Stratila práve všetko, čo milovala a čo kedy mohla milovať najväčšmi. Stála na úpätí vysokej skaly, pozerala dole na tú skazu a ťažko dýchala. Ľahký vánok sa jej pohrával s pramienkom jemných svetlých vlasov s ružovkastým nádychom. Hladil jej bledú tvár a pomáhal vysušiť slzy rýchlejšie. Deň, kedy sa mala stať ženou, skutočnou dámou, mala na dosah.  Stratil sa v jedinom okamihu, ktorý mala prežívať večnosť. Prišla o svoju dievčenskú nevinnosť, ale ženou sa nestala.  Zostala nejasným, zdeformovaným monštrom, čímsi ako ľudskou prázdnou schránkou. Duša sa vytratila ani obláčik horúcej pary spolu s tými, čo milovala, a na jej miesto zasadla nenávisť a túžba po pomste taká silná, že sa pre ňu oplatilo ešte chvíľu žiť.

Bol veľmi teplý deň, prežiarený oboma slnkami. Myra vybehla otvorenou zadnou bránou rovno do veľkej záhrady. Utekala záplavou farieb, ktorým dominovala zelená. Sukne zelenkavých šiat, čo dostala k včerajším štrnástim narodeninám, jej viali okolo lýtok, keď uháňala k neďalekej skupinke stromov s drobnými fialovými kvietkami. Zmesi vôní sa striedali, len radosť zostávala už niekoľko dní nemenná. Pred stúpajúcim svahom pokrytým mäkkou trávou spomalila a vyzula si črievičky. Najskôr si vychutnala pocit, ako sa jej noha dotkla prírodného koberca, a pokračovala pokojným tempom ďalej. Nepotrvá to dlho a bude sa musieť vzdať niektorých svojich detských radostí, ale prídu iné, tým si bola istá.

Evana poznala od malička. Mal desať, keď sa narodila. A vždy sa o ňu staral, hoci nemusel. Bol jej najmilším zo všetkých, bol jej bratom, najlepším priateľom, prvou platonickou láskou, jedinou, akú poznala a chcela poznať, až kým sa z nich nestanú zákonití manželia a milenci, tak ako bolo dané pri jej narodení. Tak sa malo stať, inak si to nevedela predstaviť. Len pred piatimi dňami mali oficiálne zásnuby a svadba sa mala konať presne o rok.

Čakal na ňu, práve to bolo odjakživa jeho poslaním. Otočený k nej chrbtom vyzeral ako socha, pretože sa vôbec nepohol. Zdalo sa, že pozerá niekam do diaľky. Tmavé vlasy sa mu podchvíľou zavlnili vzduchom a ona si predstavovala ako mu padajú do rovnako tmavých očí. Meter od neho zastala, hľadela na jeho vznešenú vysokú a štíhlu postavu zahalenú do čierneho kabátca so zlatými gombíkmi a tmavohnedých nohavíc. Mal ho rozpnutý a spod neho trčala nedbalo oblečená biela košeľa len o niečo svetlejšia než jeho pleť. Mohla sa naňho pozrieť milionkrát a možnože sa toľko pohľadov od jej malička nazbieralo, ale stále ňou dokázala prejsť príjemná triaška. Mohla poznať každé jeho tajomstvo, ale jeho telo takmer vôbec nepoznala a hoci mala štrnásť, chcela už byť jeho.

Potichu prešla až celkom k nemu a položila si ucho na jeho chrbát pod ľavú lopatku. Ztuhol, ale hneď si všimol jej dlane objímajúce ho okolo pása. Počula tlkot jeho srdca a bol to pre ňu ten najkrajší zvuk.

„Dnes je pekne, však?“ spýtala sa ho.

„To je, ale aj tak by si tu práve teraz so mnou nemala byť,“ hovoril miernym hlasom. Prešla dopredu, chytila ho za obe ruky a ťahala ho preč smerom k rozľahlej lúke v nížine, ktorú v diaľke ohraničovali kopce pieskovej farby. Doliehal k nim zvuk všetkého živého na okolí, všetkej zvery a hmyzu, ktorý sa zlieval do príjemnej symfónie prírody. Každé miesto malo svoju vlastnú. Ona milovala najväčšmi tú, čo patrila jej domovu.

