Deň prvý

Pred tromi dňami ma oslovil môj dobrý priateľ, Al Jazir. Na pohľad sympatický človek, no s večne utrápeným výrazom v jeho tvári. V minulosti si ma raz najal ako osobného strážcu a bol s mojou prácou nadmieru spokojný a ako sám priznal, jeho prvé kroky viedli práve za mnou, čo mi na jednej strane lichotilo a na druhej strane našepkávalo, že to nebude ľahká úloha.
Požiadal ma, či nezoženiem päť severských mužov, ktorí vedia prežiť. Kastarianci sa vyhýbajú slovám ako zabiť, či bojovať a namiesto nich používajú slovo prežiť. Doteraz neviem prečo, pravdepodobne to však má niečo spoločné s cirkou Spoločenstva prežitia, pre ktorú Jazir pracuje.
Cieľom našej úlohy bude eskorta kňazov tejto cirkvi do stredu púšte k chrámu Kajart, ktorému je cirkev Spoločenstva prežitia zasvetená.
Z počiatku som chcel odmietnuť, vrátil som sa totiž z náročnej eskorty drahokamov, ale odmena akú mi Jazir ponúkal tvorila niekoľkoročný plat elitných šermiarov pôsobiacich na severských kráľovských dvoroch.
Cirkev je zrejme nesmierne bohatá, tak som moc nechápal, prečo si nenajali viac ľudí a nie iba šiestich Severanov spolu so mnou. Jazir bol skúpy na slovo a iba zamrmlal niečo o diskrétnosti. Jeho ponuku som napokon prijal a ešte pred tým ako odišiel, som si s ním ešte pripil na prežitie.
Nájsť piatych schopných mužov mi nerobilo žiadne problémy. Ako prvého som oslovil svojho brata, ktorému sa tiež prekrútili oči, keď som mu povedal o odmene. Ďalších štyroch sme najali v malej štvrti Iramu, kde sa zdržiava početná skupina Severanov. Nájsť medzi nimi známe tváre nebolo problémom. Dnes sme vyrazili. Ráno sme sa zhromaždili pred malým, ale historicky významným chrámom Spoločenstva prežitia, blízko ktorého už stáli dva vozy s koňmi, nepotrebujúcimi kočišov. Okrem nich tam ešte stálo dvanásť statných koní. Šesť pre nás a šesť pre pol tucta kastarianských žoldnierov, rovnako najatých Jazirom. Ich vodcom je Sándhí, na hladko oholený miešanec, ktorý v „bradatej“ Kastarii pôsobí ako mládenec.
V menšom, celkom obyčajnom voze máme veľmi, ale veľmi bohaté zásoby vody a jedla. Hlavne ovocia a rýb pochádzajúcich z okolitého jazerného komplexu Fílé. Cestujú v ňom dvaja sluhovia, Ali a Bin Aufar. Ten druhý nesie meno po človeku, ktorý údajne pred tisíc rokmi priviedol do Iramu bohov pochádzajúcich z Kajartu.
Druhý z vozov pôsobil oproti prvému a vôbec oproti všetkým vozom brázdiacich Kastariu ako ten najdrahší. Okrem toho, že je vyrobený zo železa, pochádzajúceho z nebies, tak je bohato ozdobený drahými kameňmi z neďalekých dolov. Jazir mi prezradil, že slúži na náboženské ceremónie Spoločenstva a má nevyčísliteľnú hodnotu. Bolo na ňom vidieť ustarostenosť, ale zároveň aj hrdosť ochraňovať takýto kus histórie.
Cestujú v ňom Al Jazir a kňazi Spoločenstva prežitia. Od začiatku cesty sa spolu veľmi hlasne rozprávali, až to neraz pripomínalo hádku. Nerozumel som im však ani slovo, a to som za 12 rokov, čo tu žijem naučil kastariančinu dokonale. Čo sa týka gramatiky, tak ju ovládam lepšie ako môj rodný jazyk. Oni však hovorili nejakým mne neznámym dialektom, ktorý zrejme používali na ceremóniách. Okolo poludnia to Jazir očividne nevydržal, vystúpil z voza a nasadol na svojho koňa. Veľmi rozzúrene išiel za Sándhim a vážne spolu niečo preberali. Odvtedy už bolo ticho.

