Úloha

Dobre, zmenili sa niektoré mestá a tak, ale človek bude vždy len človek. Preto sa dnes, 28. mája 2303 zobúdzam do dňa za zvukov už spomínaného nukleárneho poplachu, hupsnem do papúč a showerbox sa postará o zvyšok rannejhygieny. Áno, my, ľudia 24. storočia sme neskutočne leniví a veľa dômyselných vychytávok nám v našej lenivosti napomáha. Okrem teleportu, ten stále neexistuje. A aj obliecť sa musím sama.

V kuchyni šramoce mama - teda, aspoň myslím. Zistím to, až keď tam vojdem a usmeje sa na mňa niečo mladšie ako ja. Jaj ozaj, keby dačo, mám 20 a to je tak všetko, čo vám zatiaľ stačí vedieť. Alebo vlastne ešte taký detailík: Pred asi dvesto rokmi sa šírila fáma, že do sto rokov zaniknú blond vlasy a budú už len tmavé odtiene. Blbosť! Mama je blondína a moje vlasy chytili ryšavý odtieň. Ale späť ku kuchyni. Ako zisťujem, pozerá sa z nej na mňa niečo výrazne mladšie ako ja, usmieva sa to a podáva mi tanier s obloženým chlebíčkom. „Ehm...Ďakujem.“ vykrivím pery do pomyselného úsmevu a zoberiem si raňajky od klonu mojej mamy. Odkedy otec odišiel do légie na budovanie Zeme II. a tam zbalil tú mladú dievčinku, mama je posadnutá tým vyzerať mlado. Vraj kedysi to riešili plastické operácie. Hrôza, pichať si umeliny do tela! Dnes to riešia klony. Ako je ten slogan? „Máte divné sklony? Skúste klony!“ pôvodne slúžili ako podivná sexuálna hračka pre ľudí s najrôznejšími fetišmi, dnes slúžia na zachovanie večnej mladosti. Večnej je však tvrdé slovo – táto hračka má taký závažný problém: Rýchlo sa vyvíja z embrya, ale aj starne. Takže ak chcete vyzerať na 20, trvá to pár dní, kým klon dorastie, potom vášmu klonu stopnú vek nejakou chemikáliou asi tak na pol roka. Vás zatiaľ privedú do umelého spánku, zatvoria do terárií, ako tomu hovoria – sú to také veľké sklady na ľudí, ako tomu hovorím ja, napichnú vás na prístroje a mentálne prepoja s vaším klonom. Zrazu je vaša myseľ, vedomie, spomienky....proste komplet vy v mladom tele! Než to však príde do tohto štádia, behá vám po byte so skutočnou matkou aj jej tupý bezduchý klon čo robí len to, čo mu PRESNE ukážete. A keď to už robí, tak stále dokola. Než dojem prvý chlebík, s rovnakým blbým úsmevom mi podáva druhý. Kebyže vie, čo ju čaká, neusmieva sa tak šťastne: „Mami, tvoj klon robí chlebíčky ako na bežiacom páse!“ skríknem za mamou a zo spálne sa okrem cigaretového dymu vyvalí aj mamin hlas: „Ja viem zlato, daj si.“ Ďalej neriešim, obujem sa a miznem na dvore smerom na ulicu.

Apropo, lietajúce autá. Brak. To čo používame dnes, skôr kĺže na čiastočkách priestoru. Nechcite odo mňa vedieť, ako to presne funguje. Proste vraj je to ultra ekologické (obľúbené slovné spojenie dnešných vedcov) a keď treba, vie to vyletieť do výšky troch metrov. Inak sú to proste autá, môžete ich riadiť manuálne alebo dodržiavajú svoje dráhy, ktoré sú na zemi vyznačené červenými čiarami. Po nich jazdia autá, autobusy, kamióny … proste všetko to, čo kedysi malo kolesá, teraz kĺže a zachytáva trasy svojim skenerom. Ak si myslíte, že už nemáme autonehody ... máme. Viac nás baví autá stále ovládať manuálne. Ak však čakáte, že idem ďalej – mýlite sa. Mám ešte jednu milú povinnosť, než odídem do školy: „Any, poď sem, Any!“ Spoza rohu domu, v ktorom bývame, vybehne asi tak pol metra vysoké guľaté čosi s rozžiarenými očkami, celé chlpaté, fialkasté a na krátkych nožičkách. Pri mne sa to veselo zastaví, vychrstne z hrdla guču žltých chlpov, usmeje sa a čaká. Šikovné zvieratko, ešte zo série Zvieratká na mieru, pred rokmi veľmi obľúbenej. Tento veľmi úspešný marketingový ťah zbavil ľudí takých nudných zvierat ako pes, mačka a morské prasa. Umožnil človeku objednať si po vyplnení vo zverimexe bežne dostupného elektrodotazníku zvieratko na mieru. Fantázii sa medze nekládli, od tvaru, veľkosti farby, skríženia rôznych druhov … bolo to jedno. Postupom času po oblohe znovu začali lietať bájne draky a až keď sa po Tokyu začala premávať síce len dvojmetrová, ale predsa imitácia Godzilly, firme boli naparené vysoké pokuty. Dnes si môžete vybrať len z mierumilovných predlôh do výšky maximálne meter, nesmú chrliť oheň, žieraviny, živiť sa ľudským mäsom a iné podobne obmedzujúce pravidlá. Predaj im klesol tak prudko, že síce stále fungujú, ale výroba zvieratiek na mieru je už len zábavka vo voľnom čase. Každopádne, ak si myslíte, že moja Any je nejaký robot, ste na omyle! Ako všetky Zvieratká na mieru, aj ona je živý tvor, ktorý ráno vylieta z okna venčiť sa skôr, ako ja vstanem. A nie, nemá krídla, ale aj tak sa vie vznášať. Navyše vydáva taký príjemný zvuk, niečo ako keď si spokojne vzdychnete ááááh a stále sa usmieva. A to najdôležitejšie – je hypoalergénna. Lebo nech doba pokročila akokoľvek, alergií sme sa nezbavili.