„Nemám rada hodiny etikety. Z telovýchovy by som takto neušla. Páči sa mi, keď ma ocko učí narábať s mečom a jazdiť na koni, ale v poslednej dobe na mňa nemá toľko času.“ Bola jeho jediným dieťaťom a spolu s jej matkou najmilším stvorením na Ezre. Hoci túžil po synovi, zistil, že Myra nejedného chlapca prevyšuje svojou bystrosťou a rýchlosťou v priamom boji.

Evan sa podvolil jej tlaku a vydal sa s ňou do nížiny preč od veľkého domu, v ktorom žila jeho milá so svojou rodinou, susediaceho s jeho vlastným domovom.

Vtedy obe slnká hriali a bol krásny deň.

Skúšala si práve svoje biele svadobné šaty splývajúce až po zem z niekoľkých vrstiev veľmi ľahkého a jemného materiálu, vyšívané lesklou niťou. Na odhalené útle ramená jej padali zvlnené vlasy. Pestúnka jej pripínala na boku za uchom veľký krásny kvet smotanovej farby. V izbe s nimi bola aj Myrina matka a všetky tri sa na niečom smiali, lebo mali povznesenú náladu. Na prašnej ceste sa ozval dupot kopýt a hoci nečakali zatiaľ žiadnu návštevu, nijako ich to nevzrušovalo, pretože funkcia Myrinho otca si vyžadovala časté rokovania, stretnutia a korešpondenciu. Pravdepodobne to bol len nejaký poslíček.

Potom asi niekto vykríkol, ale kto? Alebo ako sa to vlastne všetko stalo? Pribehli dole do haly za otcom, alebo boli útočníci takí rýchli, že ich prekvapili hore v izbe s veľkým zrkadlom? Ako dokáže človek cítiť v jednej chvíli neuveriteľné šťastie a v druhej ohromnú hrôzu?

Myre zomierali všetci priamo pred očami. Tí zlí zahalení ľudia, ktorí tak nečakane vtrhli do jej života mali meče a dýky a pobili všetkých okolo nej, pôsobili iným bolesť a sami z toho mali chorú radosť šialencov. Zobrali pestúnke a matke to, čo môže dať slušná žena v ich postavení a rodine, iba svojmu zákonitému manželovi. Stála tam kdesi v tom chaose vo svojich svadobných šatách postriekaných krvou svojich najbližších, hruď mala stlačenú hrôzou, oči zahmlené slzami.

„Myra, Myra, nie!“ počula odkiaľsi kričať Evana, kým jeho vreskot nezastavil nechutne vlhký zvuk a akési chrčanie. Nemohla odhadnúť, kedy sa jej zmocnili čiesi ruky, možno to nebol len jeden pár, či to bolo ešte predtým alebo až po tom, ako to mohol Evan vidieť. Hrubo jej zvierali ramená, tvár, krk, trhali z nej ľahké šaty, šklbali ju za vlasy a nasilu od seba odlepili inštinktívne stiahnuté stehná. Spôsobovali jej bolesť, hroznú bolesť, odpor ju nútil privierať oči a aj keď sa snažila dýchať nosom, cítila pach krvi a trýzniteľov. Potom zacítila dole neznesiteľné pálenie, keď do nej ktosi vnikol.

V niekoľkých minútach sa stalo všetko najhoršie, čo sa jej kedy mohlo stať a nikdy by sa jej o tom neprisnilo ani v tom najhoršom sne. Bolo to také neuveriteľné, až to skoro začala považovať za nočnú moru, ale zvyšky rozumu tvrdili: Nie, nie je to sen, je to skutočné. Vedela, že zomrie a nič iné si neželala, chcela odísť tam, kam šli jej milovaní, len nechápala, prečo si museli vziať naozaj absolútne všetko, čo mala.

Mocné ruky jej tlačili na hrdlo, kým ju nevyslobodilo milosrdné nič.

Prebrala sa uprostred spúšte.

Žalúdok sa jej prevrátil naruby, telo sa bezbranne prehýbalo pod prívalom reflexu, no nevyšlo z nej nič iné len žlč.

Obrovský dom zíval nepríjemným tichom, vonku slabo svietilo jedno slnko. Myre sa na rukách stavali chĺpky.

Bola slabá, ale hrôza do nej pumpovala stále nové dávky adrenalínu. Oči sa jej opäť zahmlili.

Stála tam nahá a niekoľko mŕtvych rúk smerovalo k nej, akoby vzývali nejakého anjela.