Druhý deň

Cez noc sme táborili pri poslednom jazere z rozsiahleho jazerného komplexu Fílé, ktoré nás delilo od priamej cesty k horskému priesmyku Katar.
Ráno, ešte predtým ako sme sa vydali na cestu, prišiel Al Jazir, už vo viditeľne lepšej nálade ako včera a na piesčitej zemi rozvinul detailnú, na papyruse nakreslednú mapu. Začali sme sa dohadovať o najrýchlejšej ceste k nášmu cieľu. Ja osobne som v týchto končinách Kastarie som nikdy v živote nebol, takže som iba počúval a prezeral si našu budúcu cestu.
Náš cieľ, chrám Kajart, ktorého existencia nikdy nebola oficiálne potvrdená, stál na druhom konci doliny Koth, čo je podľa Jazirovych slov niekoľko dní cesty. O chráme som toho počul veľa, väčšinou to však boli rozprávky o tom, ako tam sídlili bohovia. Na základe týchto rozprávok, ako ich ja označujem, však vzniklo po celej Kastarii niekoľko náboženstiev vrátané Spoločenstva prežitia.
Po niekoľkominútovej debate, sme sa nakoniec zhodli o najkratšej ceste, vedúcej okolo monumentov Abú el-Hol a Castillo. O oboch som počul mnohé legendy, takže sa vcelku teším, keď ich zbadám na vlastné oči.
Cesta k horskému priesmyku prebiehala bez problémov. Iram má svoje okolie dokonale zabezpečené, takže tu človek len tak nenarazí na banditov, a už vôbec nie na púštnych tvorov. Ani len púštnych chrústov tu človek nezbadá, a tých je hádam viac ako všetkých ľudí na svete. 
Protektor Iramu, mocný človek menom Šerhází vládne vo svojom regióne tvrdou rukou o čom svedčia početné vojenské patroly, či tvrdé tresty za zločiny. Ani u nás na severe netrestáme tak kruto za také činy ako je napríklad krádež pár kúskov zeleniny na trhu. Šerhází je podľa môjho názoru na funkciu protektora relatívne mladý a horkokrvný, no môj názor obyvatelia Iramu očividne nezdieľajú a väčšina ho dokonca považuje za najlepšieho protektora akého kedy Iram mal.
Šerhází sa za svoje niekoľkoročné vládnuce obdobie zameral hlavne na ekonomickú prosperitu Iramu, čo sa mu z veľkej časti aj podarilo. Aj napriek nepriaznivej polohe v púšti bez žiadneho prístavu, vytvoril z Iramu obchodnú perlu Kastarie, ktorá už z diaľky oslepuje všetkých obchodníkov svojím doposiaľ nevyužívaným potenciálom, a to drahokammi.
Za jeho vlády sa otvorili a stále sa otvárajú nové a nové doly, kde v stiesnených podmienkach ľudia potia krv kvôli obchodnému profitu Iramu.
Okolo jedného takého dolu sme dnes išli. Nachádza sa neďaleko dediny Parteas stojacej pár míľ pred priesmykom Katar. V dole sa hemžila aspoň stovka vychudnutých mužov, žien, ale aj detí.
Vodca kastarianskej skupiny poznamenal, že je to ich jediná šanca na prežitie. Vysvetlil mi, že sú to zločinci, ktorí dostali možnosť buď pracovať v doloch, alebo si mohli vybrať nepríjemnejšiu alternatívu. Iramský otrokársky systém je veľmi vypočítavý a odvoláva sa náboženstvo a takvzaný dedičný hriech. V praxi to znamená, že akékoľvek dieťa narodené v doloch sa automaticky stáva majetkom Iramu a musí tvrdo pracovať za hriechy svojich rodičov. Ľudia sú si toho pochopiteľne vedomí a nechcú vystavovať svoje deti takýmto neľudským podmienkam a snažia sa žiť v tvdom celibáte. Otrokári sú však neoblomní a nútia otrokov k hromadným orgiám, za účelom zvýšenia pracovnej sily. Využívajú všetky prostriedky k tomu aby ich prinútili k súloži, a to buď feromómni, výhružkami , alebo sľubovaním slobody.
Ďalší krok vedúci k ekonomickej prosperite učinil už jeho predchodca An Kalif, ale Šerhází tento krok zdokonalil a dlhými diplomatickými rozhovormi prinútil ostatné krajiny Kastarie aby aj oni pristúpili k tomuto kroku. V podstate ide o otvorenie hraníc pre Severanov túžiacich tu pracovať. Zatiaľ čo za Kalifovej vlády museli prisťahovalci zaplatiť vysokú vstupnú daň, tak Šerhází tento poplatok zrušil a nahradil ho malými poplatkami, ktoré pracovníci odvádzajú v pravidelných časových intervaloch, čo prilákalo do Kastarie tisícky obchodníkov. Najžiadanejší sú severskí špecialisti na ťažbu a spracovanie hornín.
Nie každý však v Kastarii uspel. Dokonalým príkladom takéhoto obchodného neúspechu boli severskí krajčíri ponúkajúci svoje oblečenie. Mohli ho upravovať a prispôsobovať vysokým teplotám ako chceli, ale Kastarianci sa nikdy nevzdali svojich pohodlných dlhých tóg a kefíj omotaných okolo hláv. Mne, aj mnohým iným Severanom prišlo toto oblečenie zpočiatku smiešne, no neskôr sme ďakovali všetkým kastarianským bohom za materiál z akého je vyrobené.
Okrem spomínaného spracovania a ťažby kovov sa uplatnilo ešte jedno významné remeslo, a to boj. Žoldnieri zo severu sa veľmi radi nechali najímať Kastariancami, hlavne kvôli ich vysokému žoldu, ktorý neraz prevyšoval tie najvyššie na Severe. Dnes sa už len málokto zo Severanov nechá najať, keďže v púšti plnej netvorov prežijú iba tí najschopnejší.
Popri všetkých ekonomických úspechov si však Šerhází pošramotil dobré vzťahy s okolitými krajinami, od ktorých žiadal staré, nimi zabrané územia. Odvolával sa na národ Iramu, ich hrdosť, ale v skutočnosti mu neišlo o nič iné, len o získanie bohatých depozitov drahokamov ležiacich v obsadenom území.
Od priesmyku nás delilo iba niekoľko míľ, keď sa obloha zatiahla a teplota výrazne klesla. Tak nízke teploty som počas môjho dvanásťročného pobytu v Kastarii ešte nezažil a očividne ani Jazir a jeho spoločníci. Pre mňa a ostatných severanov to pochopiteľne nebola neznesiteľná zima. Sme zo Severu a sme zvyknutí na oveľa nižšie teploty. V destve sme sa ohadzovali snehom a kúpali v ľadovej vode, ale ľudia ako Bin Aufar asi ani len netušia čo je to sneh. Kastariancom drkotali zuby a triasli sa od zimy, pričom preklínali počasie všetkými existujúcimi nadávkami. Dokonca aj Jazir pár krát zahrešil, čo bolo prvý krát, kedy som z jeho múdrych úst počul nadávku.
Zima a drkotanie kastarianských zubov však onedlho zmizli a teploty sa vyšplhali na kastarianský štandard, o ktorom by sa zasa ľudia na severe mohli len snívať.
Cesta pokračovala bezproblémovo až kým sme sa nedostali k priesmyku Katar, rozdeľujúcemu dolinu Koth, kde sa nachádza Kajart a Iramskú rovinu.
Priesmyk Katar je jedno z mála miest, kde Šerhází nenariadil vyberanie mýta, takže cesta vedúca k nemu bola neupravená a špinavá. A okrem toho aj strmá. Čím sme boli bližšie, tak tým nepokojnejšie boli naše kone. Snažili sme sa ich upokojiť všetkými možnými spôsobmi, ale nič nezaberalo. To čo ich znervózňovalo sme o chvíľu zbadali aj my. Z úzkeho priesmyku sa vyvalil hustý piesočný mrak, ktorý keď sa oslobodil zo zovretia skalných stien, rozlial sa do okolia.Mrak som v poslednej chvíli zbadal aj ja a okamžite som výkrikom varoval ostatných. Rýchlo som odvrátil tvár a zakryl si ju šatkou. Náraz vetra a piesku bol však taký silný až ma skoro zhodilo zo sedla. Aj kastarianské kone, zvyknuté na púštne búrky sa vyplašili a začali sa vzpierať na zadné.
Búrka trvala iba okamih, no bola to najsilnejšia a a najväčšia búrka akú som kedy zažil. Svojou veľkosťou zaplnila celý, takmer dvesto stôp vysoký priesmyk, až cez neho neprenikal žiaden slnečný lúč. Neobyčajnú silu búrky potvrdili aj skelné pohľady Kastariancov. Jazir snažiac si utriediť myšlienky, mrmlal niečo o tom, že je to priskoro.
Priesmyk pozostáva z dvoch míľ dlhej kľukatej cesty, kam sa vedľa seba len s ťažkosťami zmestia dva vozy. V minulosti tu vraj dosť často prepadávali pastierov, či obchodníkov harpie, alebo zlodeji. Naša cesta však bola pokojná, až na malé záchvevy, ktoré nás sprevádzali celou cestou. Neprikladali sme im veľkú pozornosť, ale Jazir hneď po prvom záchveve utekal do voza s kňazmi.
Zvyšok cesty sme boli ticho. Nikto nechcel moc hovoriť o dnešných udalostiach. Až keď sme sa utáborili, tak Sándhi vytiahol svoju čutoru nepochybne naplnenú pálenkou a hovoril, že takéto gigantické búrky signalizujú príchod zla do našeho sveta.

Deň tretí

Tretí deň výpravy bol zároveň prvým dňom stráveným za horským priesmykom Katar. Kraj, o ktorom sa šíria legendy aj na ďalekom Severe ma zpočiatku očaril svojou krásou, no neskôr tá pomyselná krása opadla a na scénu sa dostala akási zvrátenosť. Oba faktory sú poháňané nevysvetliteľnou silou, ktorej prítomnosťmení púšť na tajomné a tiché miesto.
Zatiaľ čo v celej Kastarii rezonujú výkriky obchodníkov ďaleko za mestskými bránami, tak tu nie je okrem dupotu koní a našich hlasov nič počuť. Dokonca ani šumenie vetra po pieskových dunách sa zrazu vytratilo.
Úžasu sa nevyhla celá skupina. Dokonca aj môj brat, veľmi flegmatický človek sa neraz díval na púšť s pootvorenými ústami. Vidieť veci opisované v legendách bolo úžasné. Neustále nás obklopovali tancujúce piesočné mraky vytvárajúce detailné obrazce a neskôr sa k nám pridali traja nezvyčajne prítulní púštni vlci, v skutočnosti obávané stvorenia púšte.
Keď ich Mohamed, najmladší z kastarianských žoldnierov, zbadal a varoval nás pred približujúcou sa smečkou vlkov, tak sme boli napätí a pripravení na náročný boj. Na náš údiv však pribehli k nám a začali na nás radostne štekať. Motali sa okolo našich koňov a pozerali na nás svojimi čiernymi očami, čo niekoľkých z nás prinútilo aby sme zoskočili z koňov a pohrali sa s nimi.
Dokonca aj ja som zoskočil a priblížil sa najmenšiemu vlkovi s vyplazeným jazykom a výrazom, ktorý akoby mi vravel, aby som ho pohladil. Nikdy v živote som nebol v prítomnosti živého púštneho vlka a ani vo sne by ma nenapadlo, že ich budem hladkať a radovať sa z nich ako malé dieťa.
Ich bezstrnatá pokožka bola neprirodzene teplá a príjemná na dotyk.
Al Jazir si ako prvý všimol, ako sme vlkom prepadli a rýchlo nás okríkol aby sme sa vrátili na kone a mohli pokračovať v ceste. Poslúchli sme, ale vlkom sa to očividne nepáčilo a začali naňho agresívne vrčať a štekať.
Na naše prekvapenie nás však onedlho opäť dobehli a pokojne nás sprevádzali až do našeho táboriska, kde svojimi smutnými očami pýtali od každého z nás kúsok jedla.
Keď sme prechádzali sme okolo malej dedinky, tak som videl niekoľkých dedinčanov v potrhaných šatách ako sa na mňa dívajú a z niečoho ma obviňujú.
Teraz, s odstupom času, si ten pohľad ani len nedokážem vybaviť v mysli.Rovnako si nedokážem vysvetliť, prečo som vytasil meč a popohnal koňa smerom k dedinčanom. Najzvláštnejšie na tom bolo, že ma sprevádzali vlci s takmer diabolským vrčaním. Predbehli ma a vrhli sa na dedinčanov, ktorí sa len o chlp dostali do svojich príbytkov. Vyskakovali a agresívne škriabali na dvere a steny domov. Cez krehké drevené steny sa prehryzávali do vnútra. V tom momente, kedy som videl vlkov ako útočia na bezzbranných dedinčanov, akoby pod mojím velením sa pre mňa skončila všetka krása púšte a na scénu prišla zvrátenosť. Zastavil som koňa a v tom momente sa zastavili aj vlci, vzdialení niekoľko stôp predo mnou. Otočili sa vrátili sa ku mne. Už s pokojným výrazom.
Keď som sa vrátil, tak som sa dočkal nechápavých pohľadov a nadávok od oboch strán, vrátané Jazira, či bradatého kňaza, ktorý na mňa hovoril svojím dialektom.  Počas celej cesty do tábora ma celú cestu nahlas ohováral Abdul, člen kastarianskej skupiny. Zhlboka som dýchal, snažiac sa nevybuchnúť a nevraziť mu nôž do krku. Najradšej by som ho zabil, alebo aspoň želal pocit, kedy nedokáže ovládať svoju myseľ.

