Prvé rande
- Napísal(a) Ľubica Vopičková
- Zverejnené v Hry
- Čítať 8787 krát
- veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma
- Tlač
Aké bolo vaše prvé rande v Bratislave? Lietali vám nad hlavou zaľúbené slová, holuby, alebo UFO ako v ďalšej poviedke zo zborníka Fantázie?
– Čauko, Gaba, tak ako?
– Vieš čo… Fajn. Veľmi fajn. (smiech) Je zlatý. Ako by si ty povedala – móže byť!
– Fakt? Ako vyzerá?
– Vysoký, štíhly, čierne vlasy, hnedé oči. Niečo ako Banderas, ale mladší a krajší.
– To fakt? Že Banderas? Tak toho nepusti! Počuj, netvrdil ti náhodou na čete, že má modré oči?!
– Niee. Len že je krajší ako Brad Pitt.
– Je vtipný?
– Dosť. Je v pohode. Má geniálny úsmev.
– A ako ho voláš? Kubo? (smiech)
– Nevolám ho zatiaľ nijako. Vieš čo, budem musieť ísť, som tu za dákou búdou, bufet či čo. Povedala som mu, že idem na vecko. Drž mi palčeky.
– Počkááj. A čo vlastne robí?
– V nejakej fir…
– Haló? Gaba? Vypadla si mi! Halóóó!
Redaktor: – Včera okolo siedmej hodiny večer niekoľko desiatok obyvateľov bratislavského Ružinova nad sídliskom spozorovalo nezvyčajný lietajúci objekt, údajne pripomínajúci UFO. Objekt sa asi päť minút vznášal približne
Muž, asi 40 rokov: – Bolo to dosť veľké, aj keď to bolo vysoko. Pripadalo mi to ako vo filme Deň nezavislosti. Malo to okrúhly tvar a stálo to na mieste.
Žena, asi 20 rokov: – S kamarátmi sme to UFO zbadali z balkóna, všetci sme si ho natočili, ale nám to zmizlo z mobilov. Úplná haluz.
Muž, asi 50 rokov: – Potom z toho UFA, či čo to bolo, vyšlo také silné svetlo – ako keď sa zablýska. Trvalo to krátko, asi sekundu.
Žena, asi 60 rokov: – Strašne som sa bála. Vzala som vnučku a utekala som sa schovať pod bránu.
Redaktor: – Vzdušné sily ozbrojených síl Slovenskej republiky ani Slovenský hydrometeorologický úrad v danom čase žiaden špeciálny úkaz vo vzdušnom priestore nezaznamenali, preto sa ich predstavitelia odmietli k tejto udalosti a k jej možnému pôvodu bližšie vyjadriť. Jedným z očitých svedkov, ktorí sa včera večer nachádzali priamo pod záhadným objektom, je aj mladý muž Jakub Bubeník, ktorého vítam u nás v štúdiu. Dobrý večer.
Jakub Bubeník: – Dobrý večer.
Redaktor: – Pán Bubeník, vaše svedectvo o zvláštnom úkaze nad Ružinovom okoreňuje ďalšia záhadná udalosť. Je ním zmiznutie vašej známej, ktorú ste naposledy videli v čase, keď sa nad vami vznášal neznámy objekt. Polícii aj médiám tvrdíte, že pred jej zmiznutím smeroval už spomínaný svetelný lúč z objektu priamo na miesto, kde sa práve zdržiavala. Povedzte, prosím, našim divákom, ako sa to celé odohralo.
Jakub Bubeník: – Áno, takže včera sme boli s kamarátkou Gabikou pri Štrkovci. Najprv sme len tak sedeli pri jazere a potom sme zbadali to UFO. Mysleli sme si, že ide o nejakú reklamnú vzducholoď či čo, tak nás to nejako nevzalo. Len sa nám to zdalo fakt veľké. Potom sme si robili srandu, že marťania útočia.
Redaktor: – Mali ste aj strach?
Jakub Bubeník: – No… strach by som nepovedal. Dosť sme sa bavili o iných veciach, takže sme tomu nevenovli veľkú pozornosť.
Redaktor: – Čo bolo potom?
Jakub Bubeník: – Potom si kamarátka potrebovala odskočiť – vraj sa hneď vráti. Zašla za taký bufet, čo tam je, no a bola tam asi dve minúty, keď sa z toho
Redaktor: – Ako ste sa cítili?
Jakub Bubeník: – No, bolo mi všelijako. Pripadal som si ako vo filme. Viete, ja som nikdy na UFO a podobné veci neveril, ale to, čo bolo včera, keď Gabika… (hlas sa mu zadrháva)
Redaktor: Áno, chápem, musel to byť naozaj silný zážitok. Po vašej kamarátke polícia vyhlásila pátranie, zatiaľ však bezvýsledne. Vy tvrdíte, že jej zmiznutie súvisí s lietajúcim objektom. Čo na túto vašu tézu hovorí polícia, to sa dozvieme z vyjadrenia jej hovorkyne, ktoré sme pred chvíľou dostali do redakcie.
