Menu

Virtualiti a spol.

  • Napísal(a)  Richard Rimavski
  • Zverejnené v Hry
  • Čítať 3716 krát
  • veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma zväčšiť veľkosť písma
  • Tlač
  • E-mail

Takže predsa len odchádzam. Preč zo Zeme. Navždy. Nadobro. Podpísal som zmluvu, už niet cesty späť o mesiac už nemám na Zemi žiadne ľudské práva, teda už ako by som nebol. Začnem ale od začiatku.

Virtualiti a spol.

Takže predsa len odchádzam. Preč zo Zeme. Navždy. Nadobro. Podpísal som zmluvu, už niet cesty späť o mesiac už nemám na Zemi žiadne ľudské práva, teda už ako by som nebol. Začnem ale od začiatku.

Som inžinier elektromechanických systémov. Úplne zjednodušene povedané, opravujem počítače. Dnešné počítače sú po softvérovej stránke samo opravujúce sa, ale po hardvérovej stránke zatiaľ nie. Všetky obvody dnešných počítačov sú zdvojené, to znamená, keď sa jeden kanál pokazí, začne sa používať automaticky druhý, počítač naďalej pracuje na plný výkon ako by sa nič nestalo, ale ohlási poruchu kanálu a vtedy nastupujem ja a mne podobní, aby sme vymenili, chybný kanál, súčiastku. Po určitej dobe, to začína byť poriadna nuda a tak človek vymýšľa, ako by si spestril život a poniektorí blázni ako ja, idú až do extrému, ale o tom kúsok pozdejšie.

V posledných rokoch bol zdokonalený reaktívny pohon antihmotou, teda je možné konštruovať kozmické lode na prakticky hocijaké veľké vzdialenosti. Tento pohon dotiahol do plne funkčného stavu Yelomion. Má také krátke meno, lebo je virtualit. Virtualiti žijú výhradne iba vo virtuálnej realite. Je to ešte stále dosť tabuizovaná téma a tiež mierne morbidná, tak to kúsok vysvetlím.

Niekedy v 20. storočí, tuším to bolo obdobie stredoveku, ale nie som historik, tak sa možno mýlim, nastúpili do reálneho užívania prvé počítače. Keď dosiahli určité grafické schopnosti a boli napísané pre ne počítačové hry, niektorí ľudia si ich tak obľúbili, že sa od nich nevedeli odtrhnúť a stali sa závislými na počítačových hrách. Bola to ešte len mierna psychická úchylka, choroba vtedy. Časom keď sa grafické možnosti rozšírili a bolo možné zobrazovať reálne 3D priestor, sa niektorí majitelia veľkých svetových serverov rozhodli, že vytvoria virtuálny svet a budú do neho lákať užívateľov aby si vytvorili virtuálne postavy a vlastne žili svoj druhý život v tomto svete. Majitelia serverom od toho samozrejme očakávali zisk v budúcnosti, čo sa im aj podarilo a veľmi.

Pre ľudí to bola spočiatku len hra a samozrejme opäť sa našli takí, čo začali byť závislí. To ale nebolo nič nové. Avšak poniektorí zistili, že by bolo možné v tomto virtuálnom svete aj normálne pracovať a zarábať peniaze na svoje živobytie pre reálny život. Majitelia serverov teda vytvorili virtuálne účty s virtuálnymi peniazmi, na ktoré si mohol každý užívateľ virtuálnej reality previesť svoje reálne peniaze, alebo naopak virtuálne peniaze si mohol previesť na svoj reálny účet. Takže v podstate vo virtuálnom svete mohol hociktorý užívateľ míňať a aj zarábať skutočné peniaze. Takže keď som si chcel kúpiť na svoju virtuálnu postavu povedzme topánky, musel som za ne zaplatiť virtuálne peniaze, ktoré som si ale predtým musel previesť do virtuálneho sveta z reálneho. Naopak zase ten, čo predával tie virtuálne topánky, získal za ne virtuálne peniaze a tie si mohol preniesť do reálneho sveta ako normálne peniaze. To mohlo mať za následok jedinú vec, virtuálne meny najväčších serverov virtuálnych realít sa stali novými svetovými menami. Napokon sa virtuálne servery spojili dokopy a vytvorili jeden virtuálny svet, ktorý už začal plne konkurovať reálnemu.