Štvrtý deň

Na cestu sme sa vydali hneď po tom ako sme pochovali Abdula.
Ešte hlboko v noci nás zobudilo vrčanie a takmer neľudský Abdulov krik. Všetci sme sa okamžite zobudili a chopili sa mečov, mysliac si, že nás prepadli banditi, alebo tvory z púšte. V skutočnosti však vlci, ktorí nás sprevádzali po ceste zaútočili na spiaceho a ničnetušiaceho Abdula. Počas spánku mu rozhrýzli krk, tvár a pazúrmi rozpárali brucho. Ostatní sa k nim rýchlo vrhli a pobili ich, bez toho aby sa vlci nejako bránili.
Všetci bojovali, len ja som sa nedokázal ani len udržať na nohách. Nebolo to však spôsobené znetvoreným Abdulovým telom, ale  mojím snom, ktorý mi v tom momente preťal myseľ. Včera, kedy mi Abdul celú cestu nadával, tak som si predstavoval ako ho škrtím. Dnes, tesne pred tým ako vlci napadli Abdula, som mal sen ako som mu vrazil nôž s ozubenou čepeľou do krku, brucha a tváre. Snažím sa tento fakt neprikladať akýmsi paranormálnym javom, ale zhode náhod. Myslím, že to bude lepšie pre zachovanie zdravého rozumu.
Zvyšok cesty prebiehal v tichosti. Hlavne kastarianská skupina nemala dobré pocity z nečakanej a potupnej smrti ich spolubojovníka.
Okolo obeda sme vstúpili do starej opustenej pevnosti kóm Ombo, pri ktorej sa však nikdy neodohrala žiadna bitka, pretože je postavená na veľmi zlom strategickom mieste. Velitelia armád si to začali uvedomovať až niekoľko rokov po vybudovaní a následne nastal hromadný odliv posádky z pevnosti až tu nakoniec zostali iba prach, špina a polozbrúrané prístrešky. Prišli sme sa tam schovať pred poludnajším slnkom, ktoré dnes pálilo obzvlášť výdatne.
V pevnosti po prvý krát vystúpili zo svojho voza kňazi. Nijako výrazne sa od seba nelíšili, všetci boli starí a podľa ich dusivého kašľa aj veľmi chorí. Posadali si vedľa seba do najzachovalejšieho prístrešku a čakali na jedlo, ktoré pripravoli Ali a jeho priateľ. Medzitým sme si posadali okolo nich a začali sa zhovárať. Najprv o celkom bežných veciach, alebo o pevnosti Ombo, ale neskôr sa ozval Kastariančan sediaci vedľa mňa. Tvár mal zakrytú čiernou šatkou a okolo pása mal pripnutý nesmierne drahý meč s rodovými insigniami najznámejšej Kastariasnskej dynastie, Kralnag, ktorá dlhú dobu vládla v Irame. Otázku položil kňazom a nebola o ničom inom ako o Kajarte.
Kňazi chvíľu mlčali a až po chvíli prehovoril kňaz s veľmi zachrípnutým hlasom sediaci úplne naľavo. Hovoril, že Kajart je chrám, v ktorom sídlili najmocnejší bohovia tohto sveta. Podľa legendy sa jedného dňa vydali na púť aby šírili svoje vedomosti, čo by vysvetľovalo prečo má väčšina kastarianských univerzít, cirkví, či miest minimálne raz spomenuté slovo Kajart. Kňaz ďalej hovoril, že bohovia nechali v Kajarte večne pretrvávajúce zlo, ktoré ich vyhnalo z ich chrámu. Potupení a vyslabnutí sa vydali medzi obyčajných ľudí a učili ich bojovať proti tomuto zlu. A tak vznikol kult prežitia, ktorý prikazuje posielať do Kajartu každých 300 rokov nieľkoľkých bojovníkov aby zlo porazili. Bolo vcelku úsmevné sledovať ledva sa hýbajúceho sa starca ako sám seba označuje ako bojovníka proti zlu. Dodali, že oni sú poslední bojovníci, ktorí definitívne porazia zlo.
Po tom ako sme dojedli sa pred nás postavil Al Jazir a začal hovoriť o našom časovom sklze. Znamenalo to iba jediné. Menej spánku a viac otlačené stehná z jazdy na koni.
Napoludnie sme vyšli z kóm Ombo, očakávajúc, že Slnko prestalo tak ostro svietiť. Na naše prekvapenie však stálo na tom istom mieste, ako keď sme vstupovali do pevnosti, a to sme v Ombo strávili minimálne hodinu a pol.
Teraz sme utáborení pri momumente Abú el-Hol, ktorý patrí do systému sôch stojacich po celej Kastarii, pričom každá vyjadruje niečo iné. Socha je asi 20 stôp vysoká a má tvar človeka s orlou hlavou zvierajúceho sekeru s dvoma čepeľami. Na mieste očí má vsadené dva krvavo červené drahokami, ktoré nás už z diaľky zlovestne blýskali na všetky strany. Stačil jeden pohľad aby som pochopil, prečo El-Hol vyjadruje nenávisť, hnev, či smrť.

