Zábavná hra

Zobudil som sa na to, ako mi nejaký hmyz podobný zmutovanému švábovi lezie po tvári. Človek by si myslel, že po mesiaci prežívania v lesoch bez spacáku a stanu si zvykne na všetko.

„Kurva!!!“, odhodil som toho hajzlíka preč a použil pri tom svoje v posledných dňoch veľmi obľúbené slovo. Kedysi som bol slušným človekom, takýmto vulgarizmom sa vyhýbajúci, ale život ma naučil svoje. Okrem toho si tým vždy nádherne uľavím. A keďže jediné hovorené slovo, ktoré som v poslednej dobe počul, pochádza odo mňa, rád si takto občas poklábosím. Pozviechal som sa zo zeme a zasmrkal som. Už niekoľko dní mám nádchu a neustále musím potláčať nutkanie na zbavenie sa hlienov v mojom nose. Jednak som si pri odchode z domu zabudol vziať papierové vreckovky a okrem toho je celkom príjemné necítiť nič, hlavne seba. Naposledy som sa sprchoval taký jeden a pol mesiaca dozadu a hoci som nikdy nebol veľká citlivka, čo je veľa to je veľa. Napínalo ma zo mňa už po troch týždňoch, teraz to musí byť toxický smrad biomasy. Aby som pred svetom nevyzeral ako absolútny humusák, snažím sa dodržiavať akú takú hygienu. Bez mydla a náhradného oblečenia to ale asi nikdy nebude veľká výhra.

Najhoršie na tom všetkom je to, že sa nemôžem ukázať v mestách. Tí kreténi ma určite hľadajú a čakajú na ten správny čas, kedy to už ten úbohý, do vody (voľnej prírody) hodený, životom hýčkaný plazmový fyzik (to akože ja) viac nevydrží a príde do najbližšieho mesta hľadajúc aspoň minimálne pohodlie poskytované najbližším hostincom. V tomto sa ale „tí kreténi“ mýlia. Som síce trochu nevycvičený v prežití v nehostinnom prostredí lesov 17. storočia, ale celkom sa mi môj život páči. Aspoň dosť na to, aby som nesúhlasil s jeho okamžitou termináciou.

Totižto, v skratke.

Narodil som sa 20.6. roku 2134. Svet momentálne nie je „nič moc“, ale je to domov. Je veľa vecí, ktoré sa mi na ňom nepáčia, ale jedna nad ostatnými tróni na Olympe hnusu. To všetko tie bohaté a mocné svine...

Mal som celkom dobrý život, kým sa všetko absolútne neposralo. Prepáčte za výraz, mohol som použiť niečo jemnejšie, ale také „nepokazilo“ ani zďaleka neopisuje tie sračky, do ktorých som spadol. Od konca 20. storočia ľudstvo nastolilo určitý trend, ktorý sa úplne každému zdal neudržateľný, ale 150 rokov s tým nik nič neurobil. Preto sme sa dostali tam, kam sme sa dostali. 1% populácie drží v rukách 98,7% globálneho majetku a zvyšok ledva prežíva. Ja sa nachádzam niekde v hornej časti tohto spektra a svojim podielom asi 1^-2432312 % svetového bohatstva som si vedel predstaviť aspoň skromnú budúcnosť. Ekonomika je síce pekná vec, ale ľudia sú svine. Fakt.

Hlavne teda tí, ktorých majetok sa odhaduje na ročný HDP Južnej Ameriky. Je ich celkom dosť, hoci ich percento na celkovej populácii tomu nenasvedčuje. Pri súčasnom stave, 78 miliardách obyvateľov, aj slabé percento môže vyjadriť veľkú absolútnu hodnotu.

Ale nie o tom som chcel, trochu sa zamotávam. Jasné, galakticky bohaté svine, teda ľudia. Sú tak nechutne bohatí, že už nejestvuje nič, čo by nevyskúšali, čo by nemali, tak sa očividne začali nudiť. Vymysleli si hru, ktorá nie je tak celkom legálna. Totiž oni medzi sebou začali uzatvárať stávky na život ľubovoľného človeka.

Neviem o celej tejto machinácii až tak strašne veľa, niečo sa ku mne dostalo z médií, od pár mojich známych z vyšších kruhov, či v poslednej dobe z jediného dostupného zdroja, mojich skúseností. Začalo to byť pre tých „nedotknuteľných“ strašne zábavné a stalo sa to pre nich nutnosťou, ako v minulosti napríklad golf.

Funguje to asi takto, hráči, teda tí, ktorí majú prachy, si vytipujú jedného človeka. Úplne hocakého človeka z hocakej krajiny v hocakom veku. Zistia si o ňom dostupné informácie a uzavrú stávky. Jeden povie, že chalan sa nedožije zajtrajška, iný, že prežije maximálne dva dni, ďalší, že jeho posledný výdych zatrasie svetom o jeden a pol hodiny a tak ďalej a tak podobne.

Celú túto hru sprevádzajú nechutné množstvá peňazí, preto nečudo, že hráči nehrajú veľmi fér a tak trochu podvádzajú. Ak sa také niečo dá povedať pri hre, ktorá nemá absolútne žiadne pravidlá. Je jasné, že ak niekto vsadí celý majlant na to, že subjekt dožije zajtra o pol ôsmej večer, tak si dá sakramentsky záležať na tom, aby sa želané stalo skutočnosťou. Na druhej strane sú ale hráči, ktorí si vsadili na neskorší čas, v ich záujme by teda nebolo, aby subjekt zomrel pred ich tipom, snažia sa ho teda chrániť dovtedy, kým sa ho sami nepokúsia zabiť. Áno, znie to, akoby každý tučný boháč na svete pobehoval po svete s búchačkou, oni sú ale celkom dobrí manažéri a niektoré svoje „úlohy“ delegujú, v tomto prípade napríklad na nájomných vrahov, žoldákov, prípadne vojakov zo špeciálnych jednotiek, ak ide o veľké peniaze.

Ako ste sa iste dovtípili, ja som jeden z tých subjektov a prvý útok na mňa sa uskutočnil asi jeden rok dozadu. Pre mňa, hoci som o tom v tom čase ešte nevedel, môj vtedajší život skončil. Odvtedy sa starám len a len o to, aby som prežil a aby som vymyslel, ako sa z tejto úžasnej situácie dostať.

Určite vám behá po rozume zaujímavá otázka ohľadom môjho prežitia, totiž ako som dokázal prežiť tak dlho. Mojimi schopnosťami to určite nie je, naposledy som sa bil pred asi 20timi rokmi, aj to som dostal taký výprask, že som týždeň nevedel chodiť. Nebude to ani mojou záľubou v zbraniach, pretože žiadnu takú záľubu nemám. Na druhej strane v tom nie som až taký nováčik, v práci sme vyvíjali nový typ plazmovej pištole, ktorú som akosi ukradol a ktorá mi neraz odvtedy zachránila život. Samozrejme sme ju s kolegami patrične testovali a keďže sa jedná o absolútny prototyp, pýšim sa titulom najlepší strelec zo zbrane P-Gun 20000 aký kedy žil. Za ten krátky čas som sa s P-Gun 20000 (ja ju volám familiárne Péčko) veľmi zblížil. Občas sa spolu rozprávame celé hodiny a trávime spolu každú sekundu nášho života. Na sex síce ešte nedošlo, ale stali sa z nás najlepší priatelia, a tých je v dnešnej dobe málo. A nie, nie som blázon, len sa nemám s kým rozprávať a ona je taká pekná a lesklá... Akurát som si spomenul na jeden retrofilm, ktorý pred pár rokmi vysielali celkom prerobený do hologramu v telke. Chalan sa tam rozprával s loptou, ktorú volal Wilson. Môžem vám zodpovedne povedať, že MOJA najlepšia kamoška je oveľa, oveľa krajšia.

Ale späť k veci.

Už viete, že po mne idú nájomní vrahovia. A dosť veľa. Neviem, stále mám väčší a väčší pocit, že moji ochrancovia už nie sú tým, čo bývali. Akoby už „hráčov“ nudí, že sa nedokážu dostať do zdarného konca hry a snažia sa to ukončiť za každú cenu. Keďže hra trvá už vyše roka, tipujem, že cena pre víťaza narástla na niekoľko desiatok miliárd dolárov, čo by som si myslel, že za trochu snahy stojí. No nič, uvidíme.