Na zemi zazrela krvavú dýku. Vrhla sa na ňu, dopadla na boľavé kolená a jej ostrý hrot si držala tesne nad ľavým prsníkom, kde kreslil ďalšiu krvavú čiaru. Bude musieť vyvinúť veľkú silu, aby prerazila kosti a prebodla srdca. Presunula si ju teda ku krku, kde už vyskočili modriny.

Tí babráci ju nedokázali ani poriadne zabiť. Z hrdla sa jej vydral zúfalý vresk. Dýka dopadla na zem a Myra sa rozvzlykala.

Hľadela zo skalnatého kopca dole do zelenej doliny, kde bola jej dávna minulosť, hoci len pred pár hodinami žiarila šťastím v snehobielych šatách. Z očí sa jej valili prúdy sĺz, bolestivé myšlienky sa nedali roztriediť a srdce, o ktorom si myslela, že ho už dávno vyžrala kyselina žiaľu, bolelo a zvieralo hrudník ďalej. Rýchlo, plytko dýchala ako ranená zver, občas sa jej hrdlom predral pazvuk.  Oboma rukami si zakryla tvár a tlmila výkriky. Potom nimi musela stlmiť pád, keď sa jej podlomili kolená a rozkričala sa z plných pľúc. Ešte raz ju ukolísala k bezsennému spánku prázdna tma.

Po prebudení sa zahľadela na blankytne modrú oblohu bez jediného mráčika, v jej zornom poli zatiaľ stále svietilo len jedno slnko, no periférnym videním zahliadla druhé, ktoré onedlho celkom zapadne. Telo ju bolelo a keby sa pohla, bolo by to horšie. Tušila, čo sa stalo, no nechcela si zbytočne príliš rýchlo privolať všetky spomienky.  Rukou sa dotkla hrude naľavo, ako keby chcela skontrolovať, či tam už srdce naozaj nemá. Tep mala pomalý, dýchalo sa jej pomerne ľahko a namiesto nepríjemného zvierania cítila iba chlad šíriaci sa z hlavy do celého tela. Zomrela by už dávno. Ó, áno, s radosťou by uvítala túto možnosť. Nuž ale na svete zostala ešte jedna o niečo príjemnejšia vec, pre ktorú sa oplatilo nezomrieť hneď. Pomsta.

Uvidí, či naozaj máva sladkú príchuť.

Nemohla byť v bezvedomí dlho, pretože jej kôň Octavus nefŕkal, len trochu nervóznejšie prestupoval a hrabal kopytom do suchej zeme.

Cítila sa ako znovuzrodená. Postavila sa, oprášila si tmavé nohavice a kabátec z pevnej látky, vlasy si schovala pod kapucňu a okolo tváre si niekoľkokrát omotala šál. Octavovu uzdu odmotala od vyschnutého pňa, dala mu najesť a napokon si popravila brašňu, keď naňho vysadala. Svojmu niekdajšiemu domovu venovala posledný  pohľad, v ktorom sa nejasne mihla potlačená bolesť, potiahla uzdu a kopla koňa do slabín.

Nevedela, ktorým smerom sa má vydať, preto sa najskôr rozhodla utiecť čo najďalej. Samota jej robila problémy, myšlienky vírili v začarovanom kruhu v podvedomí, pretože sa tak veľmi snažila, aby jej neprekĺzli do vedomia a nespôsobili náhodou nečakanú bolesť. Čerstvý vzduch jej bičoval tvár, medzi nohami ju to štípalo, keď narážala na sedlo, lebo zatiaľ nemohla byť zahojená. Suchú zem rýchlo vystriedali zelené kvetnaté lúky a sady s najrôznejšími stromami. Cválala, kým nepadol súmrak a unavený kôň nezačal protestovať. Až potom sa rozhodla zosadnúť a vymyslieť dobrý plán.

Saula nepoznala dlho, a aj keby áno, nikdy by jej podľa spoločenských noriem v jej postavení neprešlo, čo robí. Bola jedinou následníčkou dôležitej politickej osobnosti, ešte stále to platilo, hoci načas zmizla a neubehlo veľa času, odkedy zomrel jej milovaný Evan. Ale nemala veľmi na výber. V telovýchove mohla vynikať, no realita už nebola celkom taká istá.