Deň piaty
 
Krátky, ale výdatný spánok ma obdaril znepokojujúcimi snami o Kastarii.
V prvom sne som sa prechádazal ľudoprázdnymi ulicami Iramu, v ktorých inokedy neustále prúdi život. Nikde nikto nebol, iba v strede každej štvrte bola horiaca kopa mäsa.Až pri paláci Spoločenstva prežitia som uvidel živého človeka ako sa z posledných síl plazil po zemi a keď bol dostatočne blízko, tak zdvihol svoju znetvorenú tvár a ukázal na mňa svojím zkostnatelým prstom. Pery sa mu formovali do nevysloveného slova.
V druhom sne som sa prechádzal so Šerházím po púšti. Obloha nad nami bola krvavo červená a zem pod nami skropená krvou. Vyliezli sme spolu na najvyššiu horu v Kastarii, Elkram, a spoločne sa dívali na celý svet potopený v ohni. Všetky mestá, budovy, monumenty boli a rozbúrané. Polia a oázy boli spálené a všade naokolo trčaci zo zeme malé kamenné mohyly, ktoré sa stavajú na hroby zosnulých. Šerhází sa na mňa pozrel, poďakoval mi a povedal, že bojovať s osudom je márne.
Sen preťal Jazirov hlasný krik ženúci nás na sedlá.
Krátko po poludní sa znova objavili púštne búrky formujúce obrazce, tentoraz však nadmieru reálne. Z diaľky pripomínali dve oproti sebe sa približujúce mraky, no po chvíli sa z nich vyformovali osedlané kone a vojaci. Tisícky vojakov idúcich proti sebe, bojujúcich pod rozdielnymi štandartami. Jedna patrila Severnej Lige Národov a druhá Iramskému protektorátu. Na reálnosti úkazu pridávali pokriky vojakov a rinčanie železa, čo boli prvé zvuk v tejto púšti, ktoré sme nevydali my. Bol to dosť úbohý pokus ako medzi nami vyvolať boj. Všetci sme žoldnieri a na výprave nepatríme žiadnej krajine. Ja aj väčšina z nás si toho bola vedomá, ale dám krk na to, že som počul ako tí skurvení Kastarianci pomaly vyťahujú svoje krivé meče. Mraky to o chvíľu vzdali a rozplynuli sa vo vetre.
K večeru sme už mali na dohľad majestátne Castillo, šesťhrannú, ihlanovitú konštrukciu z hladkého kameňa. Symbol technickej zručnosti Kastarie, o ktorom som sa dokonca učil ešte na Severe v školských laviciach. Stojí už viac ako 1300 rokov a nič, ani nepremožiteľný čas jej neubrali z majestátnosti a hlavne nijako nepoškodili materiál z ktorého je vyrobený. Je to akoby sme by sa vrátili do čias, kedy bolo Castillo čerstvo vybudované.
Myslieť na dlhý spánok, keď máme veľký časový sklz je nemožné, takže nám Jazir povolil iba krátky spánok a prestávku na jedlo. Hovoril, že musíme vyraziť zavčas rána.

Deň šiesty

Zavčas rána sme aj vstali. Bohužiaľ, oveľa skôr ako sme očakávali, a to kvôli nadpozemskému rachotu. Rozospatí sme vyskočili zo spacích rohožiek a hľadali zdroje prichádzajúceho hluku.Tí však už boli vo voze s našimi zásobami jedla a unikali preč, pričom na náš strieľali ich dlhými puškami.
Na mieste kde bol voz ležalo Aliho prestrieľané telo s dýkou v ruke. Zrejme chcel útočníkov napadnúť, ale oni boli rýchlejší a prestrieľali jeho telo.
Ako sme neskôr zistili, tak Bin Aufar zostal vo voze, čo ho robilo automaticky mŕtvym. Banditi v tejto oblasti sú nesmierne krutí, tak sme sa modlili za jeho rýchlu smrť.
Modlitby onedlho vystriedala polemizácia nad útočníkmi. Dospeli sme k záveru, že neišlo o miestnych, ale neuveriteľne technologicky zdatných ľudí. Pušky sú v Kastarii úplne nové a dokážu vystreliť iba jeden náboj, ale títo ľudia strieľali nepretržite a veľmi presne
Rozospatí, unavení a sklamaní sme opustili Castillo, ktoré počas noci akoby zostarlo. Tá hladká, ničím neporušená konštrukcia sa zmenila na starú, ošarpanú budovu bez štipky minulej majestátnosti.
Od Kajartu nás delil iba horský masív a malá dedinka, ktorá v skutočnosti nemá žiadny oficiálny názov. S bratom som sa zhováral o našej ceste. Ani jemu, rovnako ako celej skupine sa celá záležitosť s legandami opradeným Kajartom nepozdávala. Hovoril mi, že v skutočnosti pôjde o niečo úplne iné, niečo čo sa bude týkať vysokej politiky. Brat zavolal na Jazira a spýtal sa ho na jeho verziu o Kajarte. Jazir otázku pravdepodobne očakával, tak spustil jeho nacvičenú odpoveď.
Kajart je podľa jeho slov hviezda, ktorá spadla do Kastarijskej púšte pred viac ako tisíc rokmi a zaryla sa do piesku. To by vysvetľovalo fakt, že Kajart nikto nevidel. Na Severe sme sa učili o telesách krúžiacich nad naším svetom, ktoré niekedy spadnú na zem. Volajú sa asteroidy, a ak je Kajart asteroid, tak by to vysvetľovalo legendárnu púštnu búrku sposôbenú nárazom. Tu sa však končia všetky logické vysvetlenia pre Kajart. Udalosti, ktoré sa diali po náraze sú vraj detailne uchované v archívoch Spoločenstva prežitia. Jazir vedel len toľko, čo nám povedali kňazi, a to že spolu s hviezdou sa objavili bohovia, ktorí naučili miestnych ľudí písať a čítať.
O niečo neskôr, asi štyri hodiny pred úsvitom sme už mali na dohľad dedinu bez názvu. Viedla do nej upravená kamenná cesta. Náhlili sme koňov, dúfajúc, že si v dedine konečne oddýchneme a najeme sa. Hlad zle znášali hlavne Kastarianci, ktorí sú zvyknutí na obrovské porcie jedál.
Ako som spomínal, išli sme rýchlejšie a po kamenistej ceste a hlasne ozýval dupot podkov a škrípanie kolies na voze. Cez ten hluk sme si ani nepocítili silnejúce vibrácie a nevideli približujúci sa kopec piesku. Až v poslednej chvíli strhol Olaf koňa a zakričal na ostatných členov výpravy, ktorí tiež inštinktívne obrátili koňa pred kopcom. V posledných momentoch sa všetci, vrátané mňa psychicky pripravili na stretnutie s najodpornejším známym stvorením púšte, púštnym červom.
Z piesku sa o chvíľu vyvalilo mäsité, obrúčkavé telo červa s papuľou roztvorenou na štyri diely. Bez žiadneho zvuku sa červ vrhol na Rainharda, najbližšieho žoldniera a zhodil ho z koňa. Rainhard, v poslednom momente snažiaci sa uniknúť, umrel v neznesiteľných bolestiach spôsebných vychrstnutou žltou kyselinou. Obrúčkavé stvorenie bez očí sa ponorilo späť do piesku.
Člen kastarianskej skupiny sa povracal pri pohľade na znetvorené Rainhardovo telo. Červ sa o chvíľu vynoril vedľa neho a svojím telom ho zhodil z koňa. My ostatní sme rýchlo zoskočili na zem, vytasili meče a snažili sa vydať čo najmenej zvukov, pretože tvor sa orientoval podľa nich. My sme dokázali byť pokojní, ale kone, niektoré zasiahnuté kyselinou, sa vzpierali na zadné a potom mohutne vrážali prednými nohami do zeme, čo vábilo červa. Pod telom zhodeného Kastarianca sa objavila zväčšujúca sa červená škrvna.
Silnejšie som zovrel meč a po prvý krát po dlhom čase som sa obrátil k bohom a žiadal ich o to, aby vymenili červa aj za tucet banditov. Mám totiž smrteľný strach z červov akejkoľvek veľkosti. Už len pomyslenie na súboj s gigantickým červom s obrúčkavým, mäkkým a slizkým telom ma napĺňalo strachom  a odporom. Predstavy mi zatemnili myseľ a okrem toho aby som sledoval ostatných, tak som pred sebou videl temnotu, z ktorej sa vynáral červ s roztvorenou papuľou. V tom momente som si predstavoval aká pomalá musí byť smrť požutím. Pred červom z mojich predstáv som začal inštinktívne ustupovať, až som zakopol o kameň a spadol chrbtom na zem.
V tom sa temnota vyparila a moje telo cítilo silnejúce vibrácie približujúce sa ku mne. Netrvalo to dlho a tesne vedľa mňa sa začalo vynárať obrúčkavé telo s malými štetinami. Od strachu som zavyl a inštinktívne sa napriahol mečom po tele. Pretaľ som mu niekoľko obrúčiek a z rany sa začala liať nechutná tekutina. Červ sa dostal nado mňa. Svojou roztvorenou papuľou s nieľkokými radami zubov mi zatemnil výhľad na oblohu. Od strachu som päsťami a pätami tlačil do zeme a sledoval otvárajúce sa žlazy po bokoch papule, očakávajúc pomalú smrť.
Od nej ma zachránil Kastarianec s šatkou na tvári. Rozutekal sa ku mne a rýchlo ma odtiahol preč z miesta, na ktoré o chvíľu pristála kyselina, pričom mu spadla z tváre šatka a odhalila sa jeho urodzená tvár. Keď ma odtiahol, tak vytasil svoj drahý, vyzdobený meč  a vrhol sa spolu s Kralom, členom našej skupiny na červa. Červ sa zatriasol a niekoľko štetín vystrelilo do Kralovho tela. Ten sa chytil za prestrielaný hrudník a zrútil sa na zem. Kastarianec medzitým uštedril červovi niekoľko priamych zásahov a rýchlo uskočil pred letiacou kyselinou. Nepozornosť využil aj môj brat a spolu s Mohameom a presekli červove telo. Ten sa už nebránil a vryl sa do piesku aby sa znova objavil pri mne. Vtedy som zacítil ako mi po lícach stekajú slzy. Skôr ako červ zaútočil, tak cez jeho telo preletel šíp pretrhávajúce jeho tkanivo a za ním nasledovali ešte dva ďalšie, čo červ nevydržal a ponoril sa do mora z piesku. Odvtedy sa už neobjavil, no neustále sme cítili prítomnosť takmer neporaziteľného protivníka, ktorý sa môže kedykoľvek vrátiť aby dokončil svoje dielo.
Hneď po boji som išiel za Šerházím, aby som sa mu poďakoval.Všetci vrátané mňa boli vyčerpaní z boja a zmohli sa iba na nechápavé pohľady smerujúce na protektora Iramu, ktorý s nami bojoval bok po boku.
Vyčerpaní po náročnom boji, v ktorom sme stratili vynikajúcich bojovníkov sme pokračovali v ceste. Olaf, blízky priateľ Rainharda, sa neubránil slzám a ako prvý nazval túto cestu prekliatou. Dám ruku do ohňa, že všetci, vrátané ustarosteného Jazira s ním v duchu súhlasili. Aj brat ma začal nepriamo obviňovať z toho, do akej záležitosti som ho zatiahol.
Už sa stmievalo keď sme prišli do dediny. Obyvatelia dediny sú veľmi tichí a zvláštni. Nemajú na hlavách žiadne pokrývky, čo je Kastarii kus oblečenia, ktorý vlastní každý človek.
Dedina má iba niekoľko domov, kde žije niekoľko generácií jednej rodiny. Domy sú staré, postavené z pieskovcov a majú jednoduchú strechu z palmových listov. Okenné a dverné  otvory zakrývajú potrhané, pestrofarebné látky.
Neboli nijako nadšení z našej návštevy, ale keď sme požiadali o nocľah, tak nás bez slova odviedli do ich malej oázy s prameňom vody, vďaka ktorému tak dlho prežili na tomto bohom zabudnutom mieste. Priniesli nám aj bohaté obložené misy s jedlom a džbány s pramenitou vodou. Zajtra nás podľa Jazirovych slov čaká Kajart.
Ešte pred tým ako som sa pobral spať, tak som išiel za Šerházím, s ktorým sa rozprával už takmer každý a vypytoval sa ho prečo sa vydával za žoldniera. Ja som mu chcel znova poďakovať, na čo odvetil, že to bola jeho povinnosť a potom, keď som bol na odchode, ma zavolal naspäť. Povedal mi, že v Kajarte sa neskrýva zlo, ale moc, ktorá čaká kedy ju niekto ovládne. Hovoril, že sa dostal k tajným archívom Spoločenstva prežitia, kde sa dočítal o akýchsi hlaviciach, vďaka ktorým sa ich majiteľ stal vládcom sveta. Na záver dodal, že sám sa k nim nedostane a kývol na kňazov a Jazira. Chápem čo tým chcel povedať, no vzhľadom na tom, že som podpísal zmluvu o ochrane kňazov sa k nemu nechcem pridať.
Ešte počas noci som sa raz zobudil a videl ako sa Šerhází zhovára s Amarom.