V každom prípade ostáva jedna vec, ktorú by som Vám chcel vysvetliť. Už v 20. storočí ľudia, hlavne teda vedci, často rozmýšľali o možnosti cestovania v čase. O cestovanie do budúcnosti sa viedli dlhé debaty a väčšinou sa dospelo k tomu, že by to teoreticky možné bolo. Čo sa týka cestovania do minulosti, to už také jednoduché nie je, pretože prítomnosť niekoho v minulosti vytvára paradoxy, čo z hľadiska fyziky a matematiky nie je možné. Z tohto predpokladu teda vyplýva, že cestovanie v čase do minulosti je nemožné. V 70. rokoch 21. storočia ale istý Yevgenij Eršenko prišiel na to, že pri prípadnom cestovaní do minulosti nedochádza ku paradoxom, ale k vytvoreniu alternatívnej časovej línie. Nie som odborník na teoretickú a aplikovanú fyziku časopriestoru, ale jedno viem iste, spoločnosť UR Time, v ktorej Yevgenij pracoval, v roku 2112 vyrobila prvý stroj času. V tom čase pracovala pre armádu a tento prístroj bol neustále veľmi chránený a regulovaný jednou samostatnou zbierkou zákonov, len vďaka tomu ešte nebol zneužitý. Teda, aby som bol presný, dodnes bol zneužitý len raz. Mnou. Neskôr bol len využitý, nie zneužitý, tými, ktorí majú dosť peňazí na to, aby boli vyňatí z pôsobnosti zákona, aby dohrali svoju nechutnú hru.

Nevidel som totiž už iné východisko, nemal som sa kam schovať, musel som sa pokúsiť skryť v čase. Jednu vec som ale vtedy o cestovaní v čase nevedel a ani ten debilný vedec, Frank sa volal mám taký dojem, mi s Péčkom strčenom až niekde v pažeráku pri nastavovaní prístroja na môj odchod o tom nič nepovedal. Tým, že sa vytvorí alternatívna časová línia, zatiaľ nejestvovala žiadna možnosť vrátiť sa späť. Myslím priamo späť. To viete, ak máte nejaký brutálny problém, prečo k nemu nepridať ďalší, nech je sranda. Vzal som si mobilný časopriestorový komunikátor, ktorý by mal komunikovať so strojom času v mojej súčasnej dimenzii, ale z toho plynú dva problémy. Jednak motýlí efekt, teda ak ja položím kábel pod maličký stromček, na Yevgenija tesne pred jeho veľkým vynálezom môže vďaka živinám z môjho produktu o 400 rokov zo stále vytrvale prežívajúceho stromiska padnúť konár a „hru“ som dohral. A na druhej strane, predsa len domov je domov a ja by som sa tam chcel raz vrátiť. Čo už, prioritou je pre mňa momentálne prežiť. A o to sa vlastne aj stále snažím.

Takže tu som, stojím špinavý a hladný v lese neďaleko Birminghamu v roku 1706 a rozmýšľam nad svojimi ďalšími krokmi. Prežiť, to áno, ale čo ďalej. Chcem sa vrátiť domov, chcem, aby všetko bolo ako predtým. Chcem žiť vo svojom svete, nie v nejakom inom.

Keď som nad týmto začal uvažovať, uvedomil som si, že by za mnou asi nikoho neposlali, keby sa tento nijako nevedel vrátiť späť s dôkazmi o mojej smrti. Zrejme už prišli na to, ako zabezpečiť, aby to človek dokázal. Jediné, čo musím urobiť ja, je chytiť jedného zo špičkových nájomných vrahov živého a opýtať sa ho na to. Maličkosť. Ale čo mi iné ostáva, keď už na to prišli, môžu mi ich sem posielať jedného za druhým a ja nemôžem utekať do nekonečna.

Takže rozhodnuté, po rannej hygiene sa idem najesť do mesta. Oprášil som sa teda a vyrazil.

Birmingham je celkom pekné mesto aj v prítomnosti, v 17. storočí to bola krása. Možno sa mi to zdalo iba preto, že som historické mesto videl vlastne prvýkrát v živote, v každom prípade to bol zážitok, čo vám budem hovoriť.

Ako som sa blížil k mestu, začal som sa cítiť divne. Akoby sa blížilo niečo zlé. Znie to síce ako typické klišé z hollywoodskej produkcie, ale fakt som sa tak cítil. Čo už ale človek zmôže s pocitom, pokrčil som odovzdane ramenami a vstúpil na most cez rieku Rea. Ako som kráčal pomedzi tie prekrásne historické domy (prekrásne je asi silné slovo, ale cítil som sa tou všade prítomnou históriou ohromený), uvedomil som si, že takú možnosť ako ja predo mnou fakt ešte nik nemal. Cestovanie v čase je minimálne dovtedy, kým vedci objavia spôsob návratu do rovnakého časopriestoru, zakázané a keby niet Péčka, tak tu nie som ani ja. Kochal som sa mne neznámou architektúrou, moje uši plesali nad starou angličtinou bez moderných slangových výrazov a ja som na pár minút zabudol na moje problémy a užíval som si život. Minul som sklady kukurice Lloyd´s Slitting and Corn Mills a vmiešal som sa do davu na Corn Market. Nie, nepredávala sa tam len kukurica, hoci som začínal mať dojem, že sa v tomto meste pomocou kukurice stavali aj domy, toľko jej tu bolo. Míňal som rozličné stánky s kožou či jedlom, započúval som sa do zvuku kladiva dopadajúceho na kovadlinu a všimol som si, že sa na mňa ľudia divne pozerajú. Najprv som si myslel, že je to tým, že fakt dosť smrdím, ale uvedomil som si, že v tejto dobe je to bežný štandard a keby som si na to nezvykol počas dní strávených so sebou samým, asi by som od šťastia (a smradu) na tomto trhu vracal jedna radosť. Zrejme to ale bude mojimi džínsami a košeľou, očividne to nie je obyčajný typ oblečenia týchto čias. Jediné, čo ma ako tak chránilo a čo priťahovalo len prvý pohľad ľudí, nie druhý, bol fakt, že po tak dlhom čase strávenom skrývaním sa a útekom to tie klasické džínsy ani nepripomína. Krčenie ramenami mi v poslednej dobe ide, tak som nezaprel svoj talent a keďže s tým bez peňazí nemôžem nič urobiť, pokračoval som v ceste a hľadal hostinec, kde by som mohol zistiť nejaké informácie a prípadne za prácu dostať teplé jedlo.

Ako som míňal kostol Svätého Martina, zdalo sa mi, že som uvidel chlapíka, ktorý tam nemal čo robiť. Ale on si ma zdanlivo nevšímal a pozoroval kováčovu dcéru, ktorá celá spotená niesla vedro vody otcovi do práce. Otočil som sa a pokračoval smerom k námestiu, kde som čakal, že nejaká tá krčma bude. Čo som si už nevšimol, bolo ako sa chlapík, ignorujúc kováčovu dcéru, odrazil od steny kostola a vyrazil za mnou.

Dorazil som na námestie a začal sa obzerať, niekde to tu muselo byť. Pohľad mi padol na malý dom s divným nečitateľným nápisom nad dverami. Znel z neho balast pohárov a tanierov a nenormálny hluk aký môžu vydávať len chlapi po požití nemalého množstva alkoholu. To je presne to, čo som hľadal. Smer som mal jasný, tak som prinútil nohy ku chôdzi a pomaly sa blížil.

Pár metrov od podniku som už videl aj nápis nad dverami, „St. Martin´s“, U Svätého Martina, ten by bol poctený, že je po ňom pomenovaný taký krásny domček. Na chvíľu som zastavil, aby som sa nadýchol a pripravil. Po poslednom výdychu som sa pustil dnu...teda chcel som. Namiesto toho som v zátylku ucítil ukrutnú bolesť, moje nohy odmietli poslušnosť a zviezol som sa na zem. Mozog ale odmietal vypnúť a hoci som sa nemohol ani pohnúť, všimol som si toho chlípnika, ktorý si pred chvíľou obzeral kováčovu dcéru, v ruke revolver. Hmm, ten asi nebude odtiaľto. S hnusným ksichtom s ešte hnusnejším úsmevom ma chytil za nohy a začal ma ťahať smerom k postrannej uličke. Z nej sa ozývali špľachtavé zvuky a úľavné vzdychy. Nechápem, ako som mohol toto všetko vnímať, nevedel som, kde je sever, z mojich úst som počul iba nezrozumiteľný bľabot a moje ruky sa viezli za mojou hlavou po zemi, neschopné pohybu.