Obrazovka: Fotografia hovorkyne Policajného zboru SR Natálie Jašíkovej s citátom: “Pátranie po nezvestnej Gabriele M. naďalej pokračuje a polícia preveruje všetky možné stopy, ktoré by mohli viesť k jej nájdeniu.”
Redaktor: – Pán Bubeník, ďakujem vám za rozhovor.
Jakub Bubeník (drží si dlaň pred očami): – Ďakujem. (roztraseným hlasom)
Redaktor: – O ďalšom vývoji pátrania, ako aj o nových skutočnostiach súvisiacich so záhadným lietajúcim objektom vás, samozrejme, budeme priebežne informovať.
– Kapitán, hlásim splnenie misie! – vysoká, priesvitná postava prehovorila bez toho, že by otvorila ústa.
– Vynikajúco, Zod! – odvetil Kapitán spoza palubnej dosky riadiacej celú Centrálu. –
Už ste sa o ňu postarali?
– Áno, Kapitán, už ju pripravujú na Veľké Poslanie.
Kapitán si s úľavou zložil ruky pred seba, takže mu cez dlane a prsty presvecovali kontrolky.
– Ako to vyzerá s pamäťovými dátami? Urobili ste si svoju robotu?
– Áno, Kapitán, všetky pamäťové zariadenia sú vymazané. Nebol s tým žiaden problém – to viete, tá ich technika. – Zod sa ironicky uškrnul.
– Dúfam, že neboli žiadne straty na Ľudských Bytostiach.
– Nie, nemuseli sme sa brániť. Rušičky fungovali výborne, takže nás vojenské ani iné prístroje nezachytili.
Kapitán sa spokojne zadíval na tlačítka pod pravou rukou.
– Kam ste Ľudskú Ženu umiestnili?
– Do K-Dvojky.
Kapitán stlačením gombíka vyvolal na obrazovku záber na malú miestnosť plnú prístrojov. Uprostred nej sa leskol sklený sarkofág. Pohybom pravého ukazováka si ho na obrazovke zväčšil. Mladá žena v sarkofágu mala oči otvorené a uprene sa pozerala pred seba.
– Už je zaštepená, však?
– Áno, Kapitán, už je naša.
– Na ktorej je lekcii?
– Moment… – Zod sa pozrel do drobného prístroja pripomínajúceho hodinky. – Na 428. z 500. Zvyšný čas: 9 minút 30 sekúnd.
Kapitán sa zrazu prudko otočil a chvíľu pozorne načúval pípaniu prístroja.
Zod trpezlivo čakal na rozkaz. Pípanie znamenalo správu od Generála, a to preňho znamenalo robotu. Nemýlil sa.
– Zod, – kapitán sa po chvíli obrátil k nemu. – Pover labák, nech do zajtra pripavia kópiu Ľudskej Ženy. V noci a bez svedkov ju musíš umiestniť niekde v okolí miesta nalodenia. Musíme zabrániť tomu, aby nás ľudské bytosti podozrievali.
– Rozumiem, Kapitán. – Zod sa už chystal na odchod, no vtom sa zarazil.
– Čo je ešte Zod?
– Kapitán… tak mi napadlo… Má to vyzerať tak, aby podozrievali Ľudského Muža, ktorý s ňou bol tesne predtým, než sme ju nalodili? Akože to od ju…
Zod nedopovedal, lebo ho odhodilo asi meter dozadu.
Kapitán ho prebodol tmavomodrými očami.
– Zod, ako by sme mohli Ľudským Bytostiam priniesť Osvietenie, keby sme sa k nim takto zachovali? Nemôžeš predsa jednou rukou vyrobiť osvietenú Ľudskú Bytosť a druhou inej Bytosti ublížiť! Radšej už zmizni.
Zod sa prikrčil a pobral sa k východu z Centrály.
Kapitán si na monitore priblížil tvár Ľudskej Ženy. Líca mala svieže a oči rozšírené ako dieťa, ktoré náhle niečo dôležité pochopilo.
Ľubica Vopičková
Cena Fantázie |
Cena Fantázie je slovenská literárna súťaž zameraná na fantastiku, bez vekových a iných obmedzení autorov, v ktorej má účastník šancu získať finančnú výhru a zároveň publikovať v časopise a v zborníku zo súťaže. Súťaž je dvojkolová, v prvom kole anonymné poviedky hodnotí vybraná porota. Päť poviedok sa následne dostáva do druhého kola, v ktorom finálové poviedky hodnotia čitatelia. Vybrané texty sú uverejnené v časopise Fantázia a v knižnom zborníku. Dvojité hodnotenie odborníkmi a aj čitateľmi je na Slovensku nezvyklé, odráža však dôležitú podstatu fantastiky ako populárnej literatúry. V porote sa objavujú vždy iné osoby – či už sú to úspešní slovenskí autori, publicisti, alebo zástupcovia vydavateľstiev Zborníky poviedok si môžete zakúpiť tu. |