Siedmy deň

Cesta ku Kajartu si vyžiadala veľa ľudských životov, ktorí s vidinou dobrého zárobku pristúpili na ponuku Spoločenstva prežitia. Teraz, po dlhej ceste, sa iba niekoľko z nás postavilo pred legendárny Kajart. Nie je to však nič iné ako púšť.
Deň sa začal pokojne. Po náročnom dni sme sa zobudili, konečne s niekoľkohodinovým spánkom a spokojným žalúdkom. Jazir nás hneď hnal do balenia a sám išiel k ohrade s koňmi, aby kúpil nových, keďže naše staré kone boli otrávené červou kyselinou a čoskoro by zomreli.
Keď sme išli za ním, tak sme sa predierali skupinkou dedinčanov. Ako som si razil cestu medzi nimi, tak som zbadal mladú ženu bez očí. Podľa stavu jej kože a kostí okolo očí usudzujem, že jej ich niekto násilne vykloval. Pár stôp predomnou zakopla o kameň trčiaci zo zeme a rútila sa k zemi. Inštinktívne som jej pomohol na nohy, pričom priložila svoje ústa k môjmu ľavému uchu. Zašepkala mi slová, ktoré ma veľmi prekvapili, no však vôbec neznepokojili. Povedala mi, že som ničiteľ národov, kráľovrah, prinášajú skazu do nášho sveta a zároveň hrdina. Potom ma pobozkala a stratila sa v dave. Neprikladal som tomu a ani neprikladám tejto veštbe žiadnu pozornosť. Ľudia žijúci bez styku s civilizáciou sa často správajú zvláštne, o čom sme sa presvedčili u predavača koní.
Jazir od neho odkúpil najlepších žrebcov, síce boli vychudnutí, ale z toho biedneho stáda to boli tí najschopnejší.
Mohamed ukázal smerom pred seba spýtal sa jedného z okolostojacich ľudí, či je to správna cesta ku Kajartu. Po vyslovení toho slova sa ich správania úplne zmenilo. Najprv nás začali odháňať a posielať smerom späť k Iramu. Pretláčali sme sa cez dav a upokojovali nových žrebcov pred davom. Keď nás nepresvedčili nádávkami a výhružkami, tak sa k slovu dostali kamene. Z diaľky na nás hádzali kamene, čo im išlo až priveľmi dobre, keďže ma trafili do hlavy.
Jazir nariadil nech pokračujeme, ignorujúc všetkých. Keď sa v dave zablysla čepel meča a sekla Sándhiho do nohy, tak sme neváhali, tasili meče ešte zlepené o červej krvi a začali si presekávať cestu vpred. Sándhi preťal útočníkovu hruď a začal spolu s ostatnými žoldniermi bojovať s prichádzajúcimi ozbrojenými dedinčanmi medzi ktorými boli ženy aj deti. Po Mohamedovi sa zahnal asi dvanásťročný chlapec s hrdzavým mečom. Nehával a odťal chlapcovi ruku uvedomujúc, že chlapec, rovnako ako celá dedina, je blázon.
Aj mňa sa vyrútil jeden dedinčan. Nestihol sa však ani len zahnať mečom a už mal prerezaný jeho dlhý krk. Jazir a Šerhází vedľa vpredu švihali okolo seba svojími vyzdobenými mečmi a kričali na nás nech sa prebijeme z dediny. Preťal som ešte jedného dedinčana a spolu s ostatnými sme sa prehnali cez dav, ignorujúc fakt, že sme mnohých zrazili k zemi a podupali konskými kopytami.
Sándhí sa tiež snažil dostať vpred, ale zabili mu koňa a jeho stiahli na zem. Podľa jeho kriku ani len nechcem uvažovať nad tým, čo mu urobili. Dedinčania nás ešte chvíľu prenasledovali a snažili sa nás trafiť kameňmi, ale rovnako rýchlo ako začali, tak sa vzdali.
Už keď sme vyšli z dediny, tak sa pred nami sa črtal horský masív deliaci nás od Kajartu. Je to unikátne miesto jedného druhu v celej Kastarii a možno aj na celom svete. Charakterizujúcim znamením je rovná, akoby vytesaná cesta cez stred pohoria. Žiadne vyvýšeniny, žiadne úzke cesty, iba rovná cesta vedúca cez skalu do Kajartu.
Keď sme vstúpili medzi horské steny, tak ešte zadýchaní z boja v dedine, sme sa stretli so symbolmi Kastarie. Presnejšie povedané, s niekoľkými stovkami symbolov, ktoré začali vyliezať z početných medzier a prasklín v horských stenách. Stovky chrústov vyliezajúcich zo stien pripomínali čierny prúd blížiacej sa smrti. Trepotali nohami a približovali sa k nám, klepotajúc svojimi ostrými čeľusťami.
Tasenie mečov bolo úplne zbytočné. Radšej som popohnal kone ťahajúce voz a ostatním som prikázal aby čo najrýchlejšie unikli.Boj s tak neuveriteľnou presilu by bol nemožný.
Čierne prúdy sa vytvárali aj pred nami, takže sme sa rýchlo museli dostať odtiaľ preč, kým by sa cesta nezmenila na čierne, klepotajúce more rozhryzávajúce naše telá.
Mohamedovho koňa pokúsal chrúst s prerazeným pancierom. Kôň sa vzoprel na zadné a Mohamed tasil meč, následne sa snažiac zasiahnuť chrústov hemžiacich sa pod ním. K tomu aby ich zasiahol sa musel veľmi nízko zohnúť, čo z neho robilo ideálnu korisť. Niekoľkých chrústov sa mu podarilo smrteľne zraniť, ale potom sa jeden z nich chopil príležitosti a čeľusťami chňapol po Mohamedovej ruke. Prasnutie jeho kosti a žuchnutie tela na hýbajúcu sa, chrústami vytvorenú zem som zreteľne počul aj cez veľkú vzdialenosť a dupot koní.
Každému, okrem Olafa bolo jasné, že Mohamedovi sa nedá pomôcť. Keď zbadal, čo sa stalo Mohamedovi, tak okamžite strhol koňa a pricválal k nemu. Zoskočil na zem, pár krát sa rozohnal mečom a pomohol krvácajúcemu Mohamedovi na nohy. Snažili sa dostať k Olafovmu koňovi, ale po pár krokoch upadli na zem s neľudkými výkrikmi. Chrústi im pravdepodobne prekúsali nohy a následne sa zakusli do ich ležiacich, kričiacich tiel.
Na nejakú záchranu sme ani nepomysleli. Rýchlo sme cválali preč s chrústmi v pätách. Tí to však po chvíli vzdali a vrátili sa do svojich skalných brlohov s čerstvo ulovenou korisťou.
Teraz táboríme pred neexistujúcim Kajartom a nejeden z nás v duchu preklína celé Spoločenstvo prežitia, ktorého traja predstavitelia sa nahlas hádajú so Šerházím. Jazir nám medzitým povedal, aby sme nestrácali nádej a čakali.