„Čo to robíš s mojim priateľom?!“, počul som bezchybnou ožratou angličtinou chlapíka, ktorého sme vyrušili pri uľavovaní si asi po 30tich pivách. Muselo ich byť veľa, keďže som sa v jeho produktoch doslova topil. Počul som pár rán kladivom, pár vzdychov a pridusených výkrikov a zrazu sa so mnou topil niekto ďalší, tento tvárou dolu. Za opaskom mu trčal revolver.

„Doriti, neviem ako sa mi do ruky dostal ten nôž.“, zachechtal sa svojej perfektnej ironickej poznámke, chytil ma pod ramená a vliekol ma po ulici ako handru. Zrejme bol z tých silnejších, keďže sa ani nezadýchal ako ma niesol. Museli sme vyzerať výborne, ako dvaja nenormálne ožratí chlapi, čo by bolo OK, keby nebolo okolo pol desiatej ráno. Nevadí, stáva sa, aspoň mám dobré krytie.

Vliekol ma cez mesto neviem ako dlho, mohlo to byť desať sekúnd alebo polhodinu, a neustále niečo mlel. Zrejme to mali byť historky a príbehy, ktoré sa udiali dnes večer, ale rozumel som mu každé druhé slovo a aj to sa nedostalo ku môjmu zastretému mozgu. Fakt ma musel udrieť dosť silno.

„...a potom som mu takú zabil, že...Počkaj!“. zrazu sa na mňa zadíval a chvíľu zaostroval. „Ty nie si George! Dopekla! A čo nič nehovoríš? Magor...“, chytil ma a odhodil asi 5 metrov ďaleko od seba. S nadávkami na perách pokračoval môj záchranca vo svojej krivej chôdzi. Hlava sa mi otočila na bok a ja som zistil, že viem kde som. Hneď vedľa pootvoreného vchodu do skladu kukurice Lloyd´s Slitting and Corn Mills. Primäl som všetky svoje sily a odplazil sa do kukurice, kde som sa aspoň ako tak zahrabal a dúfal, že ma tu nik nenájde, kým sa aspoň trochu skonsolidujem.

Trápila ma ale jedna vec, očividne nie som pripravený na úlohu zajať zabijaka sám. Keby som aspoň nebol absolútne mimo, mohol som ísť tú mŕtvolu prehľadať. S trochou šťastia tam ešte bude, keď sa spamätám. Pochybujem síce o tom, ale musím to skúsiť. S touto poslednou myšlienkou som konečne stratil vedomie.

„Vypadni, ty smrad!“

Nie je to to isté ako „dobré ráno miláčik“, ale zobudil som sa tak či tak.

„Dobre, dobre, veď už idem.“, vymotával som sa z kukuričných klasov a hneď ako som si jeden „nechtiac“ nechal spadnúť za rifle, vybehol som zo skladu. Neobzeral som sa a utekal som smerom k centru, s nádejou, že ešte stihnem nájsť môjho zabijaka pred príchodom stráží, ktorí sa starali o poriadok v meste. Bolo už ďalšie ráno, spal som teda skoro celý deň a noc. Nádej trošku poklesla, ale stále žila ďalej, ešte kúsok som teda pridal. Keď som ale pri krčme St. Martin´s uvidel veľkú skupinu ľudí, začal som mierne pochybovať. Priblížil som sa a votrel sa do davu.

„Čo sa tu stalo?“, opýtal som sa vedľa stojaceho chlapíka. Ten si ma najskôr dôkladne premeral, tentoraz to zrejme bolo hlavne smradom, ale potom pokrútil odovzdane hlavou a so slovami: „Našli tu mŕtveho nejakého naháča...“ sa pobral preč.

Toľko k môjmu plánu. Ak vôbec mal ten lokátor pri sebe, nejaký zlodej ho zrejme pre absolútnu nevyužiteľnosť zahodil bohviekam. Chvíľu som ešte ostal s davom a premýšľal som, čo budem robiť ďalej. Nič ma ale nenapadlo a tak mi neostávalo nič iné, len pokračovať v mojom pôvodnom pláne. Vybral som sa teda ku vchodu do krčmy. Bolo tam trošku tichšie než včera, stále sa ale zdalo, že to, čo sa stalo tri metre od vchodu sa nikoho vo vnútri vôbec netýka.

Mal som šťastie, pomyslel som si pri umývaní riadu v takmer ľadovej vode. Teda, aspoň také maličké šťastíčko. Za tri jedlá denne a miesto na spanie musím túto naplňujúcu činnosť vykonávať 10 hodín každý deň. Vydržím. Musím. Občas aj prehodím pár slov s majiteľom a aspoň mám možnosť dozvedieť sa, čo je nové. To, že jeden zo zamestnancov je po smrti, už jeho zamestnávatelia určite vedia a ďalšieho môžu poslať hocikedy. Dnes, zajtra alebo predvčerom. Ešte šťastie, že mechanizmus cestovania v čase funguje iba v čase, nie v priestore, takže sa všetci cestovatelia môžu objaviť len na mieste, kde sa o 400 rokov bude prístroj nachádzať. Čo ma naviedlo na celkom zaujímavú myšlienku. Ak stroj času nepresunuli alebo nevyrobili jeho kópiu, malo by nových ľudí vyhodiť na tom istom mieste ako vyhodilo mňa. Čo by som mohol nejako využiť vo svoj prospech, predsa len mám Péčko a viem s ňou celkom dobre narábať. Niečo vymyslím.

Na práci, ktorú každý deň vykonávam, je celkom v pohode to, že je absolútne mechanická a môžem pri nej veľmi jednoducho rozmýšľať nad dôležitejšími vecami. Vlastne, je to ale aj tá negatívna vec. Príliš rozmýšľam. Začal som totiž v jednej chvíli uvažovať nad celkovým fungovaním cestovania v čase. Celá tá vec s alternatívnymi dimenziami ma priviedla na ďalšiu myšlienku. Čo ak pri tom, ako ma sledujú, vytvoria ďalšiu dimenziu a zabijú ma v nej. Ja si to absolútne nevšimnem a zrazu ma nik nezačne sledovať. Tým pádom sa nikdy nedostanem domov. Ale funguje to takto? Alebo nie? Snažím sám seba uistiť, že keďže absolútne nechápem mechanizmu cestovania v čase, uvažovaním nad tým nič nevyriešim, že ma to iba vynervuje.

Lenže to sa ľahšie povie ako urobí. Začal som sa veľmi báť. Nechápte ma zle, mne je v tomto storočí fajn, doteraz som to vnímal ako dovolenku, ktorú nik iný nezažil. Keby som nebol nonstop v ohrození života, aj by som si to užíval. Ale dovolenka by sa podľa všetkých zaužívaných pravidiel dnešnej spoločnosti mala v istej chvíli skončiť. Ak sa neskončí a ja tu skysnem na celý zvyšok života...Je to zlé. Veľmi zlé.

Vtedy som sa rozhodol, že jediná vec, ktorú môžem urobiť, je snažiť sa získať nový typ lokátoru čo najskôr. Možno som len paranoidný, možno všetko, nad čím uvažujem sú len choré výplody mojej unavenej mysle, ale chcel som mať všetko už za sebou.

Hneď po skončení svojej zmeny som sa vybral smerom do lesa, tam, kde som sa objavil pri časovom skoku. Nešiel som s prázdnymi rukami. Neočakával som, že tam budem čakať iba niekoľko minút, preto som si z kuchyne nabral kopu zásob. Mal som v batohu (ktorý som vlastne tiež ukradol, večer predtým si ho v bare zabudol opitý cestovateľ a ja som využil svoju šancu) pár bochníkov chleba, syr, trocha sušeného mäsa a kopu kukurice. Že to tým ľuďom stále chutí, už predsa musia byť tou kukuricou tak prejedení. No ale kto som ja, aby som iného človeka súdil.

