Menu

Diery

  • Napísal(a)  Katarína Hrinčová
  • Zverejnené v Hry
  • Čítať 3136 krát
  • veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma
  • Tlač
  • E-mail

„Diery! Diery! Všade samé diery!“ Chlapec v modro-šedej uniforme nervózne behal prstami po riadiacom pulte. Jeho spolužiak z vyššieho ročníka vedľa neho pokojne postával a sŕkal kávu z hydrotermosky.


„Diery! Diery! Všade samé diery!“ Chlapec v modro-šedej uniforme nervózne behal prstami po riadiacom pulte. Jeho spolužiak z vyššieho ročníka vedľa neho pokojne postával a sŕkal kávu z hydrotermosky.
„Zas ti vznikli diery, Moto? Na to si ty expert,“ flegmaticky mu povedal.
„Čo mám robiť???“
Úpenlivý prosiaci pohľad s vystrašenými očami naňho však vôbec nezapôsobil.
„Ja už tvoje prúsery nebudem žehliť za teba. Na to zabudni,“ zívol si a zasnene sa zahľadel na hviezdnatú masu obrovského vesmíru plynúceho za oknami.
*
Terry a Mike nastúpili do auta. Každý z nich smeroval síce niekam inam, ale obidvaja šli domov.
„Tá speváčka sa na tom pódiu riadne vybláznila, čo?“ začala Terry a kreslila pritom vlnky na zarosené bočné sklo.
„Hm, to hej. A dážď jej vôbec nevadil...Veď ani nám,“ dodal jej kamarát Mike a zastavil na križovatke.
Po chvíli čakania na zelenú už vyzeral von na semafor.
„Nie je tá červená nejak moc dlho?“
„Aj mne sa zdá. Ale veď tu nikto nie je. Prejdime na červenú.“
Mike mrkol na hodinky a Terry urobila to isté.
„Ja mám na hodinkách 10:05 už celých päť minút. Koľko hodín ukazuje tebe?“ obrátila sa na Mika.
„Ja mám tiež okolo 10:05, takže ti idú dobre. Ale tento semafor ma už fakt prestáva...“
Vtom ho Terry prerušila. „Mike, pozri!“
Z pravej strany cesty sa k nim pomaly, ale isto plazila hustá hmla biela ako mlieko.
„Ide to sem aj z druhej strany!“
Obaja boli tak prekvapení z toho čudného a náhleho javu, že sa len nemo prizerali na to, ako sa k nim hmla vkrádala, až úplne objala celé auto.
*
„Prosím ťa, poraď mi. Čo mám teraz robiť???“ zúfal si Moto, keď sa mu už zasekol aj červený gombík spätnej reakcie.
„Neviem,“ pokrčil ramenami jeho kamarát. „Ale ak to nejako neopravíš a učiteľ či niekto z vedenia sa to dozvie, tak ťa môžu vyliať a potom si môžeš ísť lízať Mliečnu dráhu.“
Moto si omotal kučierku svojich vlasov okolo prsta a úporne rozmýšľal. Prišlo mu z jeho bezvýchodiskovej situácie horúco, a tak si inštinktívne chcel povytiahnuť golier na uniforme, i keď dobre vedel, že tá látka je tak priľnavá, že splýva s jeho kožou. Nemalo to žiadny efekt.
„Ale ty by si tie diery vedel odstrániť, že?“ v Motovi skrsla iskierka nádeje.
„Teoreticky áno. Ibaže, ja som ešte neprešiel štvrtý trimester a nemám legálnu licenciu na transport na cudzie planéty. Len v rámci našej materskej planéty, to vieš.“
Moto si na to obúchal hlavu o dotykovú mapu vesmíru zabudovanú v stene a všimol si, že jeho spolužiak sa chystá na odchod.
„Ja tú dieru nemôžem zreparovať. Máš smolu, kamoš.“
*
Mike pomaly vošiel autom do hmly a presekával ju ako hebkú záclonu, ale k viditeľnosti im to vôbec nepomohlo. Závoje hmly boli úplne nepriehľadné.
Odrazu zastavil a bezradne pustil ruky dole z volantu. „A jéje.“
„Čo sa deje? Prečo si zastal?“ V Terrinom hlase sa ozval odtienok strachu.
„Zapadli sme do niečoho. Asi do blata.“
Terry začala hysteričiť. „Do blata??? Kde by sa tu v meste rovno na semafore odrazu objavilo blato?!“
„Ja neviem, ale pozri. Ďalej sa nedostaneme.“
Pokúsil sa pohnúť autom dopredu aspoň o piaď, ale bezvýsledne. Pneumatiky len bezmocne prešmykovali na mieste.
Mike sa rozhodol vyjsť von a pozrieť sa tej záhade na zúbok, ale Terry ho okamžite schmatla za rameno.
„Nechoď von! Nemám z toho dobrý pocit.“
„Prečo? Možno v kufri nájdem niečo, čím podložím pneumatiky a...“