Ôsmy deň

Zo začiatku to vyzeralo ako pokojný deň, ktorý sa nebude končiť kopaním hrobu pre môjho brata. Za všetko môžu tí skurvení kňazi, celý posraný Kajart a nervózny Hanz, ktorý celý deň pobehoval sem a tam a díval sa do diaľky, akoby na niekoho čakal. Mohol som ho nejako upokojiť a nič z toho by sa nestalo.
Alebo sa nemusel Šerhází tak tajnostkársky rozprávať s kňazmi. Vyzeralo to akoby ich o niečo žiadal, ale oni sústavne odmietali. Stál pri nich aj vrah môjho brata, kňazom oddaný, zfanatizovaný Al Jazir, ktorého telo hnije o niekoľko stôp ďalej pri skalách.
Asi okolo poludnia to Hanz už nevydržal, zoskočil z koňa a s mrmlaním kráčal ku kňazom.  Zohol sa, nabral si do rúk piesok a pred pohľadmi kňazov ho hodil do vzduchu s otázkami „Kvôli tomuto sme sem prišli? Toto je ten povestný Kajart?“
Kňazi neodpovedali, toho sa ujal Jazir, ktorý tvrdil, že Kajart sa čoskoro zjaví.
Hanz si prešiel so zaprášenými prstami po vlasoch a snažil sa niečo povedať. Ešte vtedy som mal príležitosť to všetko zastaviť. Stačilo toho blázna tresnúť po hlave, prefackovať ho, len ho nenechať urobiť to čo nasledovalo.
„Ako sa môže chrám zjaviť, vy tupci?“ s týmito slovami vytasil meč a rozbehol sa smerom ku kňazom. Jazir rovnako tasil, pretlačil sa cez vydesených kňazov a odrazil prichádzajúci útok. Hanz, prekvapený Jazirovym rýchlym výpadom, sa ani nestihol pripraviť na ďalší úder a Jazirova čepeľ bola vrazená v jeho bruchu. Hanzova smrť mi bola ľahostajná, takže mi preliata krv toho blázna nevadila. Očividne však veľmi vadila môjmu nebohému bratovi, ktorý tasil meč a rozohnal sa na Jazira.
Motiváciu jeho útoku dokážem len s ťažkosťou určiť. Možno mu bolo proti srsti ako Jazir zabil Hanza, pričom ho mohol už pri prvom útoku len omráčiť.
Jazir na svoj vek pohotovo odskočil, vyhol sa bratovmu útoku a hneď sa začal rozháňať čepeľou bratovým smerom. Ten s rýchlosťou blesku odrážal útoky a chystal sa na vlastný úder.
Už vtedy bolo jasne, že to zle skončí, tak som rýchlo som vytasil meč bežiac k nim. Jazir medzitým uskočil dozadu a kopol bratovi piesok do očí. To čo sa potom udialo zabralo jeden okamih. Jazir využil bratovu slepotu a ťal ho cez brucho. Bratov a môj výkrik plný bolesti, každej však trocha inej, sa ozval po celej púšti a kým bratove telo dopadlo na zem, tak som vyskočil a ťal Jazira cez hrudník a krk. Svojho najlepšieho priateľa, ktorý zabil môjho jediného brata, posledného člena mojej rodiny.
Na zem dopadli dve telá, obe ešte chrčiace a zvíjajúce sa v kŕčoch. Rýchlo som priskočil k bratovi, podvihol mu hlavu a pozeral mu do očí hovoriac mu čo všetko pre mňa znamenal. Jeho šance na prežitie boli mizivé. Črevá mu začali vytŕčať z otvoreného brucha a z úst sa mu valil prúd krvi. Kým som mu so slzami v očiach hovoril posledné slová, tak iba zakašlaľ a snažil sa mi niečo povedať. Sklonil som hlavu k jeho ústam, aby som počul. Povedal iba štyri slová. Osudu sa nikto nevyhne. Potom nasledoval jeho posledný výdych, ktorým jeho duša opustila telo.
V tej chvíli som zabudol na dohodu akú som uzavrel s Jazirom o ochrane kňazov a pripojil sa Šerházímu a Amarovi. Pomôžem mu nájsť zbrane o ktorých mi hovoril ešte v dedine.Kňazi hovorili, že sa odtiaľ nesmie dostať nikto živý a žiadali nás aby sme odišli.
Kňazovi čo to hovoril som vrazil päšťou tváre a napľul na jeho šaty.
Po tom všetkom si nárokujem právo na vstup do Kajartu. Ak samozrejme existuje.