Cestu do lesa som mal pokojnú. Nič ma neprekvapilo, nik si ma nevšimol a ešte aj Péčko spokojne vibrovala pri dobíjaní za mojim pásom. Pozrel som sa na hodinky, aby som zistil, koľko mám asi času do západu slnka (áno, hodinky normálne fungujú, len som si ich musel prestaviť na miestny čas, nič také ako posunutie a zbláznenie vreckových hodín ako to poznáme zo sci-fi filmov sa nestalo; spokojne si odrátavali čas a so zmenou roku si nič nerobili). Pol šiestej večer. Trochu času mi ešte ostáva. Akurát na to, aby som našiel to správne miesto na kemping.

Spokojne som si dýchal čerstvý vzduch, počúval spev vtákov a vyžíval som sa vo zvuku listov praskajúcich pod mojimi nohami. Všetko sa mi zdalo byť krajšie a skoro som na svoj stav zabudol. Ale včas som sa uvedomil a pokračoval som vo svojej „misii“. Po chvíli hľadania sa mi to podarilo. Konečne som našiel to miesto. Spálená pôda naznačovala uvoľnenie väčšieho množstva energie, ktorá mohla vzniknúť len jedným spôsobom. Zreteľne som videl, že to vyzerá trošku inak než keď som prišiel ja. Väčšia spálenina, rozmerom aj intenzitou. Takže to stále funguje a je to aj čas od času využívané.

Vytiahol som Péčko, pre istotu. Čo ak sa práve teraz niekto rozhodne prísť. Obzeral som sa dookola hľadajúc ideálne miesto na uskutočnenie môjho plánu. Snažil som sa predstaviť si, ktorým smerom som prišiel otočený. Neverím si až tak veľmi, aby som sa stretol s profesionálnym zabijakom tvárou v tvár. Pôjdem na to pekne odzadu. Istota je istota.

Skala, za ktorú som sa prikrčil nebola úplne super, ale zdala sa mi pre tento účel postačujúca. Rozprestrel som na zem malý koberček, ktorý som si požičal v hostinci a ľahol si naň. Ak skok bude vydávať aj v mieste príchodu desatinu takého hluku, ako v mieste odchodu. Zobudí ma to lepšie, ako ten chlap v kukuričnom sklade. Trochu som sa poprikrýval suchým lístím. Nepredpokladal som síce, že ma niekto príde hľadať na toto miesto, ale istota je istota. A ešte banditi, Robin Hood bol už asi po smrti, ale ktovie, či sa jeho parta nepresťahovala do tohto lesa a tu prosperovala až dodnes. Ako som už písal, istota je istota.

Robota ma zmohla, šesť hodín ne- šesť hodín, zaspal som veľmi ľahko. Čo bolo celkom divné, ešte nikdy som nikoho nezabil a človek by si myslel, že plán, ktorý som si vymyslel vo mne vyburcuje nejaké tie nervy. Mýlil som sa.

Zobudil som sa nadránom na nezvyčajný hluk. Vyskočil som z postele, Péčko v rukách a namierené do stredu lúčky, priamo do chrbta toho, kto by prišiel. Vzápätí som si uvedomil, že zvuk časového skoku je trochu iný a že mi zrejme nehrozí priame nebezpečenstvo. S údivom som sa zadíval na jeleňa pasúceho sa na neďalekej lúke, Pri chôdzi občas zavadil o kamene, ktoré sú tu roztrúsené v hojnom počte a to bol ten zvuk, ktorý ma zobudil. Je zábavné, ako sen dokáže zosilniť vonkajší vplyv. Mne sa zdalo, že som počul výbuch pulzného granátu.

Zhlboka som dýchal v snahe upokojiť to besné tempo, ktoré udávalo moje srdce. Posadil som sa na koberec a rozmýšľal som, čo si dám na raňajky. Prehrabával som sa batohom, ale nakoniec som si uvedomil, že pizzu odtiaľ asi nevytiahnem. Zahryzol som sa do chleba a do druhej ruky chytil syr. Pri druhom súste sa to začalo.

V okamihu, keď som sa zahryzol do syru, som ucítil mierne vibrácie. Netriasla sa zem, ale akoby začali vibrovať samotné molekuly vo vzduchu. Jeleň zavetril a zrejme sa mu to, čo ucítil, vôbec nepáčilo. Vyrazil totiž šprintom preč. Začalo sa to miernym zvonením, ktoré postupom času prešlo k takmer neznesiteľnému a zároveň neopísateľnému zvuku. V strede lúčky sa vo vzduchu objavila malá bodka svetla, ktorá sa začala zväčšovať až pokryla celé územie v okolí. Videl som všetko a nič, oči ma boleli, ale viečka nie sú také hrubé, aby odolali takému náporu. Otočil som sa chrbtom, ale to nepomohlo. Akoby zdroj svetla bol všade okolo a systém „odvrátiť sa od slnka“ vôbec nefungoval. Fáza prípravy v mojom pláne zrejme úplne zlyhala.

Naraz bolo po všetkom. Uši mi fungovali, hoci som cítil slabé zvonenie, o ktorom som mal pocit, že snáď nikdy neprestane. Oči pracovali tiež, ale zdalo sa mi, že celý svet je v príliš vysokom kontraste. Kde je photoshop, keď ho človek potrebuje. Triaška celého tela pomaly prechádzala a ja som sa otočil tvárou k miestu, kde sa mal niekto objaviť.

„Ani sa nehni!“, podarilo sa zachytiť mojim znecitliveným ušným bubienkom. Fáza prípravy v mojom pláne fakt zlyhala.

Takže takto vyzerá koniec. Môj život závisel od tipu nejakého mne neznámeho hajzla. A mne neostávalo nič iné, len čakať na koniec, ktorý môže prísť teraz, o minútu alebo o dve. Pozeral som sa do hlavne pištole, ktorá síce nie je zďaleka tak účinná, presná a rýchla ako Péčko, na vzdialenosť 10 metrov a v rukách človeka očividne skúseného vo svojom obore ju to nerobí o nič menej smrteľnejšiu. Čakal som na to, kým sa mi celý život premietne pred očami, celkom som sa na to tešil, vždy som bol zvedavý, akou rýchlosťou sa budú tie obrázky meniť, aby sa to behom toho zlomku sekundy postíhalo.

Tak nad takýmito kravinami som rozmýšľal v posledných chvíľach môjho života. Mozog človeka je asi fakt nevyspytateľný.

„Odhoď tú svoju hračku na zem! Sem, mojim smerom.“

Hračku? HRAČKU!? Až som cítil ten vibrovaný odpor Péčka voči týmto slovám. Žiaľ, nemohol som s tým nič urobiť a hodil som ju čo najjemnejšie do priestoru medzi nami, čo samozrejme znamenalo, že dopadla asi pol metra predo mňa.

„Debil... chyť ju opatrne za hlaveň a hoď ju ku mne. Ku mne! Aby som ju mohol zobrať, ty idiot...“

No prepáč, že nie som dostatočne skúsený v týchto situáciách, ty chudák. Teraz hrám formu, ale vtedy som sa od strachu triasol tak, že pri vykonávaní tej jednoduchej činnosti „chyť-a-hoď“, mi Péčko skoro štyrikrát padlo na zem. Nakoniec sa mi to podarilo, takmer som aj počul ten ironický potlesk, ktorý sa odrážal tomu chlapovi v tvári skrytej za hlavňou jeho zbrane.

„Otoč sa chrbtom, kľakni si a daj si ruky za chrbát!“ rozkázal mi.

V tej chvíli som sa na nejaký odpor necítil a tak som urobil presne to, čo mi povedal. Za chrbtom som počul kroky a potom som ucítil silný stisk na rukách, keď mi (a dosť necitlivo) zväzoval ruky nilonovoým povrazom. Dosť to bolelo. Potom ma strčil na zem. To bolelo viac, zem je síce mäkká, ale bez rúk som dopadol presne na nos a hneď som ucítil, krv stekajúcu mi do úst.