Čo sa týka vývoja interfejsov, teda zariadení pre styk s virtuálnym svetom, tak ten začal obyčajnou obrazovkou, klávesnicou a myšou. Potom prišli prilby s dvomi monitoríkmi pred očami a reproduktormi , rukavice s hmatovými a pohybovými senzormi, pozdejšie celé kombinézy s kompletnými hmatovo pohybovými senzormi a s týmito kombinézami sa ešte nastupovalo do mechanicko elektrických zariadení pre kompletný pocit virtuálnej reality. To však ešte stále nebolo všetko, lebo užívateľ mohol hocikedy vystúpiť z virtuálneho sveta a vlastne aj musel, lebo musel udržiavať pri živote svoje reálne telo. To ale mnohým prekážalo, takto prerušovať svoj obľúbenejší život, ten virtuálny a stávali sa aj prípady, že užívatelia skolabovali, zomreli od vysilenia, zabúdali sa najesť a napiť.

Spoločnosť Realvirtual pretlačila silnou loby zákony, ktoré umožňovali uskutočniť aj poslednú zatiaľ známu formu začlenenia sa do virtuálnej reality, nenávratný chirurgický zákrok na tele užívateľa, po ktorom všetky fyzické potreby živého tela sú zabezpečené prístrojmi a človek sa mení na virtualita. Celá starostlivosť o fyzické telo sa prenáša na spoločnosť Realvirtual a treba na to mať buď už zarobených veľa peňazí , alebo mať dostatočný udržateľný príjem aj s poistením vo virtuálnom svete. Táto spoločnosť má zatiaľ svetový monopol na túto činnosť.

No a keďže dnes je virtuálny svet absolútne, skoro na nepoznanie prepojený s reálnym, tak napríklad hlavnú zásluhu na vytvorení plne funkčného reaktívneho motora na antihmotu má virtualit menom Yelomion. Čo by už mohlo byť lepším dôkazom toho, že virtuálny svet je vlastne reálny, ako takýto veľký vedecký a praktický úspech ? Len tak pre zaujímavosť, ukázalo sa, že virtualiti žijú asi 1,5 krát dlhšie ako normálni ľudia a ich život sa darí stále viac predlžovať oproti normálnemu.

Ale ten môj na začiatku spomínaný extrémny krok do budúcna neznamená, že chcem byť virtualit, až taký extrémista nie som, ja „iba“ s mnohými ďalšími „spolubojovníkmi“ využijem vedecký úspech Yelomiona a opustím túto Zem navždy, lebo inak sa náš „výlet“ žiaľ nedá uskutočniť.

Za všetko môže Rudo, ten ma nahovoril. Tiež je slobodný ako ja a tak túži po dobrodružstve a poriadnom. Rudo je lekár, teda genetik, ako každý lekár dnes, ale rozumie sa do mnohých vecí, má na to bunky, myslí mu to poriadne, nie je taký pribrzdený ako ja niekedy. Zaujíma sa aj o históriu medicíny a ten teda vie vyprávať strašidelné historky z minulosti. Najradšej nás straší chemickou érou lekárstva, keď sa snažili liečiť ľudí hlavne tak, že pacienti museli hltať denne aj desiatky rôznych zložitých chemikálií vo forme farebných guličiek a potom ich telo bolo ako veľký kontajner chemického odpadu. Že vraj bolo vtedy vybudované rozsiahle priemyselné odvetvie, ktoré vyrábalo tieto chemikálie a masívnou reklamou dokonca psychologicky spracovávalo a nútilo týchto ľudí neustále niečo „hltať“ z ich produkcie. Potom má z toho človek zlé sny a Rudo sa v tom vyžíva, keď to vysvetľuje.