Po kraji sa potulovala niekoľko týždňov. Najradšej by šla za niektorými priateľmi, ktorých mala, aby sa presvedčila, že aspoň tí sú v poriadku, no nemohla ich svojou prítomnosťou vystavovať zbytočnému riziku. Vrahovia jej rodičov a Evana už museli vedieť, že je stále nažive a asi touto skutočnosťou neboli nadšení. Museli ju dávno hľadať a mala šťastie, že sa im odvtedy neskrížili cesty. Nemohla sa proti nim postaviť sama a nepripravená. A určite to boli len poskokovia niekoho a vraždili pre vyššie ciele. Ako prvé sa rozhodla na čas zmiznúť a vyhýbať sa im. Bola veľmi netrpezlivá, najradšej by konala, ale k čomu by to bolo dobré?

Jedlo sa jej zháňalo ťažko. Nebolo to nemožné, ale už si nemohla vyberať s najrôznejších jedál rozostretých pred ňou na masívnom stole, ktorý vyzeral, že sa prehýna pod ich váhou. Občas niečo ulovila a keď mala šťastie narazila na osamotené malé obydlie. Zvyčajne počkala, kým obyvatelia odídu, ak už neboli preč.

Nízky jednoizbový drevený domček vyzeral byť opustený dlho. Chladný popol v ohnisku pred ním bol len v tenkej vrstvičke, zvyšok odvial vietor. Okolie pozorovala od predchádzajúceho rána a nikoho nevidela. Pomaly, ticho kráčala k najbližšiemu oknu, pod nohami jej chrupčala suchá tráva. Octavus stál priviazaný v neďalekom hustom tmavom lese. Keby ho vzala so sebou a okolo domu šli nejakí pocestní, hneď by na seba upútala pozornosť a ťažšie by sa jej skrývalo. Na sucho pregĺgala, triasla sa na celom tele od nervozity a asi aj nedostatku živín v poslednom čase. Vlasy mala zastrčené pod tmavou čiapkou a na bledej tvári jej kričali tmavé kruhy. Ostražité oči mala otvorené dokorán a neustále sa strhávala v prudkých pohyboch raz napravo, raz naľavo.

Nakukla do všetkých okien a keď sa presvedčila, že je na okolí sama, pustila sa na obhliadku príbytku, neustále však napínala sluch. Vnútri to bolo zatuchnuté, napravo pod oknom stála manželská drevená posteľ potiahnutá plachtou s kvetinovým vzorom s niekoľkými vankúšmi a veľkou perinou v ručne vyšívaných červeno-modrých obliečkach. Všetko uhladene ustlané. Pri nohách postele bola tmavá truhlica z masívu, naľavo teplý biely kožušinový koberec. Pri ľavej stene zbadala svetlý kredenc s vyrezávanými vzormi kvetov a ornamentov a veľkú skriňu. Na kredenci bol biely farebne pomaľovaný krčah s misou.

Myra prehľadala všeko, čo malo nejaké dvierka, nakukla do každej medzierky zhora, zdola, skúsila, či nie sú uvoľnené drevené dosky v podlahe, dokonca nejaké vylomila a dostala sa k niekoľkým konzervám. Nebol to ktovieaký úlovok. Zaujímalo ju, kde sú majitelia opusteného domčeka, ako dlho sú preč a kedy sa asi vrátia.

Vzdychla si, keď pomyslela, že sa musí vydať ďalej a nevie, čo ju čaká ďalší deň. Cítila, že ešte nie je vhodný čas zájsť za jedným známym. Naložila veci do plátenného batohu, prehodila si ho cez plecia a trochu zamyslená vychádzala z dverí.

Zažila obrovský šok, keď sa po takom dlhom čase strávenom osamote, čo sa zdal byť večnosťou, ocitla zoči-voči človeku. Spojila svoj inštinkt, výchovu a svalovú pamäť do jedného celku. Spustila ťažký batoh a po zistení, že protivník nedrží zbraň, ktorou by jej mohol ublížiť pri neopatrnom pohybe, a je muž, ho s čo najväčšou silou, akú mohla vynaložiť, kopla do rozkroku a utekala preč, čo jej nohy stačili. Šprintovala v divom tempe, v širokých skokoch, až mala strach, že ak zakopne a dopadne na nejaký kameň, rozbije si načisto hlavu. Ruky jej na striedačku kmitali dopredu a dozadu, naberala do seba vzduch, rezal ju v hrdle, štípal v hrudi a jeho piskot sa jej neznesiteľne ozýval v ušiach.