A ide sa ďalej, aj s Any. Výhoda dnešných ulíc je, že vďaka tým všakovakým výmyslom rôznych pohonov v minulosti sme dospeli k tomu, že Slnko je proste naj. Dnes už skoro neexistuje iný zdroj energie či elektriny, ktorý by sme nevyrábali z neho. Niečo ako perpetuum mobile – momentálne nevyčerpateľný a ultraekologický zdroj … všetkého! Automobily nehučia a niečo také, ako splodiny z výfukov poznáme len z historických náučných filmov, a toho super skleníkového efektu, čo ste nám tu zanechali! Mne stačí naskočiť na autobus so správnym číslom a veziem sa. Určite vás trápi, ako platíme – takže: Nie, ani v tejto chvíli necestujem zadarmo. Teraz sa dozviete krutú pravdu, ktorá niekedy v roku 2002 vyvolávala v istých kruhoch ľudí paniku – všetci sme očipovaní! Niektorí machri pod kožou ľavého zápästia, ja mám na krku prívesok, ktorý ukrýva môj osobný čip. Ten slúži na veľa vecí – dostane ho v podobe, akú mu najprv zvolia rodičia každý už pri svojom narodení. Vtedy obsahuje všetky údaje od rodného čísla, dátumu narodenia, výšky, váhy, informácií o rodičoch … proste všetko. Ako postupne rastieme, informácie na ňom sa aktualizujú, od 15tich pribúda možnosť zvoliť si zameranie strednej školy a spraviť si vodičák. Všetko sa načíta na čip, žiadne doklady … keď niekto spácha nejaký priestupok a chytia ho, policajt čítačkou načíta všetko o dotyčnom – vrátane čísla topánok. Viem to, mala som rušnú pubertu. No a okrem osobných údajov sa naň nahrávajú aj peniaze. Napríklad kto robí, každý mesiac sa na jeho OIČ (osobný identifikačný čip, aby bolo jasné) nahrá výplata podľa toho, koľko skutočne aj odrobil. Možno preto, že dnes už o minciach a bankovkách uvažujeme len vtedy, keď ich vidíme v numizmatických múzeách. Nechápem, ako celé stáročia ľudia dokázali používať niečo také nepraktické. Každopádne, na môj čip sa nahrávajú akurát tak prídavky na dieťa a sem tam výplata z brigády, to je všetko. Ale jazdiť autobusmi za to môžem. Aj dačo si kúpiť v obchode a tak, veď to poznáte. No a Any čip nemá, zvieratká sa naozaj vozia zadarmo.

Keby máte možnosť vidieť to čo ja, videli by ste jednoliatu obrovskú hranatú budovu bez okien len s jednými malými dverami. Ono tie dvere sú vlastne úplne normálne, iba v tom kolose vyznejú až komicky malé. Je to budova armádneho zboru a keď takto na prvý pohľad nemá okná, znamená to, že práve prebieha vojna. V dnešnej dobe veľmi premakaná – prebieha vo virtuálnej sfére, čím sa eliminuje množstvo mŕtvych. Veď v dnešnej dobe, čo je to niekoho zabiť či niečo zničiť? Skutočný problém vzniká vtedy, keď napadnú systém. Vlastne ak sme vo vojne proti niekomu veľmi šikovnému, môže sa stať, že umriem aj ja – virtuálne. Ako som už spomínala tie OIČ – ak sa hromadne vymažú, padne ekonomika, zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém … všetko. A tu by bol už vážny problém. Na strane druhej možno ani vojna nie je a len skúšajú nové... „zbrane“. Kým si viem kúpiť bagetu, je mi to vlastne jedno.

