, ktoré sa však nikto nenamáhal dotiahnuť do konca, až pokým v ten deň neprestalo spĺňať svoj účel. Žiarenie z reaktora sa tak voľne šírilo a pomaly menilo recyklovanú vodu v hlavnom vodojeme na jed. Pre Santa Claru to bola katastrofa, pretože bolo vylúčené, aby sem včas dorazil raketoplán s vybavením na dekontamináciu a dostatkom vody na obnovenie uzavretého obehu. Jediným riešením by bola evakuácia stanice, ktorá však pre Kubáncov znamenala jediný domov.

- Nechce nám to tam držať - vytrhol ma z úvah Pepe. – Hentakú žuvačku už nemáme, magnety sa na to nechytajú a prispájkovať to nemôžeme,- povedal to, čo som sa už aj sám dovtípil.”

Dedo sa znovu rozhliadol po svojich poslucháčoch a doprial si dlhý nádych pred vyvrcholením príbehu. Chlapec, ktorého predtým oslovil ako Miška, však prestávku v rozprávaní nevydržal a vyhŕkol: „Tak si to tam priskrutkoval, však, Dedo?“

Starec bol na krátky okamih sklamaný, že ho chlapec pripravil o pointu príbehu, ale rýchlo nadviazal prerušené rozprávanie. „Veru, vytiahol som ten môj skrutkovač, pre ktorý ma predtým vysmiali, i vrecúško skrutiek, a panel som im tam natvrdo zaskrutkoval. Samorezky prešli cez ten plast aj plech ako nič a o pár minút bola stanica Santa Clara zachránená.“ Dedo sa spokojne usmial a na chvíľu sa znovu odmlčal, tentoraz keď sa rozpamätal na fiestu, akú na jeho počesť na stanici vystrojili.

„Chcel by som letieť do vesmíru, Dedo. Myslíš, že nám to znova niekedy dovolia?“ prerušil jeho spomínanie chlapec premenovaný na Miška.

Starcova tvár sa zachmúrila a pohľad zablúdil k tmavej oblohe, kde všetci prítomní tušili bariéru oddeľujúcu planétu od vesmírneho priestoru. Dedo sa opäť prstami načiahol a pohladil hlavičky klincov zabitých do lavičky. S pohľadom stále upätým na oblohu pomaly opäť začal hovoriť: „Viete, keď tak hovorím o tých samorezných skrutkách, už dlhšie mi behá po rozume jeden nápad...“

A chlapi, ktorí dosiaľ zdanlivo bez záujmu podriemkavali, si ako na povel prisadli bližšie k ohňu. Z očí im spadol spánok a ich pohľady bodali ako nebožiece.

Michal Brat

Cena Fantázie

Cena Fantázie je slovenská literárna súťaž zameraná na fantastiku, bez vekových a iných obmedzení autorov, v ktorej má účastník šancu získať finančnú výhru a zároveň publikovať v časopise a v zborníku zo súťaže. Súťaž je dvojkolová, v prvom kole anonymné poviedky hodnotí vybraná porota. Päť poviedok sa následne dostáva do druhého kola, v ktorom finálové poviedky hodnotia čitatelia. Vybrané texty sú uverejnené v časopise Fantázia a v knižnom zborníku. Dvojité hodnotenie odborníkmi a aj čitateľmi je na Slovensku nezvyklé, odráža však dôležitú podstatu fantastiky ako populárnej literatúry. V porote sa objavujú vždy iné osoby – či už sú to úspešní slovenskí autori, publicisti, alebo zástupcovia vydavateľstiev

Zborníky poviedok si môžete zakúpiť tu.

Viac z tejto kategórie: « Zábavná hra Prvé rande »
návrat hore

NÁVŠTEVNOSŤ

2019        2018       2017       2016       2015       2014       2013