Testovali sme špičkový Radeon od Sapphire

Sú to už skoro dva roky, čo spoločnosť AMD uviedla na trh prelomovú sériu Radeon HD 7000. Na svoju dobu veľmi podarené jadrá so slušným výkonom a dobrou cenou dokázali konkurovať Nvidii viac než len dobre. Teraz sa na trh dostáva nová rodina kariet s úplne novým označením a … jadrami, ktoré sme tu už videli. 

Kým pred niekoľkými rokmi by sme hovorili o podvode a klamaní zákazníkov, tak dnes je situácia odlišná. Nároky hier sú už dlhú dobu limitované hernými konzolami a aj preto si pohodlne vystačíte s dva roky starým modelom. A ak nepotrebujete maximálne detaily a extrémne rozlíšenie, tak by ste mohli byť spokojní aj s ešte staršou grafikou.

Už sme ho videli

Radeon R9 280X je založený na jadre Tahiti, ktoré svoju premiéru zažilo v decembri roku 2011. Prvými modelmi boli Radeony HD 7950 a 7970, ktoré nájdete v ponuke obchodov ešte aj dnes. Nami testovaný model môžeme prirovnať k druhej spomínanej karte, s ktorou má až na pracovné frekvencie spoločné skoro všetko.

Jadro Tahiti je vyrobené 28 nm procesom a obsahuje vyše 4,3 miliardy tranzistorov. Celkový počet Stream procesorov je 2048, počet ROP jednotiek 32 a texturovacích jednotiek 128. Výrobca použil 384-bit širokú pamäťovú zbernicu pre prepojenie jadra s tromi gigabajtami rýchlej GDDR5 pamäte. 

Základná pracovná frekvencia pre pamäť je 6 GHz, nami testovaný Radeon od Sapphire ju má vyššiu o rovných 400 MHz. Nie je to veľký nárast, no nie je to práve pamäť, ktorá by bola úzkym hrdlom celej karty. Frekvencia referenčnej verzie Radeonu R9 280X je stanovená na 850 MHz, no v obchodoch na takú narazíte len málokedy. Sapphire ide na to zhurta a svoju Toxic verziu pretaktoval o rovných 250 MHz, čo už je slušný nárast.

Prevedenie na jednotku

Len ťažko by ste v súčasnej ponuke hľadali tak dobre spracovanú grafickú kartu. Toxic verzie boli vždy zaujímavé, no Radeon R9 280X Sapphiru jednoducho vyšiel a pôsobí výrazne drahšie, ako v skutočnosti stojí. Dôvodm sú hlavne väčšie rozmery a hmotnosť, na ktorú sme zvyknutí skôr pri najdrahšom High-ende ako pri lepšej strednej triede. Celkové rozmery karty sú úctyhodné a s 31 centimetrami dĺžky nemusí vojsť do menšej skrinky. 

Zaujímavosťou je použitie asymetrického systému ventilátorov. V strede totiž nájdete jeden 80 mm ventilátor a po jeho bokoch sú celkovo dva 90 milimetrové ventilátory. O odvod tepla z jadra a pamäťových čipov sa stará veľká základňa, z ktorej je teplo prenášané piatimi medenými Heat-pipe trubicami do masívneho chladiča s jemným rebrovaním. 

Sapphire musíme pochváliť aj za pekný vzhľad, ktorý kombinuje čiernu a žltú farbu. Karta vás navyše poteší aj v prípade, ak máte priehľadnú bočnicu - podsvietené logo vyzerá pri večernom hraní skutočne štýlovo. Čo sa týka obrazových výstupov, tak tu nájdete dvojicu DVI konektorov, jeden HDMI, a dva mini DisplayPort konektory.

Chce to riadne napájanie

Pripravte si poriadny zdroj, karta je totiž trochu hladnejšia ako je zvykom a potrebuje dvojicu 8-pin konektorov. Samotné napájanie je 10-fázové, čo je výrazný rozdiel oproti referenčnému riešeniu. To totiž počíta len so siedmymi fázami a neumožňuje tak výrazné zvýšenie pracovných frekvencií.