Nedokázala sa okamžite rozhodnúť, či bude lepšie utekať do nejakého úkrytu v okolí a nechať Octava, kde je, alebo utiecť k nemu a spolu s ním. Ten chlap ho mohol už objaviť, možno ho dokonca zabil, ak sa obával, že by na ňom mohla utiecť. V každom prípade bol aspoň na čas zdržaný a Octava nepriväzovala silno. Pobeží rovno k nemu.

Za ten čas ju však čiasi ruka, určite patrila tomu mužovi, zachytila za kabát a potiahla silno k sebe. Zovrela jej hrudník a zdvihla ju do výšky. Snažila sa kopancom zasiahnuť nejaké citlivé miesto, no nohy jej komicky strieľali vzduchom a len málokedy ho mierne zasiahli. Napínala sa, hrýzla ho do rúk, no nič nepomáhalo. Párkrát ho z celej sily udrela do tváre vlastnou hlavou. Nič.

„Prestaň, prestaň!“ zvreskol po nej. „Nechcem ti ublížiť.“ Jeho bezvýznamné slová nevnímala.

„Prestaň, chlapče,“ zvreskol ešte raz, postavil ju na zem a strelil jej takú facku, až jej zapukalo v krk, zuby sa jej zarezali do pery, z ktorých vytryskla krv a čiapka zletela nadol.

Obaja zostali stáť bez pohybu,  muž v úžase, Myra zmierená so svojím osudom a jej vlasy plávali vzduchom, keď ich jeho jemné víry hladili a vypĺňali tichú medzeru medzi dvoma cudzincami.

„Neublížim ti,“ zopakoval zahanbene so sklonenou hlavou.

Nevedela, ako sa to stalo, že nakoniec putovali spolu, ale bolo to nevyhnutné. Bol jej nástrojom na dosiahnutie cieľov a on bol vychovávaný podľa starých tradícií, hoci nepochádzal z prominentnej rodiny, a nedokázal žiadnej žene odmietnuť pomoc, keď sa ocitla v nepríjemnej situácii. Myra mu nemusela veľa vysvetlovať. Stačil pohľad na jej koňa a bolo mu jasné, že musela byť veľmi bohatá a stalo sa niečo strašné, keď teraz takto blúdila. Časom mu to určite povie. A okrem toho, veď len bezcieľne blúdil po krajine a snažil sa ukrývať rovnako ako teraz ona.

Hlboko v lese našli polorozpadnutý prístrešok a neďaleko bolo dokonale čisté malé jazierko. Zásoby mali asi na týždeň. Cez deň bolo príjemne teplo a Myra bola veľmi rada, že si mohla konečne dopriať úžasnú očistu celého tela. Kým zapadlo jedno zo sĺnk, dlhé vlasy jej stihli uschnúť. Vedela, že by sa mala s nimi rozlúčiť, ale pre akýsi rozmar, ktorý v nej stále pretrvával, jej bolo ľúto to spraviť.

Bola oblečená naľahko, v tenkej blúze, sedela s prekríženými nohami, hladila si vlasy na boku a neprítomne pozerala do tancujúcich oranžových plamienkov. Saul sedel na okraji jej zorného poľa a jedol. Väčšinu času strávili v tichu. Doteraz mu povedala iba toľko, že sa potrebuje nejaký čas skrývať a on odpovedal, že má momentálne rovnakú potrebu. Tak sa skrývali spolu. Mohli sa ľahšie brániť, hoci si stále nebola celkom istá, či sa nakoniec nebude musieť brániť jemu. V duchu nad tým mávla rukou, jej mozog zamestnávali iné problémy. Keby si stále dokola nepredstavovala, ako raz podreže hrdlo tomu, čo to spôsobil, čo zobral jej krásny život, krásny tak krásny, plný lásky a nádherných šiat, dobrého jedla a tanečných bálov, nedokázala by normálne fungovať. Pravdepodobne by upadla do apatie a jednoducho by zomrela ešte v ten nedávno-dávny deň.

Plány ešte nemohla mať prepracované do detailov, boli len hrubo načrtnuté, pretože jej chýbali všetky dôležité informácie.

„Zajtra chcem ísť do neďalekého mesta. Potrebujem sa s niekým stretnúť,“ povedala pokojným hlasom Saulovi. Chvíľu na ňu hľadel s prekvapením, potom len prikývol.