Keď už je reč o tých čipoch … Určite by vás zaujímalo, ako je to dnes so samovraždami. Niežeby stará dobrá slučka okolo krku, skok z mosta či guľka do hlavy stále nemali svoje pevné miesta v rebríčku samovrážd, ale čím ďalej, tým viac sa samovraždy páchajú virtuálne. Ak nie ste v systéme, vlastne nie ste. Ono to znie pekne, nemuseli by ste platiť dane, vlastne by ste mohli beztrestne páchať zločin, ale nie je to také jednoduché. De facto by ste nemohli ukradnúť nič, lebo by vám to bolo nanič. Ani blbé auto nenaštartujete bez čipu. A navyše zmazať sa zo systému je tiež umenie … nestačí na to nejaký priemerný hacker. Ani nadpriemerný. Dokonca ani nejaký extra. Treba na to elitu, lesť, proste … neviem, ako to tí ľudia robia, ale zmiznú zo systému a tým vlastne aj zo sveta. Sú tu ale sú nikde a v skutočnosti nikto o nich nič nevie. Možno aj ten muž, čo na mňa zazerá ponad čítačku s novinami, spáchal virtuálnu samovraždu a nikto o tom nevie. Vraví sa, že ju spáchali tajní agenti, ktorí dozerajú na nás alebo robia špiónov v cudzích krajinách. Ktovie, rozhodne mi to vždy prišlo celkom fascinujúce. Nemať minulosť, ani budúcnosť, vlastne neexistovať, ale môcť sledovať, ako to nikto nevie. Sranda.

Z autobusu vystúpim o päť zastávok a nápis hlása, že som pred svojou univerzitou. Dnes sa študuje najmä mechanika, fyzika a matematika. Každý má kopu nových odborov, ktoré vznikajú snáď každý mesiac. Ja na to hlavu nemám, potrebovala som študovať niečo, čo sa tak rapídne nemení a keď sa už raz niečo povie, aj to tak ostane. Keďže mnoho spoločenskovedných disciplín sa z výučby na univerzitách vylúčilo pre „nepotrebnosť“ a učia sa akurát tak vo večerných kurzoch, neostalo mi veľa možností: Rozpravy o kultúre, história a vďaka hromadným protestom spred 150 rokov sa vrátila do výučby aj filozofia. Vďaka Bohu, inak neviem, čo by som robila. Ale pre rozpis vyučovania tu nie som. Beriem Any na ruky a smer univerzitné múzeum. Krásna obrovská presklená miestnosť. Aj keď presklená ako presklená. Nechápem, ako kedysi mohli používať sklo na oknách. Bolo to neekologické, nepraktické, ľahko sa rozbilo a spôsobilo úraz. Dnes máme niečo, čomu by sa dalo veľmi nepresne povedať plazma. Nerozbije sa, nezničí, neopotrebuje, netreba ju umývať a ešte je aj bezpečná. Nevypadne cez ňu nijaké dieťa či samovrah a okná netreba otvárať. Priepustnosť vzduchu či slnečného svetla si každý nastaví podľa potreby. Napríklad tu je svetla trošku pomenej kvôli niektorým starým exponátom a vzduch sem ženú skôr klimatizácie, aby nebol ani príliš suchý ani vlhký – opäť kvôli exponátom. Je tu kadečo, staré diela písané a vydávané ešte ako knihy na papieri. A potom sa divme, že dnes je prírodný kyslík taký vzácny, keď sme boli schopní vyklčovať lesy kvôli niečím myšlienkam... Pritom koľko sa už poznalo ukladanie dát … Ale musím sa priznať, tiež mám rada vôňu papiera každej z tých kníh, je v tom niečo viac. Ku čítačke sa privoniava o čosi horšie a vlastne dosť smrdí plastom.

O obrazoch a podobne netreba ani hovoriť, ja mám namierené k nosičom. CD či DVD, obstarožné USB, disky, kazety, platne … Ono pri tých USB, len v krajších a dátovo objemnejších podobách sme akosi tie posledné tri stovky rokov ostali. Až na to, že ich netreba do ničoho zapichovať, aby sa dáta nahrali. Ale dnes som tu pre jednu špeciálnu vec. Pustím moje milé zvieratko na zem a zaklopem na dvere na konci haly s exponátmi nosičov a ukážkami toho, ako pracovali. Otvorí mi Alex, kamoš ešte z elementárnej školy. „Si si istá, že to zaberie?“ Len s diabolským úsmevom prikývnem a on mi podá do rúk malú kocku. Ak urobil všetko tak, ako mal, môj menší problém s maminým klonom sa dnes vyrieši. Poďakujem mu sľubom, že sa v piatok vidíme, schmatnem Any skôr, ako sa pokúsi preliezť za ochrannú čiaru, aby olízala maketu gramofónu a cez celé tie sály so storočnými starinami sa preženiem von a potom cez univerzitný park.