„Prosím!“ pozrela naňho zdesenými očami, a to ho prinútilo zostať.
„Z čoho máš strach, Terry? Z tej hmly? Tá nám neublíži,“ chlácholil ju a popritom sa jej snažil racionálne vysvetliť fyzikálnu podstatu tej náhle vzniknutej hmly.
Terry ho však nepočúvala. „Trochu sa tu ochladilo, nezdá sa ti?
„To bude to hmlou najskôr.“
Pííísk. Pííísk. Zvonka sa ozvalo jemné pískanie a asi dve sekundy nato niečo prudko narazilo do skla po Terrinom pravom ramene. Vydalo to zvuk ako pískajúci plyšový medvedík, keď ho dieťa v hneve hodí o zem. Terry sa inštinktívne skrčila k sedadlu, ale Mike tú vec na krátky okamih zazrel. Bolo to malé, hnedé, chlpaté, guľatého tvaru a vypliešťalo to naňho svoje veľké očiská ako zabudnutá bábika vo výklade hračkárstva. V rýchlosti to vyskočilo na strechu auta a s piskotom odskákalo niekam preč.
Na chvíľu medzi nimi zavládlo absolútne ticho, ktoré sa odvážila prerušiť až Terry.
„Už je to preč?“ vystrašene sa opýtala.
„Uhm,“ prikývol Mike a opatrne sa pozrel von na tú nepreniknuteľnú hmlu. Prestával si byť istý tým, že presne vie, kde sa nachádzajú. Toto vedomie nevedomosti ho mrazilo až do špiku kostí a nebolo to spôsobené len chladným ovzduším.
*
Moto cítil, ako mu uniforma absorbuje kvapôčky potu, ktoré sa mu rýchlo tvorili na póroch pokožky.
Prosím, nech je tam sám. Prosím, nech je tam sám. Bruškom malíčka sa dotkol miniatúrneho displeja na čítanie čiarových kódov na pancierových dverách. O chvíľu z reproduktora zaškrečal netrpezlivý hlas: „Riddle! Čo potrebuješ?“
Jeho učiteľ, majster dimenziológie, bol jediný, kto by ho z tej šlamastiky mohol dostať von bez následnej sankcie.
No to som vystihol. Akurát má zlú náladu.
„Pán učiteľ, potreboval by som radu. Je to súrne. Prosím Vás!“
Na druhej strane mu dlho nik neodpovedal, až sa napokon v reproduktore mierne namrzene ozvalo „No poď“ a pancierové dvere sa samy od seba otvorili.
„Pán učiteľ!“ Moto vbehol do jeho laboratória ako tajfún a až potom sa tam poobzeral po cudzej prítomnosti. Keď nezacítil ničiu auru okrem tej svojej a učiteľovej, hneď naňho spustil.
„Potrebujem vašu pomoc! Ja- ja- ja- robil som jeden experiment a vznikli mi pri tom, noo, nejaké diery...“
Majstra dimenziológie vystrelo. „Čo si robil, preboha vesmírneho?!“
„No, ten projekt z transfigurálnej dimenziológie,“ nevinne špitol Moto.
Učiteľ sa chytil za hlavu. „Dúfam aspoň, že to nie je planéta zo slnečnej sústavy, že nie, Riddle?“
Tá otázka vytvorila v Motovom hrdle poriadnu guču. A mlčanie nesvedčilo o ničom dobrom.
„Ale nežijú tam žiadne bytosti na vyššej inteligenčnej úrovni?“
Moto sa v tom momente začal červenať tak, že povrch Marsu by pri ňom vyzeral vyblednuto.
*
„Nemôžeme tu zostať sedieť naveky.“ Mike chcel otvoriť dvere, ale zistil, že mu v tom niečo bráni. Len s ťažkosťami ich vyvalil dokorán a presne v tom okamihu ho niečo švaclo po tvári.
„Mike!“
Chytil si postihnuté miesto a skonštatoval: „Je to len konár. Som v pohode.“
To už bolo na Terry príliš. Zvedavosť v nej zvíťazila nad strachom, a tak vyskočila z auta oboma nohami rovno do blata. „Sakra!“ ozvalo sa z druhej strany, „tie stromy sú všade okolo auta. Aj keby sa mi podarilo vyhrabať nás z toho bahna, nikam sa nepohneme.“
„Mike?“ pribehla k nemu Terry so zmäteným úškrnkom na tvári. „My...sme sa ocitli v lese?“
„Ja...,“ Mike sa bezradne obzeral okolo seba a máchal rukami vo vzduchu v snahe prinútiť hmlu rozplynúť sa, aby videl aspoň na dva metre, „vôbec netuším, kde to sme, ale toto ako mesto nevyzerá.“
Vtedy Terry sčista-jasna prišla na um myšlienka, ktorá by celú situáciu objasnila. „Nás na tom koncerte nadrogovali! Určite!“
„Ja som si nič nedal. Nepamätáš sa? Okrem toho, šoférujem. Teda, práve som skončil.“