Minule ale Rudo prišiel s ešte prevratnejšou vecou :„Poďme preč zo Zeme a navždy !“ tak to ma už teda úplne dostalo : „Čože ? Ako navždy ?“

„Už sú rakety, s ktorými sa dá odletieť hocikam ďaleko aj do inej galaxie, lebo vymysleli nejaký nový pohon a už nie je žiadny problém “ hovorí svojím netechnickým žargónom, lebo Rudo je síce „klasa“, ale technika nie je jeho silná stránka.

„Aké rakety, hádam kozmické lode, nie ?“ pýtam sa.

„Áno, kozmické a sú boháči, čo si ich môžu dovoliť a potrebujú komplet posádku, no a nie je tam žiadna tlačenica, keďže nikto nevie ako to dopadne. Taká loď, to je veľká hrča počítačov, takže potrebujú takých ako ty a tiež lekárov. Nie je to žiadny vládny projekt, pretože taký projekt nedáva zmysel, lebo keby sme sa aj vrátili, na Zemi by už ubehli medzi tým tisíce rokov, lebo tá galaxia je 160 000 svetelných rokov ďaleko. Čiže je to len taká zábava najbohatších a my sa pri nich môžeme zviesť !“ - Rudo plný nadšenia.

„Tak keď mi vysvetlíš, ako za ľudský život prejdeš „raketou“ 160 000 svetelných rokov, keď by to aj svetlu trvalo 160 000 rokov, tak idem s tebou “ hovorím mu na to.

„Ruku na to, ak vysvetlím, ideš so mnou !“ podáva mi Rudo ruku

Súhlasil som so stávkou, ale to som nemal robiť, lebo Rudo bol poriadne pripravený. On si totiž celú teóriu naštudoval ako sa len dalo a teraz začal excelovať. Ja nie som úplný tupec, takže viem o relativite dosť a chápem jej dôsledky, ale nikdy som nepochopil, že prečo by to tak malo byť a vlastne som jej ani veľmi neveril a zároveň som bol presvedčený, že antitechnik Rudo na tom bude podobne.

„Vieš o tom, že je jedno, či bežíš oproti zdroju svetla, alebo utekáš od zdroja svetla preč hocijako veľkou rýchlosťou, to svetlo sa k tebe približuje stále rovnakou rýchlosťou ? “ pýta sa Rudo ,

„Áno viem o tom, dokazujú to všetky doteraz prevedené experimenty, pred svetlom sa neoplatí utekať, lebo ťa aj tak dohoní“  - vtipkujem

„Dobre, zabudni na svetlo, lebo to je zavádzajúce, svetlo sú fotóny a keď sa má niečo udiať, tak to je vždy interakcia medzi atomárnymi časticami a tá interakcia prebieha pomocou fotónov alebo podobných častíc. Jedna častica vyžiari fotón a po nejakom čase ju tá druhá pohltí, teda nastala nejaká zmena, povedzme, že si kúsok zostarol.“ - hovorí Rudo a ja už začínam tušiť, že je na mňa pripravený.

„Fotóny sa šíria rovnako ako svetlo, lebo sú vlastne svetlo, takže voči hocikomu rovnakou rýchlosťou, súhlasíš ?“ – pýta sa, ale ešte nie celkom tuším kam mieri.

„OK“ – potvrdzujem ja a Rudo už má v ruke pero, neviem z kade, a už ma ťahá za moju ruku a kreslí mi na ňu dve bodky a hovorí : „Tak, to sú dve tvoje častice a medzi nimi letí fotón, povedzme tam aj späť, to je vlastne taký „tik-tak“ najelementárnejších hodín tvojho tela, môže byť ? “ – pýta sa Rudo, už dosť nedočkavo, lebo cíti víťazstvo .