Karta ich má už od základu zvýšené, rovnako ako aj napätie jadra, ktoré je nad štandardnou hranicou. Navyše je možné ju ešte pretaktovať a získať tak pár ďalších percent výkonu navyše. Nečakajte ale žiadne zázraky, keďže už v základe je karta výrazne výkonnejšia ako referenčné riešenie.

Pár desiatok MHz navyše dostanete bez problémov, výraznejšie navýšenie sa ale neobíde bez zložitejšieho maturovania s napätím a chladením. Môžete na to použiť buď klasické ovládače od AMD, alebo firemnú utilitu Sapphire TriXX. Jej možnosti sú veľmi slušné, no ocenili by sme detailný monitoring prevádzkových parametrov. 

Až doteraz sme kartu vlastne len chválili, no nič nie je bezchybné a slabina testovaného Sapphiru spočíva v jeho hlučnosti. Ani obrovský chladič ešte nezaručí, že bude karta úplne tichá. Ona tichá je, no len pri práci v systéme. Akonáhle spustíte hru, ventilátory sa roztočia a je ich výrazne počuť. 

Tento problém sa dá vyriešiť úpravou chovania ventilátora, nakoľko sa teplota jadra drží maximálne na 71 stupňoch. Pre zaujímavosť sme skúsili kartu podtaktovať na referenčné frekvencie a ventilátory na karte sa točia skoro úplne potichu. Chladič je teda predimenzovaný a ponúka slušnú rezervu aj pre ďalšie zvýšenie výkonu.

Výkon je skvelý

Už len letmý pohľad na výsledky z testovaných hier dáva tušiť, že táto karta sa za svoje peniaze oplatí. V porovnaní so základným Radeonom R9 280X dokáže podať až o 30 percent vyšší výkon, samozrejme v závislosti od konkrétnej hry a nastaveného rozlíšenia. 

Karta je vhodná nielen pre hranie vo Full HD rozlíšení, ale aj vo vyššom 2560x1440 so zapnutým vyhladzovaním hrán. V množstve hier si bez problémov poradí s konkurenčnou GeForce GTX 770 a dokonca dokáže dobehnúť aj drahšiu GeForce GTX 780.

Vadila nám však vyššia hlučnosť karty pri záťaži. Rušivá je hlavne počas nočného hrania.  Problémom je aj spotreba, ktorá výrazne prevyšuje referenčné riešenie. S týmto javom sa ale stretávame vo väčšine podobných prípadov, kedy sa výrobca snaží vyťažiť z jadra čo najviac. Nárast spotreby totiž nie je lineárny a každý megahertz je vykúpený výrazným zvýšením spotreby.

Pri bežnej práci v systéme je vyššia len o pár wattov, no akonáhle sa začnete hrať, tak poriadne stúpa. Pri náročnýchh rách spotrebuje o vyše 50 wattov viac ako nepretaktovaná verzia a dostáva sa dokonca mierne nad spotrebu konkurenčnej GeForce GTX 780, ktorá je ale výkonnejšia.

Výsledky testov

Grafické karty testujeme na našej novej zostave založenej na platfome Intel. Štvorjadrový procesor Core i7-3770 a základná doska ASUS Maximus IV Extreme je doplnená o 16 GB DDR3 pamäte a rýchly systémový SSD disk od Intelu. Systém je Windows 8 Pro v 64-bit verzii. Zdroj s príkonom 1200 W zvládne aj trojicu hladných grafík. 

 Nový Bioshock Radeonom sedí, Toxic verzia je len o 10 percent pomalšia ako výrazne drahšia GeForce GTX 780.

 Dynamická akcia plná výbuchov a desiatok nepriateľov je hlavne pri aktivovanom vyhladzovaní hrán dosť náročnou hrou. Pretaktovaný Toxic je tu oproti referenčnej verzii rýchlejší o skoro 27 percent.

Skvelý výsledok pre Toxic od Sapphire. Obdobný nárast výkonu je v mnohých ďalších hrách.

 Metro: LL je jednou z mála hier, pri ktorých sa Radeonovi podarilo dobehnúť drahšiu GeForce GTX 780.

 Jeden z najnáročnejších benchmarkov. Rozdiel oproti GeForce GTX 780 tu je, avšak nie je vôbec veľký.