Mike sa rozhodol preskúmať okolie a zistiť, či sa les tiahne aj ďalej a čo sa v ňom nachádza. Terry zasa odmietala opustiť auto a na obhliadky neznámych miest nemala ani najmenšiu chuť.
„Tak ja idem sám.“
Mike nesmelo vkročil do hmly, a keď Terry videla, že to myslí vážne, hneď bežala za ním.
„Hej! Počkaj na mňa!“
*
Učiteľ si so záujmom obzeral riadiaci pult. Moto zatiaľ tŕpol vedľa neho a pokúšal sa vydedukovať jeho myšlienkové pochody z výrazu tváre. Prečo nič nerobí?
„Práve si narušil konzistenciu lineárneho časového kontinua, vieš o tom?“
Moto zmätene prikývol. „Ja viem, ale nechcel som. Tie diery...“
Učiteľ ho prerušil: „Tvoja časová diera má rozpätie niekoľkých hektárov! Takú obrovskú bublinu by nevytvoril ani prvák na základke!“
„Ale vedeli by ste to opraviť, však?“
Učiteľ záporne pokrútil hlavou. „Na reparáciu je v tejto chvíli už neskoro.“
V Motovi v tom momente zhasol aj lampášik poslednej nádeje.
„Prečo?“
„Pretože v jednej z tých tvojich dimenzií sa práve nachádzajú dva subjekty.“
*
Čím hlbšie sa vnárali do neznámeho lesa, tým redla hmla čoraz viac. No namiesto hmly teraz okúsili pravú nočnú tmu, ktorá naopak hustla a s každým ich krokom nadobúdala stále tmavší odtieň. Mike a Terry sa lesom plaholčili trpasličím krokom a vystierali ruky pred seba, aby nenarazili čelom do stromov. Robili pri tom taký hluk, že by vystrašili celú légiu veveričiek, keby sa tam nejaké nachádzali.
„Prestávam si myslieť, že to bol dobrý nápad vychádzať z auta,“ začal sa sťažovať Mike, keď sa mu členok zamotal do koreňov akéhosi stromčeka. Terry ho však prinútila zmĺknuť.
„Psst, počuješ to?“
„Čo?“ nechápal Mike. „Ja nič nepočujem.“
„Veď práve to! Tento les je úplne mŕtvolne tichý. Nepočuť jediný zvuk...okrem nás.“
A naozaj. Keď sa obaja započúvali do toho ticha, prišlo im ešte tichšie než predtým. Žiadne nočné tvory nedávali lesu najavo svoju prítomnosť. Sovy nehúkali, vtáci nešušťali v korunách stromov, jediná halúzka na zemi nepraskla, vietor nezavyl v útrobách kmeňov ani nerozfúkal spadnuté lístie. Les neprirodzene mlčal.
„To je strašidelné. Radšej sa pohnime dopredu nech vydávame nejaký zvuk,“ navrhol Mike, ale potom sa zháčil. Zľava začul postupne na intenzite naberajúce pískanie. Tentoraz však znelo viachlasne. Terry zamrzla na mieste ako prikovaná. Nedokázala utekať ani urobiť akýkoľvek pohyb.
„To bude zas tá chlpatá loptička...“ Mike ani nestihol dopovedať celú vetu, už sa cez nich prehnal celý húf pískajúcich a skackajúcich chlpatých guličiek. Terry sa jedna obšuchla o líce a zanechala v nej pocit akoby sa jej dotkol huňatý plyšový materiál.
Mike sa otriasol. „Už sú preč.“
„To určite nebolo zviera, ktoré by som poznala. Čo to, sakra, bolo?!“ Vôbec sa mi to nepáči. Chcem už z tohto lesa konečne vypadnúť!“
Terry maskovala svoj strach hnevom, ale veľmi jej to nepomohlo, hlavne, keď Mike povedal: „Pozri na zem na naše stopy. To je neuveriteľné!“
Nechcela to urobiť, ale nakoniec sa predsa len pozrela. Odtlačky jej topánok v tme fosforeskovali. Keď sa obzreli za seba, mohli presne vidieť svoje žiariace šľapaje, ktoré pomaly strácali pôvodný jas. Mike zodvihol nohu od zeme a s údivom hľadel na to, ako sa z jeho svetielkujúcej stopy k oblohe dvíhajú malé žiariace čiastočky, rozpúšťajú svoju zlatistú farbu vo vzduchu a blednú, až splývajú s nocou.