„OK“ – automaticky potvrdzujem

„Tak a teraz si treba uvedomiť ten základný, experimentmi dokázaný fyzikálny fakt, že nie čas za ktorý urobí tvoj fotón svoj „tik-tak“ je pre všetkých vo vesmíre rovnaký, ale rýchlosť ktorou to urobí je pre všetkých vo vesmíre rovnaká, kapišto ?“ – s dôrazom Rudo a perom mi skoro prepichne ruku.

„Auuuuuu“ – znie moja odpoveď a už viem kam mieri môj lektor, ale len tak to nevzdám, ešte mu to kúsok sťažím : „No a čo ?“ – pýtam sa.

„Takže teraz, keď si ty v pohybe, voči mne, tak ja vidím, že sa medzi tým, ako tvoj fotón letí medzi tvojimi časticami, tieto o kúsok posunuli aj s celým tvojím telom, čiže podľa mňa ten fotón musel prejsť inú dráhu ako podľa teba, ale keďže všetko robí fotón rovnakou rýchlosťou, aj pre mňa, aj pre teba, musel to urobiť podľa mňa, za dlhší čas, čiže podľa mňa tikajú tvoje „hodiny“ pomalšie, ako keď si stál vedľa mňa bez pohybu.“  - tvrdí Rudo

„Dobre, ale to môžem predsa povedať aj ja o tebe, že tebe tikajú pomalšie, je to predsa symetrické .“ – kontrujem

„Áno, je to symetrické, ale tento príklad je len pre pochopenie toho, že dôsledkom konštantnej rýchlosti fotónov voči všetkému, nie je konštantný čas, ba čo viac ani rozmer, ale to by už chcelo ďalšie výpočty. Na to, aby sa reálne dal porovnať časový sklz, je ďalej potrebné zrýchľovať a spomaľovať a vtedy už to nie je symetrické, lebo to zrýchlenie a spomalenie cíti len ten v rakete, ten čo zostal na Zemi nie.“  - hovorí Rudo, už ale nie až s takou istotou ako predtým a pokračuje : „A ešte si predstav, že čim rýchlejšie letíš vesmírom, tým je vesmír „kratší“ a keby si dosiahol rýchlosť svetla, celý vesmír by bol TU ! Priestor a predmety v ňom sú ako žuvačka, skracujú sa v závislosti od rýchlosti akou sa voči ním pohybuješ.“ – dokončuje svoj výklad Rudo.

„No, je to kúsok kostrbaté, to tvoje vysvetlenie, ale musím uznať, že s tými fotónmi v mojej ruke, čo behajú voči všetkým raketám vesmíru konštantnou rýchlosťou, si mi povedal niečo nové a už nie som taký skeptik.“ – uznávam, zamyslene pozerajúc na svoju dočmáranú a doďobanú ruku.

„No vidíš a teraz počúvaj. Vyštartujeme „raketou“, budeme stále zrýchľovať približne tak, že budeme cítiť príťažlivosť ako na Zemi, v polovici cesty otočíme raketu, takže chvíľu budeme v bezváhovom stave a potom zase začneme brzdiť a celú druhú polovicu cesty zase brzdíme rovnako silno ako sme prvú polovicu zrýchľovali a sme tam, v susednej galaxii za  25 rokov, vo vzdialenosti 160 000 svetelných rokov od Zeme. Na Zemi už ale vtedy bude o 250 000 rokov viac ako teraz a keby sme sa vrátili tak za ďalších 25 rokov sme späť a Zem by už bola o 500 000 rokov staršia, plus mínus autobus .“ – oznamuje mi približné výsledky oficiálnych výpočtov letu Rudo.

„Tak ideme do toho ! Nie sme žiadne bábovky, aspoň bude nejaké „vzrúšo“, aj keď predpokladám, že tam necháme zuby ešte skôr, ako niekam dorazíme. “ – odsúhlasujem  Rudovu myšlienku a som presvedčený, že nás na konkurze aj tak nevyberú .

Ale vybrali !