Ľudia kráčali ulicami vykladanými mačacími hlavami, opätky im tíško klopkali v pomalom tempe, tváre otáčali k príjmne hrejivému slnku, dámy sa občas oviali vejárom, klebetili o móde, manželoch, milencoch a deťoch, páni o alkohole a stolných hrách. Na šatách z najjemnejších farebných látok sa odrážalo svetlo príjemného dňa. Na jednom mieste sa stretali najrôznejšie spoločenské skupiny, od najbohatších po najchudobnejších a pomedzi ne sa zriedkavo pretlačil automobil. Z oboch strán až do diaľky lemovali ulicu nízke domčeky, na prízemí s rôznym tovarom, na poschodí obývané.

Myra si zahalila vlasy do veľkej kvetovanej farebnej šatky a obliekla sa do najlepších nohavíc a blúzy, ktoré našla. Sandále boli nové, ešte nemala príležitosť vyskúšať ich. Saul bol tiež jednoducho oblečený. Jeho vlasy sa zdali byť v tom svite takmer strieborné a oči mal až príliš svetlé, rovnako pleť. Keby mal tmavé kruhy pod očami, určite by vyzeral chorobne, ale takto mu to zvláštne pristalo.

Myra cítila nepriznanú vďačnosť, že jej Saul robil spoločnosť. Tam kam potrebovala ísť, sa nedalo dostať žiadnymi bočnými uličkami. Potrebovali prejsť touto frekventovanou ulicou. Našťastie ňou prechádzala len zriedka a odvtedy ubehlo príliš veľa času.

Pred niektorými domami bol medzi vytesanými kameňmi priestor, odkiaľ rástli kmene stromov nahusto obrastených zeleným lístím a drobnými bledučkoružovými kvietkami. Znášali sa pravidelne k zemi a pripomínali padajúce snehové vločky. Prešli námestím s vyvýšeným malým parkom s niekoľkými stromami. Myrin pohľad sa na chvíľu stretol s pohľadom krásneho dievčaťa s tmavými vlasmi a šikmými modrými očami. Mala kamennú tvár, dokonale hladkú a nedal sa z nej vyčítať žiadny pocit. Na chvíľu zhypnotizovala Myru, ktorá sa náhle zobudila a pobrala sa rýchlejším tempom ďalej.

Až na konci ďalšej ulice stál tak trochu odstrčený starý veľký dom.  Otvorila im staršia zachovalá chyžná.

„Mohla by som hovoriť s domácim pánom?“ spýtala sa jej Myra.

„Aké je vaše meno, prosím?“ chcela vedieť chyžná. Práve v tej chvíli šiel okolo zvráskavený pán pomaly, rozklepane a keď jeho sivé zakalené oči zahliadli Myrinu tvár, naplnili sa slzami. Šálka čaju, čo držal v ruke dopadla na zem.

„To je dobré Katlin, pusť ich dnu,“ povedal okamžite pevným hlasom.

Jemné biele záclony splývajúce k drevenej dlážke sa vlnili, hladili francúzske okná, chceli sa dostať von, hoci sa im to nikdy nepodarilo úplne. Vo veľkom čalúnenom kresle sedel starček, zdal sa byť drobný pod vrstvou pyžama a županu. Nohy v mäkkých papučiach a teplých ponožkách mu spočívali na taburetke zladenej s kreslom. Oproti na rovnakej sedačke sedela Myra so Saulom a spoločne siahli po šálkach na tmavom konferenčnom stolíku medzi nimi. Myra hladila nohou koberec a pozerala sa, ako jeho vlákna menia smer. Už takmer zabudla, aké to je byť v takomto príbytku. Pozdĺž západnej strany sa tiahla obrovská knižnica siahajúca až po strop a všetky zvyšné zdobili maľby domáceho. Týmto koníčkom si krátil dlhé voľné chvíle najmä posledných niekoľko mesiacov.

Saul hľadel do starcových smutných očí, ktoré sledovali Myru, a v hlave sa mu rojili množstvá teórii, aký môže byť vzťah medzi tými dvoma ľuďmi. Myra na starého pána pozerala možno príliš prísne, v oku sa jej nezaleskla jediná slza, chrbát dokonale vystretý, brada pyšne vystrčená dopredu. Len dych sa jej ovládal akosi ťažšie než zvyčajne.