„Neskutočná vec!“ Terry tiež nevychádzala z údivu. Tak ju to zaujalo, že zabudla na to, že nevie, kde to sú a z rozmaru capla Mikyho po hrudi. Ostal mu tam jasnožltý žiarivý odtlačok jej dlane. Trvalo pár sekúnd, kým sa z odtlačku oddelili prvé svetielkujúce bodky a vzlietli k nebu.
*
„Teraz to uzavrieť nemôžem,“ sucho skonštatoval majster dimenziológie a pokrčil ramenami.
„A prečo nie, majstre?“ ovial ho hlas znejúci mu spoza ramena. Voňal po káve z prášku. Bol to Motov starší spolužiak.
„Lebo by tam tí chudáci ľudkovia zostali uväznení naveky, preto! A čo sa tu ty plížiš, Roln? Máš vôbec povolenie používať techniku bezčasticového transportu mimo vyučovania? Čo takto zaklopať?“
Roln si pokojne sŕkol dúšok kávy z hydrotermosky. „Nie, majstre. Prepáčte. Nabudúce zaklopem.“
„A čo budeme teda robiť?“ spýtal sa zúfalý Moto.
Majster znova pokrčil ramenami. „Dúfať a čakať, čo iné by si chcel v tejto chvíli robiť? Transportovať sa na planétu z cudzej sústavy a spôsobiť nám intergalaktické problémy? Už len to nám chýba.“
*
Keď vyliezli na menší kopec, výhľad im ponúkol pohľad na priestrannú čistinku bez jediného kríka či stromčeka.
„Vidíš?“ potešil sa Mike. „Už sme vyšli z lesa. Za tamtými stromami vzadu je možno cesta von!“
„Možno máš pravdu!“ Terry naplnila nečakaná nádej. „Poďme!“ Chytila svojho kamaráta za ruku a pustila sa do behu.
*
Roln pozrel na malú obrazovku na riadiacom pulte a škodoradostne sa uchechtol: „Idú opačným smerom.“
Moto si od nervozity išiel vytrhať vlasy, keď vtom mu svitlo. „A nemohol by som použiť vábničku? Taký jednoduchý hologram sa spraví raz-dva!“
Roln ani majster mu na to jednoznačne nedalo pozitívnu odpoveď, a tak sa Moto pustil do výroby hologramu sám a na vlastné riziko.
*
V polovici cesty sa Mike náhle zastavil.
„Čo je? Čo sa deje?“ pozrela naňho Terry v očakávaní niečoho hrozného. Mike sa otočil čelom vzad a vyzeral, akoby niečomu pozorne načúval.
„Počuješ tú krásnu melódiu?“
„Čože??“
„Niekto krásne spieva. Musím sa ísť pozrieť, kto to je.“
Terry vybuchla: „Zbláznil si sa?! Nikto tu predsa nie je!“
Ale Mike si nedal povedať. Znova sa začal šplhať hore kopcom, ktorý zrovna zliezli.
„Tam za tým kopcom. Tuším som tam zbadal vílu!“
„Mike! Mike! Vráť sa!“ kričala po ňom z plných pľúc, avšak bezvýsledne.
Bežala za svojím kamarátom celú cestu späť, ale po čase ho stratila z dohľadu. Sakra! Kam zrazu zmizol? A teraz som už úplne stratená! Čo budem robiť?! zúfala si, ale plazila sa lesom ďalej, až kým neodhrnula pichľavé konáriky šípkových kríkov a vypadla na cestu. Ohlušil ju nezvyčajný ruch áut a ostré svetlo z pouličných lámp. Asfaltka! Mysľou jej prebehla krátka myšlienka ešte predtým, než pod zadkom ucítila niečo mäkké.
*
Majster si prekrížil ruky na hrudi a príkro sa zahľadel na Mota.
„Práve si porušil asi desať pravidiel školského poriadku. Z toho budeme musieť vyvodiť dôsledky a spísať zápisnicu. Sankcia ťa určite neminie...“
Moto nasucho preglgol a Roln sa s úškrnkom vyparil niekam preč. Záživná časť predstavenia preňho už skončila.
*
Sedeli v aute a obaja smerovali domov. Koncert dávno skončil. Hodnú dobu medzi nimi nepadlo jediné slovo. Po čase sa Terry napokon odhodlala prehovoriť.