-.-

„To je krása !“  Je neuveriteľné, že aj po 25 rokoch neustáleho pozerania „do vesmíru“ sa nám zdá každý nový pohľad, ktorých je asi fakt nekonečne veľa, tak neuveriteľne krásny. Hlavne keď je obraz počítačovo upravený a zobrazujú sa aj zrakom nevnímateľné frekvencie žiarenia v krásnych farbách.

Naša cesta už trvá 25 rokov, zatiaľ sme ešte stále vlastne nikam nedorazili, ale boli sme už na mnohých prekrásnych miestach a hlavne sme videli mnoho prekrásneho.

Keď sme opustili Zem, najprv sme pristáli na Mesiaci a aj sme sa pozreli von v skafandroch, tak to je teda fakt „krajina“, veľmi zvláštne miesto. Mal som to šťastie, že som sa mohol ísť von pozrieť aj ja, bol som vylosovaný, lebo posádka lode, nemala ešte vtedy právo na všetko, ale majitelia sa nám snažili vyjsť vždy v ústrety podľa možností.

Potom sme šli na Mars, tam som už nebol vonku, boli iní vylosovaní, ale ani mi to nechýbalo, lebo Mars ma sklamal. Nič zvláštne som tam nepociťoval, cítil som sa skoro ako na Zemi, kúsok iná obloha, bol som podstatne ľahší, ale ináč krajina podobná pozemskej, len bez rastlín.

Naša loď má prakticky skoro neobmedzené množstvo paliva, nechápem presne ako je to možné, na to sú tu iní a preto sme si lietali tak dosť neekonomicky a mohli sme si dovoliť hladké pristátia s celou tou obrovskou loďou hocikde a tiež hladké štarty. Nepotrebujeme totiž lietať vysokými rýchlosťami už v atmosfére, len tak „piánko“ a potom keď sme už mimo atmosféry tak pridávame väčšinou zrýchlením 1G alebo brzdíme tak isto ešte pred atmosférou. Plány boli aj na ďalšie pristátia, na niektorých zaujímavých mesiacoch Jupitera a Saturna, ale na Marse sa drobný prach dostal do rôznych zákutí lodí, kam nemal a potom nastávali rôzne mechanické problémy, takže bolo rozhodnuté neriskovať viac s medzipristátiami a iba sme preleteli v blízkosti ďalších zaujímavých objektov Slnečnej sústavy a potom smer priamy, Veľký Magellanov mrak, najbližšia galaxia k tej našej, Mliečnej ceste.

A prečo práve let do inej galaxie, keď aj v tej našej by bolo nekonečne veľa miest na prebádanie ? Tak ja si myslím, že to bolo iba také „efektné“ rozhodnutie našich majiteľov, lebo keď by mali povedať, že letíme k nejakej hviezde, tak čo je na tom, ale keď povedia : „Zajtra odlietam do susednej galaxie“ , len tak ležérne, tak to už lepšie znie. Okrem toho ešte boli zachytené signály, práve stade, u ktorých mohlo ísť o umele vytvorené, nebolo to ale s istotou preukázané, no a hlavne aj keby boli, tak boli vyslané pred 160 000 rokmi, takže to by nebol vážny dôvod. Naši majitelia sú veľmi bohatí ľudia, teda boli, predtým ako dali všetky svoje peniaze do tejto lode, Na Zemi si už vyskúšali všetko a minuli pritom už obrovské peniaze, ale ešte im stále obrovské zostávali a nevedeli čo s nimi vymyslieť, tak vymysleli toto.

Niekto si povie, prečo ich radšej nedali na charitu. Toto ale je vlastne tiež charita, lebo tým dali prácu a teda aj peniaze obrovskému množstvu ľudí pri výrobe tejto kozmickej lode.

Dnes už však nie sú majiteľmi v skutočnom slova zmysle, lebo po 15 rokoch letu, ich omrzelo neustále rozhodovať pri výskyte problémov a tak tu máme taký malý štát s demokratickým zriadením. Loď má stále veliteľa ale aj on je riadený „radou“ , ktorá je volená, teda skoro ako taká mikropolitika na Zemi, ale bez intríg a podobného politického huncútstva. Žijeme si tu celkom fajn, aj keď skromne, čo sa týka potravy aj hygieny, ale žiadny problém nepociťujeme, je to celé OK ! Predpokladal som podstatne väčšie problémy.