„Ale doriti! Citlivka, tento kšeft mi bol čert dlžen...“, prišiel ku mne a priložil mi k nosu papierovú vreckovku. Vreckovku! Tak rád by som sa do nej vysmrkal. Včas som si ale uvedomil, že keby som mal zlomený nos, čo asi nebol môj prípad, hoci to bolelo ako ďas, smrkať do vreckovky by bolelo ešte viac. Chvíľu mi to držal na nose, potom ho to očividne začalo nudiť, tak mi tú vreckovku natlačil do nosných dierok ako tampóny. Sadol si oproti mne, vytiahol cigarety, jednu z nich si vytiahol a Zippom zapálil.

„Teraz chvíľu počkáme.“

Počkáme? A na čo? Jediný dôvod, ktorý ma napadal, bol, že sme čakali na správny čas, aby som splnil podmienky stávky. A že keď uplynie správny čas, len sa na mňa ten zabijak otočí a ukončí moje trápenie.

„A...na čo konkrétne počkáme?“, podarilo sa mi vykoktať. V očakávaní rany som podvedome zavrel oči. Nič sa ale nestalo, tak som ich pomaly otvoril. Vrah sa na mňa sústredene pozeral, pokrčil ramenami a na moje veľké prekvapenie mi odpovedal.

„Aby sme sa mohli vrátiť naspäť. Mohli by sme ísť okamžite, ale som trochu otrasený.“. Ty si otrasený? A čo potom ja? „Veď sám vieš aké to je hneď po skoku.“ V tom mal pravdu, človek je potom chvíľu dosť dezorientovaný a mimo, hneď myslieť na návrat je naozaj dosť odvážne.

„Takže ma zabiješ až doma?“, prešiel som rovno k veci, nikdy som nemal rád kecanie o ničom.

Zasmial sa. Je dosť drsný, keď sa pri takejto téme môže smiať. Ale keď vezmem do úvahy, že je to jeho každodenný chlebík, asi k tomu má právo. O to viac ma prekvapila jeho odpoveď.

„Zabiť ťa? Nie. Ja nezabíjam ľudí ani nič iné. Som síce lovec, ale humanista.“, pokračoval s úsmevom. „Zabíjanie nechávam na iných.“

Zaujímavé. Rozmýšľal som, ako túto situáciu využiť vo svoj prospech. Na nič som ale neprišiel.

„Super. Lovec - humanista. Sa len mne môže niečo takéto stať.“, kde sa vo mne táto odvaha vzala?

Rysy mu stvrdli a ja som pochopil, že som to prehnal.

„To, že sa s tebou normálne bavím a to, že nezabíjam ľudí neznamená, že ťa nemôžem zmlátiť za tvoju ignoranciu. Pamätaj, kto tu koho väzní, ty nula.“

„Prepáčte, nechal som sa uniesť. Iste chápete, že neviem, ako sa mám správať v takejto situácii. Nie som v tom až tak zbehlý. Volám sa Peter“, snažil som sa zachrániť situáciu.

Trošku sa uvoľnil. „Teší ma. Ja som John.“ Pochybujem. „Jasné, chápem, že to pre teba nie je asi nič príjemné. A ešte aj vedieť, že onedlho zomrieš, no nezávidím ti, ak ti mám pravdu povedať.“, zasmial sa vlastnej irónii. Mne to ale až tak vtipne nepripadalo.

„Čo sa teraz bude diať?“, snažil som sa využiť jeho minimálnu uvoľnenosť na získanie čo najväčšieho množstva informácií, i keď pochybujem, že mi to k niečomu pomôže.

„No, dáme si takú pol hodinku šlofíka a potom sa vrátime domov. Tam nás už budú čakať.“

„Kto?“

„Netuším. Tí, ktorým ťa mám odovzdať. Oni sa už o teba postarajú.“

„Aha.“ Ešte jedna vec ma napadla. „A kam, teda vlastne „kedy“ sa ideme vrátiť? Myslím, v ktorom čase sa objavíme?“

„Podľa mojich pokynov sa máme vrátiť minimálne do času päť minút po mojom odchode. Že vraj, aby sme nevytvorili nejaký paradox, či čo.“

Takže to cestovanie v čase predsa len nie je úplne slobodné. Myseľ mi začala pracovať rýchlosťou svetla a rozmýšľal som nad paradoxmi. Ak poslali chlapíka, ktorého ten ožran zabil v meste v čase T a neskôr poslali Johna v čase T+1, všetko je OK. Ak by ale poslali Johna v čase T-1, teda by sa objavil ešte pred tou mŕtvolou z mesta a chytil by ma, vytvorila by sa nezmyselná slučka. „Mŕtvola“ by sa tu totiž neskôr predsa len objavil, lebo ho za mnou poslali pred Johnom, ale nemala by tu čo robiť, keďže ja by som tu už nebol. A stala by sa z „Mŕtvoly“ mŕtvola, keby ma tu nenašiel? Ako dlho by ma tu hľadal, kým by sa vrátil späť? Dali by mu nejako vedieť z domu, že bola misia splnená? A kedy by mu tá správa prišla? Nevznikol by tým predsa len paradox? A čo by sa stalo, keby nejaký paradox predsa len vznikol? Čo by nasledovalo? Vznikla by nová dimenzia alebo by sa čas zrútil do seba?

Začala ma z toho premýšľania bolieť hlava. Nemá zmysel nad tým rozmýšľať, na nič tak či tak neprídem. Z toho, čo povedal John, ale vyplýva, že nejaké tie pravidlá predsa len existujú a vymysleli ich oveľa povolanejší než som ja.

John si začal obzerať Péčko a uznalo pri tom krútil hlavou.

„Počul som o tejto zbrani príbehy. Dokáže to spôsobiť slušnú paseku. A to si ňou vlastne ešte nikoho nezabil. By som bol zvedavý, ako je to možné.“

„Však si z nej skús vystreliť.“, nabádal som ho.

„No to nie, mňa neodrbeš. Skúsim si vystreliť a vyhodí ma to do vzduchu. Nie, nie. Ja budem pekne dôverovať tým historkám.“

Pokrčil som ramenami.

„Ako chceš.“

Čestné slovo, nič by sa mu nestalo, za prvé, v takých intenciách nerozmýšľam (i keď by sa už po toľkom utekaní patrilo) a okrem toho je to veľmi bezpečná zbraň. Vyvíjali ju vedci, ako som ja. Teda nič také, čo by mohlo ublížiť používateľovi. Ale keď nechce, tak nechce.

„Nemáš tu niečo pod zub? Nejako mi vyhladlo.“, odložil Péčko a pozrel sa na mňa.

„V batohu, za týmto kameňom by ešte malo niečo byť.“

Postavil sa, prešiel k môjmu batohu, sadol si k nemu a vytiahol chlieb so syrom. Odhryzol si a začal hlučne mľaskať. Humusák.

Keď bol takto otočený, smerom odo mňa a zaneprázdnený, uvedomil som si, že toto je práve tá chvíľa, kedy by akčný hrdina z filmu urobil niečo pre svoju záchranu. Skúsil som sa presunúť, aby som sa vedel rýchlo postaviť. To bude ťažšie. Uvedomil som si, že sa vlastne postaviť absolútne nedokážem.

„Ak sa pohneš ešte trošku, dolámem ti obe ruky a ak budem vo švungu, aj jedno koleno.“, začal našu ďalšiu konverzáciu milý John.

Na čo sa tu vlastne hrám? V živote by sa mi nepodarilo premôcť ho, nieto ešte so zviazanými rukami. Veď sa tak neviem ani postaviť.

Zavrel som oči, snažil som sa rozmýšľať, čo urobiť, aby som sa dostal z tejto situácie. Nemohol som mu ponúknuť nič. Za to, že ma chytil, dostane od zamestnávateľa určite toľko, že ani keby som sa poskladal, nedokážem to vyrovnať. Nie, tadiaľto cesta nevedie. Dohodnúť sa s ním je nemožné. Jediné, čo by mi pomohlo, bol útek. Ale momentálne sa to nedalo a to ma stráži iba jeden človek. Čo budem robiť doma, keď si ma preberú, podľa Johnových slov, „oni“. Teda viac ako jeden. Som v prdeli. Stratený. V riti.

Ako som premýšľal, John dojedol a ľahol si na zem. Vyzeral, že spí. Ani v najmenšom som však nepochyboval, že ma sleduje a pri mojom sebe menšom pohybe mám jeho zbraň namierenú na tvár.

Čas pokročil a John sa posadil.