Apropo, park. Ten je vážne perfektný! Je to síce taká klasika: obrovský trávnik, sem-tam kvetinky, lavičky, jazierko, stromčeky … ale aké stromčeky! Na prvý pohľad sa to nezdá, ale nie všetky sú živé. Asi vám najviac prezradí názov parku: Whole world – celý svet, doslova. Sú tu stromy, ktoré rastú alebo rástli po celom svete, prehistorické stromy, máme tu aj veľkú papraď ako boli niekde … no, keď boli ešte dinosaury. A pokiaľ nevedeli vypestovať nejaký strom, preniesť ho sem a zasadiť, tak proste spravili pevný hologram. Na dotyk je ako strom, hýbe sa vo vetre ako strom, ale nie je to skutočný strom. Samozrejme taká sranda je veľmi drahá a tento park je preto veľmi strážený. Prevádzkovať tu niečo také máme povolené len pre to, že sme Univerzita a park ako učebná pomôcka. Škoda, že dnes nemám čas sa tu chvíľu zdržať, porozprávať sa s kamošmi a vo všeobecnosti oddýchnuť si od tej pretechnizovanej spoločnosti. Bránou vyjdem z parku a než sa poberiem späť domov, musím sa aj s Any zastaviť v pekárni, kde občas vypomáham, nechať si načítať výplatu a nakúpiť jedlo na večeru, aby som zas neostala na tých hnusných polotovaroch, ktoré je schopná podávať moja mama.

Keďže ostávam len v tej istej časti mesta, nič zaujímavé, čo by stálo za zmienku vám už ponúknuť neviem. Doma nechám Any vzadu na záhrade, nech si ešte užije večerné slnko a je ušetrená môjho priam diabolského plánu. Zazvoním a ticho. Mama si asi trénuje ležanie v tej svojej budúcej zberni ľudí, ale počujem tichý dupot. Za chvíľu mi už otvorí jej klon s tým priblblým úsmevom. Dokonca si všimnem, že má na zuboch strojček! „Mami, ty si nechala svojmu klonu vyrovnať zuby?“ „Chvíľu ticho, potom len zo zadnej izby počujem zahundranie: „Áno.“ Prevrátim oči a prehltnem poznámku, že ja ju o podobný úkon žiadam už 20 rokov, ale stále ma niečím odbije. Miesto toho vytiahnem z vrecka malú kocku od Alexa, stisnem jej dve náprotivné steny, ona len slabučko pípne a zľahka ju pohodím k verande do trávy. Na ten vypatlaný klon sa len usmejem, obídem ho a zmiznem v kuchyni. Presne stade mám krásny výhľad na predzáhradku, kde vidím seba. Keďže ide o starší typ holografického prístroja, moja podobizeň trošku stráca intenzitu, ale klon už vyšiel von za ňou. Ako ho moje holografické „ja“ láka, behá v tom svojom béžovom vrecovitom mundúre, čo všetky klony dostávajú, kým sú bezduché po dvore za „akože mnou“. Možno som chorá, ak sa na to pozerám, ale však veľa ľudí teší ničiť veci, najmä ak sú akýmsi neželaným darčekom. Napríklad raz som „omylom“ o sviečku podpálila sveter, čo mi dala babka na narodky. Toto je také isté. Klon sa ženie za hologramom, hologram skáče pod auto. Prvýkrát klon stojí, nie pre nejaký pud sebazáchovy, ale matka si dala záležať a zakázala mu vychádzať za bráničku. Hologram láka druhýkrát a ja na moment aj odvrátim zrak. Zas taký hrdina nie som. Žiaden škripot bŕzd, len tupý náraz a alarm toho, že sa niečo stalo. Za pár sekúnd sa vypne a miesto sanitky ľudia zavolajú do firmy, skade klon pochádzal. Keď na miesto nehody beží moja matka a nadáva pri tom ako najväčší pohan, vybehnem pred dom a malú holografickú kocku si schovám naspäť do vrecka. Veď čo, do polroka mama dotrepe domov nový, ak si to - bodaj by si aj - nerozmyslí. A že sa klon rozbil sám … chyba výroby. Pre bezpečie vodičov sklá áut neprepúšťajú lom svetla hologramov, kvôli istým vtipkárom z obdobia, keď to bola novinka. Keby sa aj našiel dáky svedok, čo by ma videl, neznamenalo by to nič. Vec sa zničila sama.

Takže asi takto nejako to tu vyzerá. Dnu za mnou vbehne Any, zalezieme do mojej izby a zvyšok dňa budem robiť prácu do školy. V podstate sa nič tak veľmi nezmenilo.

Lucia Zimanová