Deň deviaty – Deň Kajartu

Deviaty deň našej výpravy, deň Kajartu, zmenil môj a osudy mnohých iných ľudí viac ako som si dokázal predstaviť. Deň to bol dlhý a náročný a nepamätám si z neho všetky detaily.
Cez noc som ja, ani nikto iný oka nezažmúril. Noc nám znepríjemňovali teplé prúdy smerujúce zo zeme. Malátne sme sa hýbali o niekoľko stôp ďalej len aby sme sa vyhli prúdom, z ktorých nám začínalo byť zle. Najhoršie to znášal Amar, keďže cez noc niekoľko krát vracal a sťažoval sa na bolesti brucha.
Hneď ráno nás zasa Amar upozornil na úpätia okolitých hôr. Rastliny, ktoré tam ešte včera hojne rástli, boli spálené na popol. Akonáhle to zbadali kňazi, tak sa začali o niečom dohadovať a presunuli sa k svojmu vozu, pri ktorom si dal kňaz stojaci uprostred na krk retiazku so zvláštnym kľúčom. Šerhází ich pozorne sledoval a rukou chytil rukoväť svojho meča.
Asi o dve hodiny sa začala chvieť zem. Najprv nepatrne, až sme to skoro necítili až to prerástlo do silnejších otrasov, ktoré zrazu ustali a miesto toho sa zem pod našimi nohami začala doslova strácať. Piesok sa začal prepadať a ledva som uskočil pred pádom. Amar taký rýchly nebol a prúd piesku ho strhol dolu. Pred mojimi očami sa začal vytvárať dokonalý lievik po ktororom sa šmýkal vyľakaný Amar. Za okamih sa toto divadlo skončilo a na dne vytvoreného lieviku sa zjavila kovová konštrukcia s mohutným otvorom a niekoľkými menšími otvormi okolo neho.
Amar ani nepotreboval vidieť výrazy kňazov, aby pochopil, že stojí pri vstupe do legendami opradeného chrámu. V prvých momentoch bolo neuveriteľné byť v blízkosti niečoho, čoho existenciu som v posledných dňoch úplne popieral.
Kňazi akoby omladli a bez slova, opatrne zliezli na dno vytvoreného lieviku, kde už čakal Amar. Obišli ho a vstúpili do vnútra.
Šerhází na mňa kývol a spoločne sme zostúpili dolu. Spolu s Amarom už vstúpili, len ja som ešte stál pred vchodom do chrámu a díval sa na oblohu. V tej chvíli, iba na ten jeden okamih som začal veriť všetkým legendám o bohoch sídlacich v Kajarte. Ako hovorím, iba na ten okamih, za necelú hodinu sa Kajart stal klamstvom.
Vo vnútri bolo na počudovanie jemne žiaracie červené svetlo ledva dosahujúce kovovú podlahu. Kov je na Severe veľmi rozšírený a používaný, ale kov v Kajarte bol majstrovsky tvarovaný a bolo z neho vytvorené takmer všetko.
Šerhází ako jediný Kajartu neprepadol, tak ako my všetci Amar a len nasledoval kňazov. Inštinktívne sa nekrčil, keď sa Kajartom ozvalo hlučné škrípanie kovu. Len pomaly vytasil svoj zdobený meč a požiadal kňazov aby zastavili a odviedli ho k zbraniam, ktoré sa skrývali v Kajarte. Vtedy som ešte netušil aké to sú zbrane a neuvedomoval som si následky  ich použitia, takže som Šerházího podporoval vo vypočúvaní. Kňazi však boli neoblomní a vyhovárali sa na svoje poslanie. Šerhází mi prikázal aby som kňazov prehľadal a našiel kľúč.
Spravil som prvý krok a podlaha z kovovej mriežky sa pod mojou váhou zlomila a zrútil som sa do hlbín Kajartu.  Posledná vec, ktorú som videl bol Šerhází približujúci sa ku kňazom s mečom v ruke.
Náraz to nebol dlhý a na počudovanie ani tvrdý. Ocitol som sa v absolútnej tme, kde neprenikalo ani svetlo z diery, z ktorej som spadol. Zpočiatku som myslel, že som oslepol, ale čoskoro som uvidel slabé svetielko odrážajúce sa od kovových stien. Po štvornožky som sa plazil k svojmu cieľu,  pričom som kolenami, či dlaňami praskol niekoľko desiatok kostí. Z tak veľkého počtu kostí sa mi začalo robiť nevoľno a moja zatemnená myseľ mi hovorila, že sa nachádzam v brlohu púštnych červov, ktorí s obľubou vypľúvajú kosti svojich obetí na jednom mieste, keďže ich nedokážu stráviť.
Svetlo silnelo a moja myseľ sa začala rozjasňovať. Vstal som na nohy, keď bolo na chodbe dostatok svetla a začala ku mne prenikať plynulá kastarijančina, len s trocha zvláštnym prízvukom. Rozutekal som sa očakávajúc kňazov, Amara, alebo dokonca aj môjho brata, keďže som si v jednom momente myslel, že som umrel a nachádam sa v akejsi zvrátenej verzii neba, či skôr pekla.
Okrem nich na mňa čakal starší muž v modrej uniforme namaľovaný na stene. Bola to dokonalá kresba, ktorá sa hýbala a rozprávala smerom ku mne. Snažil som ho osloviť, ale nereagoval a dokola hovoril slová, ktoré mi dodnes znejú v hlave.
Ako som hovoril, slová človeka sa mi zaryli do pamäte, takže mi nerobí problém ich napísať do denníka.Na úvod by sa mal zrejme predstaviť každému kto sem vstúpi. Volám sa Richard Graver a som kapitán lode Kajart pochádzajúcej z planéty Zem. Pravdupovediac, bývalý kapitán. Svoju hodnosť som stratil ešte na planéte Zem, z ktorej som spolu s troma tisíckami ľudí unikol pred znovuožívajúcim fašistickým netvorom. Po vzore ideálov starej nemeckej ríše začala nová vláda OSN presadzovať agresívnu vládu proti každému kto nesúhlasil s ich ideológiou. Svet sa rozdelil na dva tábory, ktoré medzi sebou zrejme viedli vojnu gigantických rozmerov. Ja a niekoľko ďalších ľudí sme vycítili blížiacu sa katastrofu a tajne sme začali plánovať exodus zo Zeme. Unikli sme na obchodno vojenskej vesmírnej lodi Kajart,technologicom klenote štátov Arabskej konfederácie, ktorá dnes už pravdepodobne neexistuje.
Cestovali sme veľmi dlhú dobu hľadajúc planétu vhodnú pre život. Skúmali sme každú planétu, až sme narazili na túto, z veľkej časti pokrytú pieskom. Skenery porovnali planétu k Zemi a vyhodnotili ju ako vhodnú pre život.
Začali sme chystať pristátie, ktoré nám však nevyšlo. Okolo planéty sa nachádza niekoľko stoviek asteroidov. Aj napriek snahe nášho vynikajúceho, ale už zosnulého pilota Josepha Belima sa naša ľod nevyhla zrážke s asterodmi.Vážne poškodili náš trup a motory. Jeden asteroid zasiahol najväčšiu kryospánkovú komoru, kde všetci behom niekoľkých sekúnd zahynuli.
Náraz do zeme spálil väčšinu elektrických obvodov a zahynula veľká časť posádky.
Prvý deň po náraze sme pod pohotovostným osvetlením hľadali všetkých preživších, čo bolo bez funkčných interkomov a vysielačiek veľmi obtiažne. Až keď sme našli všetkých preživších, čo tvorilo dokopy asi 350 ľudí, tak sme začali riešiť našu situáciu.
Mňa, ako kapitána a človeka, ktorému vzkrsol v hlave nápad s exodusom, poslúchali a očakávali moje príkazy.
Niekoľko ozbrojených skupín som poslal na štyri svetové strany aby preskúmali okolitú púšť a prípadne našli nejaké jedlo. Vrátila sa iba jedna skupina spolu s vozom plným jedla a jedným mladíkom, pripomínajúcim Arabov z našej planéty. Bol veľmi vyľakaní a na naše počudovanie hovoril plynulou angličtinou. Predstavil sa ako Bin Aufar a oslovoval nás ako bohov, čo mi najprv pripadalo úsmevné, ale neskôr, vzhľadom na nastávajúcu situáciu mi pripadalo ako možnosť vyriešenia našej situácie.