„Pamätáš si to, Mike? Ten podivný les a hmlu a to všetko?“
S úľavou a zároveň s prekvapením na ňu pozrel.
„Pamätám si to všetko. Už som si myslel, že to len ja som bol mimo.“
Terry sa zamyslela. „Žeby kolektívna halucinácia?“ a hodila očkom po hodinkách. Vydýchla si.
„Je stále len desať hodín.“
„Asi sa nič z toho v skutočnosti nestalo,“ dúfal Mike a pri pomyslení na inkriminovaný semafor ho striaslo. „Zrovna ideme k tomu semaforu. Ja...radšej to obídem inou cestou, dobre?“
„Uhm. To bude najlepšie,“ prikývla a aby si skrátila čas, začala maľovať prstom vlnky na zarosené bočné sklo.
*
Motovi sa aj napriek všetkému uľahčilo na duši. Žiadny rozruch v galaxii sa nekoná, chvalabohu. Nebezpečenstvo je zažehnané.
„Tak, diera je zreparovaná,“ víťazoslávne mu oznámil učiteľ a symbolicky si oprášil ruky. Potom prišiel čas na poučnú kázeň.
„Nabudúce si pamätaj, že keď robíš 17-dimenzionálnu realitu podľa predlohy, nevyberaj si za pokusný priestor obývané planéty a hlavne nie tie zo slnečnej sústavy.“
Moto zahanbene prikývol a majster si na to len vzdychol.
„Chudáci tí ľudkovia na Zemi! Si si vedomý, aké dôsledky na nich tá časová diera bude mať?“
„Viem. Prepáčte, už sa to nikdy nebude opakovať.“
*
Keď Mike a Terry každý dorazili domov, čakal na nich obrovský šok. Rodina a priatelia neverili vlastným očiam a od radosti sa takmer rozplakali. Obidvaja boli totiž nezvestnými osobami celý jeden rok. Nikto už ani nedúfal, že ich uvidia živých. Terry nenachádzala vhodné slová, ktorými by opísala svoje zdesenie a vyhúkaný Mike sa zmohol len na jedinú nevinnú vetu.
„Ale ja som bol preč len jeden večer!“
*
Moto sa najviac obával toho, že ho zo školy bez mihnutia oka vyhodia. Štúdium transcendentálnych umení bolo preňho všetkým. Nevedel si ani predstaviť, že by robil niečo iné. Jeho snom bolo dostať titul Majster Tr.Art a ísť v stopách svojho učiteľa. A teraz mám o to všetko prísť?
Hľadel na trestnú zápisnicu ako odsúdenec na elektrické kreslo a bol odhodlaný prijať trest za svoju chybu. Zrazu zacítil jemnú bolesť na hlave – to dostal od svojho učiteľa výchovné zaucho. Potom uvidel, že jeho majster sa veselo usmieva, krúti hlavou a páli rukami v dlaniach popísanú zápisnicu.
„Ah, motovidlo jedno! Ty máš diery v hlave, Moto. Ktovie, čo z teba bude...“

Katarína Hrinčová

 

Cena Fantázie

Cena Fantázie je slovenská literárna súťaž zameraná na fantastiku, bez vekových a iných obmedzení autorov, v ktorej má účastník šancu získať finančnú výhru a zároveň publikovať v časopise a v zborníku zo súťaže. Súťaž je dvojkolová, v prvom kole anonymné poviedky hodnotí vybraná porota. Päť poviedok sa následne dostáva do druhého kola, v ktorom finálové poviedky hodnotia čitatelia. Vybrané texty sú uverejnené v časopise Fantázia a v knižnom zborníku. Dvojité hodnotenie odborníkmi a aj čitateľmi je na Slovensku nezvyklé, odráža však dôležitú podstatu fantastiky ako populárnej literatúry. V porote sa objavujú vždy iné osoby – či už sú to úspešní slovenskí autori, publicisti, alebo zástupcovia vydavateľstiev

Zborníky poviedok si môžete zakúpiť tu.

Súvisiace položky (podľa značky)

Viac z tejto kategórie: « Armi Ozubený čas »
návrat hore

NÁVŠTEVNOSŤ

2019        2018       2017       2016       2015       2014       2013