„Snáď už pôjdeme, nie?“

Neodpovedal som. Určite sa nepýtal na môj názor.

„Postav sa!“

Snažil som sa, ale bez rúk mi to vôbec nešlo. Prišiel ku mne a hrubo ma postavil na nohy. Odvliekol ma do stredu lúčky, do centra zhoreného priestoru.

„Tu stoj a ani sa nepohni“.

Vytiahol lokátor, podobný tomu môjmu a začal s ním násilne manipulovať. Zrejme ho nastavoval na cestu. Po chvíli ho položil predo mňa a postavil sa z druhej strany oproti mne.

A zase to začalo. Hluk. Svetlo. Bolesť. Triaška. Staré známe pocity. Trvalo to ale iba chvíľu a zrazu to prestalo. Bol som doma.

Prvé, čo som si uvedomil, bolo to, že po mojom odchode sa tu toho veľa nezmenilo. Miestnosť bola úplne rovnaká, dokonca som si všimol aj fľak v ľavom hornom rohu, ktorý mal byť už dávno zamaľovaný. Lajdáci.

Keď sa mi už zrak trochu ustálil a mohol som aj lepšie zaostrovať, uvedomil som si, že som obkolesený asi šiestimi ľuďmi. Nie, boli len 4, ale dvaja z nich boli tak veľkí a širokí, že vyvolávali ten dojem, že ich je viac.

„Ááá. Pán Gullen. Veľmi rád Vás vidím.“ To začal jeden z tých menších, v okuliaroch. „Veľa som o Vás počul a som nesmierne šťastný, že sa konečne stretávame. Môžete ma volať John. Ani si neviete predstaviť, koľko peňazí a prestíže prinesiete môjmu zamestnávateľovi. Ja osobne na prestíž kašlem, tie prachy sú oveľa zaujímavejšie.“

Ani som ho poriadne nepočúval. Nejako to na mňa všetko doľahlo a po prvýkrát som si vážne uvedomil, že sa môj život blíži ku koncu. Podlomili sa mi nohy a odovzdane som sa zviezol na zem. Teda aspoň taký bol prvotný plán. Nejaké ruky ma zachytili a nadvihli naspäť s vypätím asi takých síl, ako vynakladám ja pri dvíhaní záchodovej dosky. Neznášam svalnáčov.

„Ale pán Gullen. Som sklamaný. Myslel som, že sa spolu porozprávame, ale očividne s Vami nebude žiadna reč.“, krútil hlavou krpec s okuliarmi. „Odveďte ho do auta, pán Smith sa s ním pred skončením hry rád stretne.“ Panebože, čo oni majú s tými klišé menami. Samý John, samý Smith, začína to byť smiešne.

Ruky ma chytili a niesli ma von dverami. Trvalo dlho, kým sme vyšli z budovy, ale aspoň sme nešli po žiadnych schodoch. Predsa len, toto miesto bolo vybrané dosť precízne. Takto isto totiž vyzerala príroda a pôda pred dvetisíc rokmi. Teda ak by sa cestovalo v tomto rozmedzí, pri použití stroja tu na prízemí by ste sa neobjavili dva metre nad zemou, prípadne nohami v skale.

Naložili ma do veľkého auta, pripútali ma a vyrazili sme.

Bol som totálne apatický. S očakávaním skorej smrti a s pocitom absolútnej bezmocnosti som sedel na zadnom sedadle, vkliesnený medzi dvoma gorilami. Elektromotor ticho hučal a cez okná ubiehala mestská scenéria. Je to trošku iné, než v minulosti. Kam sa len človek pozrie, samé domy. Čo domy, domiská.

Dávno sa ľudia rozhodli, že keďže už nemajú priestor, ktorý by zastavali a „kultivovali“, na zemi, jedinou možnosťou je rast nahor. Na najvyšších poschodiach stredne vysokých obytných domov sa neodporúča otvárať okno bez pripútania sa a kyslíkovej masky. To akože sú fakt vysoké. Tie budovy. Pohľad mi skĺzol na šoféra, ktorý bubnoval prstami do volantu v rytme piesne vyhrávanej v rádiu. Občas sa na mňa pozrel s obdivom cez spätné zrkadlo, akoby som bol neviem aká hviezda. A možno v týchto kruhoch aj som, neviem, či ešte niekto dokázal utekať pred svojim osudom tak dlho ako ja.

Áut na ceste takmer nebolo, takto hlboko v noci sa mestom premávajú akurát tak taxíky. Zastavili sme na križovatke, čakali, kým nám zasvieti zelená. Nikde naokolo nebolo žiadne auto, ani živá duša a ja som si uvedomil ten paradox. Vôbec týmto ľuďom nevadí zabíjanie iných, ale prekročenie dopravných predpisov, toho sa stránia ako čert kríža. Musel som sa nad tým pousmiať.

Pozrel som sa do bočného okienka akurát vtedy, že som si stihol uvedomiť to veľké auto veľkou rýchlosťou blížiace sa k nám zboku. Kým do nás v plnej rýchlosti narazilo stihol som asi na pol sekundy zakričať: „Aaa...!“

Náraz bol obrovský, našťastie som okamžite stratil vedomie.

Prebral som sa napodiv už o chvíľu, uvedomil som si, že vkliesnenie medzi tými gorilami mi zachránilo život. Letmý pohľad na mojich spolucestujúcich mi napovedal, že som jediný vo vozidle, kto prežil. Napovedal mi to aj kúsok Johnovho mozgu na prednom skle, myslím Johna – krpca s okuliarmi, nie Johna – lovca humanistu, ten s nami už do auta nenastúpil. Skúsil som sa pohnúť, ale všetko ma veľmi bolelo a nemal som silu nadvihnúť mojich strážcov, aby som sa z auta mohol dostať.

„Pán Gullen, chvalabohu žijete! Rýchlo! Musíme zmiznúť!“

Kto to povedal? Skúsil som sa otočiť a uvidel som menšieho, ale zavalitejšieho muža, ktorý sa nakláňal nad pravým zadným oknom. Zistil som, že auto leží na ľavom boku.

Muž otvoril pravé zadné dvere, chytil ma za ruku a silno potiahol. Od bolesti som opäť stratil vedomie.

Vedomie som nabral vo chvíli, keď ma ťahali od havarovaného auta. Oproti nám išli dvaja muži, medzi sebou vliekli nejaké telo. Smerovali k zničenému autu. Premýšľal som nad tým, čo to robia. A kto to vlastne je? Toto premýšľanie mi ale trvalo iba chvíľočku, jednoducho som nevládal.

Prišli sme až k ďalšiemu autu a ja som si uvedomil, že je to presne to auto, ktoré do nás pred chvíľou narazilo. Snažil som sa nájsť nejaký škrabanec aspoň na nárazníku, ale nemal som šťastie. Asi je to fakt dobrá kára.

Posadili ma na zadné sedadlo a všetci nastúpili do auta. Dokonca už pribehli aj tí dvaja, čo do havarovaného stroja vliekli to telo.

„Ideme!“, zavelil môj zavalitejší záchranca.

Predtým, ako som opäť stratil vedomie som počul hlasný výbuch. Zrejme sa postarali o to, čomu v kriminálkach hovoria „zamiesť za sebou stopy“. Mne to v tej chvíli bolo úplne, ale úplne jedno.

Zobudil som sa vo velikánskej posteli pokrytej hodvábom s pocitom, aký som doposiaľ nikdy nemal. Aj keď tento pocit súvisel s takou malichernou vecou, akou je spánok. Spánok ale veľa ľudí nedoceňuje, na rozdiel od nich ho ja osobne za malichernú vec nepovažujem. V každom prípade viem, že som sa tak dobre ešte nikdy v živote nevyspal.

Takúto príjemnú situáciu môže pokaziť len jedna jediná vec. Že ste noc predtým takmer zomreli a že je veľká pravdepodobnosť, že onedlho aj zomriete.

Aj keď som sa zobudil veľmi príjemne a okolo mňa bol iba samý luxus, pochyboval som, že by som mohol len tak odísť. Luxusné väzenie je stále len väzenie. Hoci som síce o luxusnej cele smrti ešte nepočul, neznamenalo to, že ani neexistuje.