„Potrebujete niečo? Čo pre vás môžem urobiť?“ opýtal sa muž.

„Asi by som mal odísť,“ riekol Saul a postavil sa.

„Nie, to je v poriadku. Nezáleží na tom, či budeš počuť nasledujúce. Práve naopak, možno to veci zjednoduší, ak máme naďalej putovať spolu a ja ti nič nebudem musieť vysvetľovať,“ zaznel Myrin chladný hlas, pričom jej oči nespravili jediný pohyb. „Toto je Saul, stretla som ho, keď som sa skrývala pred vrahmi, uznala som, že je to vhodný spoločník, aspoň do času. Saul to je môj prastrýko z otcovej strany Henri.“ Obaja muži sa mierne uklonili pred tým druhým.

„Musím počuť všetko, čo vieš, strýko,“ Myrin hlas zmäkol. „Prečo nás všetkých zabili?“ spýtala sa, ako keby si neuvedomovala, že je stále medzi živými, „O otcovej práci som toho veľa nevedela. Mal ma do všetkého začať zasväcovať až...“ nádych, „až...“ hlas sa jej nelámal, nemala ho priškrtený, len ho vždy strácala v tej istej chvíli, „keď sa vydám, pretože o všetkom mal vedieť aj môj muž,“ dokončila. „Skôr nie,“ dodala ticho, zbytočne.

„Myra tvoj otec nemal žiadnych verejných nepriateľov. Bol skvelým guvernérom, Jeho veličenstvo s ním bolo spokojné, takisto ľud. Všetko to bolo jedno obrovské a zbytočné nešťastie. Ľudia, ktorí si mysleli, že im nejako ukrivdil, keď sa krajinou prehnala epidémia a ich rodiny zomreli, lebo nebol dostatok liečiv, sa spojili. Vybudovali si maličkú súkromnú armádu a vyčkali na najsprávnejší čas. Všetkých okrem vodcu chytili. Nemusíš, nie, nesmieš sa skrývať! Je to nebezpečné. Je to síce len jeden človek, ale sama proti nemu nič nezmôžeš. Medzičasom mohol zlanáriť ďalších. Musíš sa vrátiť, Myra, späť do života. Sú tu ľudia, ktorí ťa ochránia...“

Myra rýchlo spracovávala informácie a snažila sa, čo najrýchlejšie vymyslieť ďalší plán.

„Ako sa volá? Poznajú ho? Kde sa nachádza? Prečo ho ešte nechytili?“ chrlila zo seba otázky.

„Myra, ty ma nepočúvaš...“

„Odpovedz mi!“ Pauza. „Prosím.“

„Victor Naymeth prezývaný Zilah. Naposledy ho videli pred dvoma týždňami dvestopäťdesiat míľ odtiaľto pri meste Ulmetum v Leopolise. Odvtedy stále uniká...“ Henri nestihol dopovedať, už ho Myra objímala.

„Ľúbim ťa,“ zašepkala mu do ucha a utiekla. Saul mu venoval posledný previnilý pohľad a už bol Myre v pätách.

Takže to bolo všetko dielom niekoľkých psychopatov, ľudí, ktorí sa nevyrovnali so stratou svojich najbližších a boli od bolesti chorí rovnako ako teraz Myra? Na tom teraz nezáleží, zostávajú posledné tri veci, ktoré spraví. Nájde Zilaha, zabije ho a zomrie. Nikto jej v tom nesmie brániť. Ani prastrýko. Áno, on by jej v tom zabránil. Keby musel, zviazal by ju a nikam nepustil, už nikdy.

Celé mesiace sa skrývala celkom zbytočne a stratila drahocenný čas. Nič to, všetko napraví.

Ležala na zemi a hľadela na atramentovomodrú oblohu posiatu striebornými hviezdami. Pravý ukazovák mala zapichnutý do vzduchu. Snažila sa nájsť medzi hviezdami miesto, odkiaľ podľa starej legendy pochádzajú ľudia. Vôbec si nechcela uvedomiť, kto jej ju kedysi dávno rozpovedal ako prvý. Ruka jej klesla do mäkkej chladnej trávy. Medzi obočím sa jej zjavila vráska. Aké by to bolo opäť precitnúť, začať život odznova, ako jej naznačil prastrýko? Možno by doň mohol naďalej patriť Saul. Aké by to bolo plakať, smútiť a cítiť lásku. Lenže city sú zbytočné, hmlia mozog a tým úsudok. Všetko je s nimi príliš zastreté a komplikované, už je dôležitá len smrť. Beztak duša odišla a telo dokonáva. Položila si ruku na srdce. Jeho údery boli mocné a akési nepravidelné. Hovorilo si: Už len chvíľu, vydrž, musíš vydržať, kým nebude po všetkom.