Naše bezproblémové spolunažívanie je asi spôsobené tým, že si každý uvedomuje, že sme odkázaní len jeden na druhého, už sa nemáme kam, ani ku komu vrátiť. V súčasnosti je už Zem o 250 000 rokov staršia ako keď sme odišli, takže aj keď by sme sa mohli vrátiť, a to by sme mohli, nemá to zmysel.

Pokiaľ nie sme v službe, tak trávime čas väčšinou pozorovaním rôznych zákutí vesmíru. Máme tu nato viac dostatočne veľkých astronomických ďalekohľadov, na tejto lodi sa určite nešetrilo a pozorovacie podmienky sú fantastické, sen každého astronóma. Postupom času sa z väčšiny posádky stali „profesionáli“ v pozorovaní a aj v kozmológii. Nečudo, keď sa tomu venuje človek skoro denne okolo 5 hodín.

Ďalšou našou zábavkou býva, keď je to naplánované radou, že sa vypnú hlavné pohonné motory na hodinku a máme tu bezváhový stav a lietame si po celej lodi ako vtáci.

Jediným vážnejším problémom sú občasné depresívne stavy niektorého člena posádky pri spomienke na Zem. Preto sa musíme vyvarovať prílišného spomínania a napríklad použiť nahlas slovné spojenie „lietam si ako vták“ by nebolo vhodné, lebo to evokuje spomienky na Zem a jej prírodu.

Nie sú tu deti, to bola jedna zo zmluvných  podmienok, nie sú tu podmienky pre ich výchovu, takže starneme, to bude tiež problém za pár rokov. S tým ale každý rátal. Zatiaľ nikto nezomrel. Ak niekto zomrie, tak šup s jeho telom za hlavné trysky a za sekundu sa vyparí, dosť morbidné, ale praktické.

Vieme veľmi dobre, že v podstate ideme nikam a nie nejaké konkrétne miesto je cieľ, ale cesta plná dobrodružstva. Zatiaľ sme mali podľa mňa nenormálne šťastie a nič väčšie do nás nenarazilo, len drobulinké meteority tak do veľkosti makového zrnka. To ale tiež nie je sranda, takže máme sem tam poplach, ale aspoň zažijeme kúsok vzrušenia naviac.

Jedna vec ma ale prekvapila a veľmi. Pozorujem, že skoro každý člen posádky vrátane fyzikov a aj mňa, si začíname myslieť, že ten skoro nekonečný vesmír, ktorý je fyzickým pohybom absolútne nepreskúmateľný, je skôr len nejaká dokonalá vízia alebo ilúzia ako skutočnosť.

Keď by som to nezažil, neuverím.

Možno, ale že nám už z toho všetkého „hrabe“ !

Cena Fantázie

Cena Fantázie je slovenská literárna súťaž zameraná na fantastiku, bez vekových a iných obmedzení autorov, v ktorej má účastník šancu získať finančnú výhru a zároveň publikovať v časopise a v zborníku zo súťaže. Súťaž je dvojkolová, v prvom kole anonymné poviedky hodnotí vybraná porota. Päť poviedok sa následne dostáva do druhého kola, v ktorom finálové poviedky hodnotia čitatelia. Vybrané texty sú uverejnené v časopise Fantázia a v knižnom zborníku. Dvojité hodnotenie odborníkmi a aj čitateľmi je na Slovensku nezvyklé, odráža však dôležitú podstatu fantastiky ako populárnej literatúry. V porote sa objavujú vždy iné osoby – či už sú to úspešní slovenskí autori, publicisti, alebo zástupcovia vydavateľstiev

Zborníky poviedok si môžete zakúpiť tu.

návrat hore

NÁVŠTEVNOSŤ

2021        2020        2019        2018       2017       2016       2015       2014       2013