Otvorili sa dvere a vošiel sluha. Áno, sluha. Bol oblečený ako kráľovský „butler“ 15. storočia a pozdravil ma štýlom: „Dobré ráno, pane.“

„D - dobré ráno...“, podarilo sa mi nakoniec vykoktať.

„Vyspali ste sa dobre?“, pokračoval ´sluhovsky´.

„Áno, ďakujem.“, žeby to predsa len nebolo väzenie? V duchu som sa zahriakol. Jasné, že bude, čím by som si inak niečo takéto zaslúžil?

„Priniesol som Vám raňajky.“, povedal sluha s úklonou a nadvihol pokrývku z tácky, kde sa objavili smažené vajíčka, klobásky, a voňavý a očividne čerstvý chlieb. „V skrini nájdete čisté oblečenie a po raňajkách Vás veľmi rád prijme pán domu. Nájdete ho v salóniku na prízemí. Určite nezablúdite, ráno zvykne hrávať na klavíri, tak choďte len za zvukom.“

Takže pán domu. OK, som zvedavý, rád sa s ním stretnem tiež.

„V poriadku.“, povedal som ´pánskym´ štýlom, čo sa sluhovi očividne páčilo.

„Ak by ste čokoľvek potrebovali, stačí zazvoniť na tento zvonček.“, ukázal mi na elektronický zvonec vedľa postele. „Dobrú chuť.“, porúčal sa preč.

Na nič som nečakal a pustil som sa do jedla.

Nič nie je lepšie ako kvalitné anglické raňajky do postele. Možno ešte tá teplá sprcha po nich. Čistý a voňavý (môj smradom zdeformovaný čuch mi hovoril niečo iné) som si obliekol bielu košeľu, nohavice a sako, ktoré na mňa čakali v skrini, so srdcom búšiacim ostošesť som otvoril dvere a vybral som sa smerom k schodisku.

Jemný zvuk klavíra som počul už na chodbe pri mojej izbe, ale jednotlivé tóny som rozoznal až asi na piatom schode smerom do prízemia. Smutná melódia Beethovenovej Midnight Sonaty iba dotvárala môj vnútorný pocit z na mňa čakajúceho osudu. Nech je akokoľvek, nechal som sa chvíľu unášať nádherou kompozície, akú môže vytvoriť len hluchý génius. A tento neznámy, môj hostiteľ, to s klavírom vedel dobre, veľmi dobre. Pohľadom som zavadil o strážcov hlavného vchodu, nepochyboval som o tom, že nejakí budú aj vzadu. A vlastne všade, kadiaľ by som mohol ujsť. Najlepším riešením bolo ísť ďalej a skúsiť sa dohodnúť veľkým šéfom. Chvíľu som ešte čakal, snažil som sa zvážiť všetky možnosti a okolnosti.

Nemohol som ale stáť na schodoch donekonečna, prinútil som svoje nohy k pohybu a pokračoval som za zvukom. Okolo mňa sa rozprestrela obrovská hala zariadená v honosnom, stredovekom štýle, plná sôch a baldachýnu. Sledoval som zvukové vlny, zaklopal som na pootvorené dvere, kde bolo to epicentrum hudobného zázraku a vstúpil do priestranného salóniku, ako inak zariadeného veľmi vkusne.

Veľmi by som chcel opísať, ako to v salóniku vyzeralo, ale nemôžem. Nevšímal som si to. Hneď ako som vošiel do miestnosti, môj pohľad padol na veľký klavír, za ktorým sedel môj osud. Moja budúcnosť. Iste pochopíte, že ma v tej chvíli nezaujímali obrazy či sochy.

Keďže si ma po vstupe do miestnosti nevšimol, rozhodol som sa, že počkám, kým umelec dohrá a ukážem sa až potom. Ak som si dobre pamätal, táto skladba má len okolo troch minút, takže by mohla onedlho skončiť. Štvalo ma, že bol ku mne chrbtom a nemohol som využiť situáciu, obzrieť si ho a pripraviť sa lepšie na nadchádzajúci rozhovor.

Akonáhle dohral, tlieskal som. Nie preto, lebo som sa chcel vtierať, nie preto, že ten človek držal v hrsti môj život. Hral naozaj výborne a potlesk si zaslúžil.

„Pán Gullen! Vitajte v mojom skromnom príbytku.“ Skromnom? Blázon... „Je to len letný domček, ktorý nám neponúka také pohodlie ako môj dom v Londýne. Ale svojmu účelu poslúži.“

„Je tu nádherne a hráte naozaj vynikajúco.“, zhrnul som čisté fakty.

„Ďakujem. Beethovena milujem, vždy keď hrám jeho skladby, cítim, akoby som bol s ním spriaznený a s tým pocitom sa mi hrá ľahšie. Som ale rád, že sa vám to páčilo.“

„Určite, bolo to nádherné.“

„Ešte raz ďakujem. Prosím, posaďte sa.“

„Vďaka.“, presunul som sa ku krásnej čiernej koženej pohovke, ktorá napodiv vôbec nenarúšala tú stredovekú atmosféru. Posadil som sa a sledoval som môjho hostiteľa. Bol vysoký a chudý, elegantne oblečený a jeho kedysi čierne vlasy mu už značne šediveli. Pohyboval sa rozvážne, teda ani rýchlo ani pomaly, a vyžaroval ohromnú sebaistotu a nepopierateľnú charizmu. Vyzeral jednoducho presne tak, ako som si predstavoval anglického genlemana v 19. storočí, o ktorých som čítal v starých knihách. Už len frak a klobúk na hlavu a môže ísť rovno hrať do historického filmu.

„Dáte si čaj?“, opýtal sa.

Bože, ako by som si teraz dal pivo. Bolo síce 10 hodín ráno, ale smädu nerozkážeš.

„Veľmi rád, ďakujem.“, ten dojem anglického lorda, ktorý u mňa vyvolával, ma presvedčil, že pivo by nebol najlepší nápad. Prešiel ku stene, zazvonil na zvonec, kde sa ozval hlas mne známeho „sluhu“:

„Prosím pane.“

„Steve, prines nám do hudobného salónika dva čaje, prosím.“ Konečne niekto, kto sa nevolá John. Cítil som úľavu, akoby sa vrátili staré časy bez Johnov. Zároveň je ale celkom zaujímavé, čo dokáže taká maličkosť, ako meno.

„Áno, pane.“

Lord, ako som si ho v mojej hlave premenoval, vypol intercom a sadol si do kresla oproti mne.

„Takže, pán Gullen. Máte isto veľa otázok, ale začal by som tým, že sa vám predstavím. Moje meno je Edward Luther.“ Jasné! Že som ho nespoznal skôr, to je jeden z tých, ktorých som nazval „bohaté svine“. Tento chalan vlastní snáď celé Anglicko. Teda, delí sa oňho s pár ďalšími vyvolenými.

„Ja viem, spoznal som vás. Veľmi ma teší.“ Vstal som a podal som mu ruku. Aj on sa postavil, tým si ma okamžite získal. Taký mocný a bohatý muž mal právo na to, byť horenos. Ale pán Luther nie.

„Chcel by som sa vás...“, začal som.

„Ak dovolíte,“ prerušil ma. „Najprv vám poviem to, čo si myslím, že by ste mali vedieť. Ak budete mať aj potom nejaké otázky, rád vám na ne odpoviem.“

Priložil si dlane k sebe, ruky položil na brucho, pohodlne sa oprel (ja som bol na rozdiel od neho ako na strunách) a začal.

„To, že ma poznáte, nám len všetko uľahčí. Ako vy iste viete, dnes patrí k bontónu najbohatších, že sa zúčastňujú Hry. Osobne sa mi to nepáči, ale keby som raz nehral, v spoločnosti by som skončil. Väčšinou to beriem ako nutnú súčasť života, len si vsadím a už sa o to nestarám. Žiaľ, nemôžem s tým nič urobiť. Ostatní hráči sú totiž príliš silní.

Vy ste ma ale zaujali. To, ako ste pred všetkými dokázali tak dlho unikať, to ako ste využili cestovanie v čase. Nik predtým svojmu osudu tak veľmi nevzdoroval. Iste, šťastia ste mali požehnane, ale niečo vo vás predsa len musí byť. Dal som si o vás zistiť všetky dostupné informácie, samozrejme štýlom, aby sa o mojej snahe dozvedeli všetci hráči. Tým som prezentoval svoju zainteresovanosť na tejto konkrétnej hre a uľahčil si stávkovanie. Po prečítaní podkladov ste ma zaujali ešte viac. Ste totiž úplne normálny chlap, ktorý manuálnu prácu v živote videl len z diaľky, bez špeciálneho výcviku prežitia a s až zarážajúco obyčajnou minulosťou.