Naším najväčším problémom je najvýkonnejší jadrový reaktor, aký kedy poháňal ľudskú loď. Vďaka spálenej elektronike sa nedá ovládať a naberá na teplotách. Síce v malých dávkach, ale jedného dňa dosiahne kritickej hladiny, ktorá vyústi do mohutnej explózie. Existuje iba jediný spôsob, a to je takzvané spomalenie reaktora pomocou bezpečnostného kľúča v hodine dvanástej, čiže niekoľko dní pred možnou explóziou. Keďže na nás zvýšená prirodzená rádioaktivita planéty zle vplýva, tak my osobne nebudeme schopní zabrániť tejto katastrofe, ktorá podľa našich výpočtov nastane za 300 rokov a zopakuje sa štyri krát.Až po štvrtom núdzovom vypnutí sa reakcia prebiehajúca v ňom zastaví.Nie všetky systémy sú však zničené, niekoľko je ešte stále funkčných, ale sú automatické systémy s ktorými sa nedá manipulovať. Ide o chladenie reaktora nasávaním vzduchu, v tom prostredí však nasaje iba piesok. Ďaľším systémom je vyžarovanie odpadového žiarenia. Je vysoko rádioaktívne a dosahuje teplôt, ktoré môžu spáliť všetko rastlinstvo v okolí Kajartu.
Keď spomínam jadrový reaktor, tak sa nemôžem vyhnúť jadrovým hlaviciam na našej palube.Ich použitie neprichádza v žiadnom prípade do úvahy, keďže ich odpálenie závisí od reaktoru, ale s takýmto nestabilným reaktorom nie je odpálenie možné. Zniekoľkonásobila by sa reakcia a tá sa dá ovládať iba manuálne na hlavných počítačoch, ktoré sú však kvôli nárazu zničené. Nasledovala by mohutná explózia, ktorá by zmietla polovicu tejto planéty. 
Náš koniec sa nezadržateľne blíži a jediný spôsob ako zachrániť túto piesočnatú planétu od skazy je naučiť jej ľudí ako vypnúť reaktor. Ako som spomínal, Bin Aufar nás oslovoval ako bohov, takže mi napadlo, aby sme sa za bohov vydávali a po svete rozšírovali naše znalosti. Mohli by sme vytvoriť aj náboženstvo, ktorého cieľom bude vyslanie ľudí sem do Kajartu.K tomuto riešeniu sa však prichýľime, keď nič racionálnejšie nepomôže.
Po úplne dezinfekcii našich organizmov sa pod vedením Bin Aufara vydáme do púšte. Hovoril o akomsi Irame, obrovskom meste, kde nás privítajú ako bohov.
Stále mi vŕta v hlave kde sa ten chlapec naučil tak dokonale po anglicky. Ak budú všetci ľudia v Irame hovoriť ako on, tak sa vyhneme zdĺhavému učeniu nášho jazyka. A ak nie a Aufar je zázračný chlapec, ktorý sa záhadným spôsobom naučil anglicky, tak nám nezostáva nič iné ako ich náš jazyk naučiť, keďže ho potrebujú k tomu aby prežili.
A potom začal odznova opakovať slová, ktoré úplne zmenili môj pohľad na svet. A zároveň ma nútili urýchlene nájsť Šerházího odhodlaného urobiť najväčšiu chybu svojho života. Ešte raz som pozrel na muža na stene a vošiel do chodby vedúcej na kovové, škrípajúce schodisko. Po pár stupňoch sa Kajart začal znova otriasať a následne sa ozvali dva prenikavé výkriky, vďaka ktorým som našiel správne poschodie s červeným svetlom. Netrvalo dlho a narazil som na tri ležiace telá v bielych rúchach. V tom momente mi ich bolo ľúto ako do smrti žili v klamstve.
Všetci až na jedného boli mŕtvi. Rýchlo som sa ho spýtal kade išiel Šerhází. Zakrvavenou rukou ukázal do tmavej chodby a potichu mi povedal posledné slová  „Núdzové spomalenieie reaktora“ a následne mi povedal, aby som sa zabil, čo som v tom momente nechápal.
Nechal som ho tam umrieť a otriasajúcim sa Kajartom som sa vydal za Šerházím. Otrasy boli čoraz silnejšie a hlave mi rezonovali kapitánove slová o hodine dvanástej.
Po chvíli som sa dostal do jasnejšie osvetlenej miestnosti, odkiaľ sa šíril mohutný Šerházího hlas. Stál tam vzopretý o kovový panel a medzi prstami sa mu blýskal bezpečnostný kľúč. Na zemi okolo nás sa povaľovalo deväť bielych kostier.
Varoval som ho pred katastrofou, no iba ma okríkol a poslal na mňa Amara. Chlapec, tak veľmi oddaný svojmu vládcovi sa na mňa vrhol z tmy s napriahnutým mečom. Odrazil som prichádzajúci útok a ťal ho cez brucho. S výkrikom sa zvalil na zem a zvíjal sa, pričom si so slzami v očiach držal otvorené brucho.
Ani som mu nestihol dať ranu z milosti, keď na mňa skočil Šerhází s diabolským výrazom v tvári. Na to že bol panovník sa oháňal mečom až priveľmi dobre. Bleskovo rezal vzduch pred ním a nedávajúc mi šancu na útok ma zatláčal do rohu, kde ma čakala istá smrť. Uvedomujúc si to som odrazil letiacu čepeľ a kopol útočníka do brucha až spadol na kolená. Posledné čo zacítil bol môj meč prechádzajúci jeho krkom.
Počas súboja ma neustále obviňoval zo zrady. Hovoril ako sme spolu mohli vládnuť Kastarii.
Jeho hlava sa skotúľala do tmy a z jeho dlane so štrngotaním vypadol kľúč. Kovové telo Kajartu sa začalo znova chvieť, čo ma nútilo k činom. Nebol čas na premýšľanie, či som v správnej miestnosti a či je to správny kľúč. Zobral som ho z mrežovanej zeme a utekal s ním k panelu, kde predtým stál Šerhází.
Na slabo osvetlenom paneli som uvidel mnoho nápisov v kastarijančine. Väčšine z nich som ani trocha nerozumel až na nápis „Núdzové spomalenie reaktora“, ktorý mi sprvu nič nehovoril a až po ďalších mohutných otrasoch som si spomenul na posledné slová umierajúceho kňaza a človeka v uniforme.
Bez váhania som strčil kľúč do úzkej diery pod nápisom a pomaly, so strachom z prichádzajúceho som ním pootočil. O chvíľu sa celým Kajartom rozoznelo hlasné syčanie a následne ustali otrasy. V tom momente som sa považoval za hrdinu, ktorý zachránil celú Kastariu.
Vtedy som ešte ani len netušil o nadchádzajúcich udalostiach. Dnes, dva roky po deviatom dni výpravy, ktorá mi drasticky zmenila život, si uvedomujem akým nepremožiteľným nepriateľom je osud a aké pravdivé boli proroctvá od slepej ženy v bezmennej dedine.
Na cestu naspäť som chcel využiť vyzdobený voz, v ktorom cestovali kňazi, ale radšej som zvolil nenápadnejšieho hnedého žrebca, patriacemu Šerházímu.
Nedalo mi však aby som neprehľadal ich voz. Nebolo v ňom takmer nič okrem zdobenej truhlice s niekoľkými tenkými knižkami. Jedna z nich vravela o pravekom zle, ktoré sa dostane na povrch, ak niekto živý výjde z Kajartu. Ďalej som sa dozvedel, že bojovníci vyslaní do Kajartu musia mať pevnú morálku aby spáchali samovraždu. Predchádzajúce skupiny boli úspešné. Kosti ich kňazov sa váľali v miestnosti kde som bojoval so Šerházím, ale ja ako jediný živý človek som sa dostal z Kajartu a priniesol do celého známeho sveta beštiu prebývajúcu v mojom tele.
Hneď po mojom príchode do Iramu začala beštia útočiť na každého okolo mňa bez ohľadu na vek. Svojimi ostrými zubiskami sa prekúsala do celej Kastarie a zahubila väčšinu ľudí. Umierali v neznesiteľných bolestiach. Spaľovali ich horúčky a dusivý kašeľ im ničil pľúca.
Beštia, nevyliečiteľná choroba, zmenila Iram aj celú Kastariu na poloprázdny kontinent s horiacimi kopami mŕtvol. Veštba sa naplnila. 
Teraz po dvoch rokoch od výpravy, na ktorej som sa stal zároveň hrdinom a skazou pre celý svet, znova stojím pred Kajartom a uvedomujúc si nevyhnuteľnosť osudu vstupujem do vnútra aby som urobil to, čomu som sa doteraz vyhýbal. Správnej veci.

Ľubomír Šottník