Vtedy som sa rozhodol, že vám pomôžem. Výsledkom mojej pomoci bolo, že ste zomrel.“

Nepopieram, trošku ma to prekvapilo. Pán Luther pokračoval:

„Teda, očividne ste v skutočnosti neumrel, ale urobili sme to tak, že si celý svet, a hlavne hráči, myslia, že ste uhorel v tom aute.

Nebudem vás klamať, bola to čistá Johnova improvizácia.“ Aj to bol John? Koniec...

„Teda, nemusíme sa už na nič hrať, John je len jeho kódové meno v hre.“ Ale, fakt? „Volá sa Paul a je to moja pravá ruka, o chvíľu Vám ho predstavím.“

Prišiel Steve a doniesol čaj. Pán Luther počkal, kým Steve naservíruje čaj a odíde z miestnosti. Potom sa napil a pokračoval.

„Pôvodný plán bol ísť za vami do minulosti, tam vás nájsť a detaily doriešiť neskôr. Vtedy nám ale zavolal nás človek, Frank z UR Time, že ste sa zrazu objavili v prítomnosti. Bolo treba rýchlo reagovať. John si všimol, že ste jediný v aute pripútaní a že ste stlačený medzi dvoma gorilami. Preto som okamžite vsadil na vašu smrť v čase, ktorý som si dohodol s Johnom. Jeho auto je mimochodom pekné, že? Vyvinuli mi ho v LST, Luther Science and Technology, vo výskumnom ústave, kde budete pracovať aj vy. Ale o tom neskôr. Potom ako do Vás auto narazilo a John zistil, že ste nažive, vytiahli vás a do auta na vaše miesto položili náhradné telo. Táto mala všetky vaše medicínske znaky, zuby, odtlačky prstov, dokonca aj geneticky upravenú DNA, všetko nám pripravili v LST. Šikovní, všakže?

Uistili ma, že je to úplne bezpečné a absolútne nezistiteľné, takže sa nemusíte ničoho báť.

O pár dní mi na účet prišlo 25 miliárd dolárov.“ Fúha! To je dosť.

Zatváril som sa asi udivene, lebo pán Luther sa usmial.

„Áno, táto hra trvala dosť dlho a boli ste pre pár ľudí velikánskym problémom. Každopádne, vďaka vám som prišiel k pekným peniazom a preto považujem za povinnosť sa o ne s vami podeliť. Nedám vám polovicu samozrejme, nie som charita, ale postarám sa o vás, nebojte sa.“

Nebál som sa. Bol som prekvapený. Z môjho srdca spadol obrovský balvan. Chcelo sa mi plakať a smiať zároveň. Chcelo sa mi tancovať. Chcelo sa mi užívať si. Chcel som pánovi Lutherovi bozkávať ruky, nohy. Chcel som ďakovať jemu, bohu, Alláhovi, Budhovi aj Odinovi. Nie, nebál som sa.

„Som...Ja...Neviem čo mám povedať.“, vypadlo zo mňa.

Uvedomil som si, že Paulova improvizácia ma ľahko mohla stáť život. A pán Luther by si z toho veľa nerobil, on by svoje peniaze získal tak či tak. Dopadlo to ale tak, ako to dopadlo a ja som sa rozhodol nad týmto už neuvažovať. Plánoval som sa začať venovať prítomnosti a budúcnosti.

„Nič ani hovoriť nemusíte. Chcem vám povedať veľa o tom, čo bolo, čo bude. O vašej minulosti a vašom budúcom živote. Začneme ale jednoduchšie.“

Vstal, prišiel ku mne.

„Hádam si potykáme. Ja som Edward...“

Takže som tu. Mám čo som chcel. Môj život. Začal som blúdiť svetom s jednou veľkou zmenou. Volám sa Jack Stremwill. Ináč je skoro všetko po starom, pracujem na vývoji plazmy vo veľkom vedeckom ústave, ktorý vlastní môj mecenáš, Edward, len tentoraz to je v Arizone, v Amerike. Zabezpečil mi všetko, i keď z toho, čo získal na mojej smrti, si to určite mohol dovoliť. Nemôžem sa s ním síce stretnúť, občas mi ale zavolá na zabezpečenú linku. Mám taký dojem, že ma berie ako svojho syna, alebo také niečo. Dal mi život, doslova, takže tento „rodinný“ pocit je asi vzájomný. Nech je ako chce, určite mu budem zaviazaný do konca života.

Peňazí mám dosť, Edward sa postaral o to, aby som bol nadštandardne platený, jeho ľudia sa mi postarali o potrebné dokumenty (stal sa zo mňa vzorný americký občan), o dom na predmestí, dokonca mi dohodili aj priateľku. Najprv som sa k tomu staval skepticky, ale ona je buď dobrá herečka alebo fakt o ničom nevie. Je mi to ale jedno, dobre si rozumieme a každý večer sa teším domov, na ňu. To mi nateraz stačí.

Na chvíľu som stratil koncentráciu, to som rozmýšľal o Alice a včerajšej vášnivej noci s ňou. Potriasol som hlavou, aby som ju aspoň na tých pár hodín, kým ju nevezmem na večeru, vypustil z hlavy. Pozrel som sa na hodinky. Oprava, hodinu. Snažil som sa koncentrovať a začať naplno makať. To, že mi túto prácu vybavil sám veľký šéf, neznamená, že nemusím nič robiť.

Akurát pracujeme na novej verzii P-Gun (nečakaná verzia 30 000), ktorej sila bude asi 5-krát väčšia než môjho Péčka. Nevadí, pre mňa bude Péčko vždy jediná. Edward bol taký veľkorysý, že po mojich prosbách privolil, a tento prototyp mi ponechal. Alice o tom nevie, ale niekedy sa s Péčkom chodím na povalu porozprávať. Ako, musím pripustiť, že je to stále menej a menej časté. Asi si zvykám na nový a jednoduchší život. Napriek tomu v kútiku duše niekde sídli to malé zrniečko strachu z toho, že sa všetko vráti. Čo ak hráči zistia, že ich Edward oklamal? Čo ak hra začne odznova?

Zahriakol som sa. Čo mi pomôže, keď si budem dávať takéto otázky? Nič. Musím brať život taký aký momentálne je. Bezpečný a krásny.

Mikrourýchľovač častíc zapípal, mohol som pokračovať v práci.

„Čau Jack.“ Zľakol som sa. „Prepáč, že som ťa takto prepadol, klopal som, ale nik sa neozýval, tak som sa vpustil dnu.“

Ivan, kolega z Ruska.

„V poho. Len som sa nad niečím zamyslel. Deje sa niečo?“

„Volala Suzie z recepcie. Že máš nejakú návštevu.“

Že by sa Alice až tak nevedela dočkať večere? Usmial som sa.

„Mám teraz niečo rozrobené. Povedz prosím ťa Suzie, nech Alice pustí dnu, že hneď prídem.“

Ivan sa zatváril nechápavo.

„Alice? Nie. Prišiel za tebou nejaký John...“

Peter Kmeč

Cena Fantázie

Cena Fantázie je slovenská literárna súťaž zameraná na fantastiku, bez vekových a iných obmedzení autorov, v ktorej má účastník šancu získať finančnú výhru a zároveň publikovať v časopise a v zborníku zo súťaže. Súťaž je dvojkolová, v prvom kole anonymné poviedky hodnotí vybraná porota. Päť poviedok sa následne dostáva do druhého kola, v ktorom finálové poviedky hodnotia čitatelia. Vybrané texty sú uverejnené v časopise Fantázia a v knižnom zborníku. Dvojité hodnotenie odborníkmi a aj čitateľmi je na Slovensku nezvyklé, odráža však dôležitú podstatu fantastiky ako populárnej literatúry. V porote sa objavujú vždy iné osoby – či už sú to úspešní slovenskí autori, publicisti, alebo zástupcovia vydavateľstiev Zborníky poviedok si môžete zakúpiť tu.