V kríku, pri ktorom odpočívali kone, začula šuchot. Predtým Saul vydal dohovorený sykot, ktorým sa identifikovali, aby sa náhodou nepozabíjali navzájom. Zložil sa na trávu vedľa nej.

„Tiež som hľadaný vrah,“ priznal sa Saul Myre, keď mierili do Ulmetu. Myru to nijako neprekvapilo, ani nepocítila strach, pretože vytušila, že medzi vraždou, čo spáchal Saul a tou Zilahovou je podstatný rozdiel.

Hoci to nepotrebovala vedieť, spýtala sa ho: „Koho si zabil?“

„Pred desiatimi rokmi mi jeden vysoký úradník zabil a znásilnil manželku a dvanásťročnú dcéru. Dôkazy boli jasné, ale on bol zákonom nedotknuteľný. Vzal som spravodlivosť do vlastných rúk a teraz som ja tým, čo ohrozuje životy slušných obyvateľov,“ dodal ironicky. Obaja sedeli v sedlách svojich koňov. Pomaly klusali pustou krajinou k rozľahlým lúkam obklopeným lesmi pred nimi. Aj druhé slnko sa už skláňalo za obzor a sfarbovalo všetko teplou oranžovou a ružovou. V tejto žiare nebývala Saulova pleť tak chorobne bledá. Myra zbadala, že hľadí niekam ďalej, než je ona schopná dovidieť. Nezáležalo na tom, že Saul bol muž, prameň sĺz jednoducho vyschol rokmi.

Jeho dcéra by dnes mala dvadsaťdva rokov. Musel mať už takmer štyridsať rokov, ale vyzeral, že sotva dosiahol dvadsať. Toto zistenie v Myre prehlušilo všetko ostatné. Nemala pochybnosti o jeho slovách, bezvýhradne mu verila a keby to ešte dokázala, začala by k nemu prechovávať hlboké sympatie, pretože on dosiahol niečo, čo sama chcela. Pomstu.

Prehovoril, akoby jej čítal myšlienky: „Zilah tiež zabil niekoho, na kom ti záležalo, však? A tak musí zomrieť... Ja ti pomôžem.“

„Áno. Kvôli nemu zomreli moji rodičia a Evan,“ povedala bezfarebným hlasom.

„Prečo mi chceš pomáhať?“ spýtala sa zrazu.

„Hneď som vedel, že prahneš po krvi a zadosťučinení. Je to na tebe vidieť, je to z teba cítiť a ja ťa chápem.“ Saul venoval Myre krátky úškrn a ona mu ho opätovala.

Sedela na kraji svojej veľkej postele. Ráno jej ju pestúnka ustlala, prikryla jemnou bielou prikrývkou so zvlneným lemovaním takmer sa dotýkajúcim kožušinového koberca pod posteľou, dva veľké biele vankúše natriasla a spolu s dvoma menšími vo farebne vyšívaných obliečkach oprela o čelo postele. Sieťovaný baldachýn zhrnula k hlave a do sklenej vázy na nočnom stolíku dala čerstvé poľné kvety fialových a žltých tónov. Biele jemné záclony trochu tlmili svetlo sĺnk a prúd vzduchu domáhajúci sa dnu cez otvorené okenice. Myra mala práve po raňajkách, špinavý riad zobrala pestúnka pred chvíľou z okrúhleho stola v rohu izby.

Keď prišla Myrina matka, sadla si do čalúneného kresla na drevených nohách pri posteli. Uhladila si bielu blúzku a šuštiace zelené sukne z lesklej látky. Krásnu dievčenskú tvár lemovali lokne zlatých vlasov, ktoré jej dcéra vždy obdivovala.

Dnes jej matka prišla povedať niečo dôležité. O štyri roky sa bude vydávať a bude musieť naplniť očakávania svojho muža aj celej rodiny. Potom privedie na svet rozkošné dieťa. Rozkošné, pretože to bude dieťa od Myry a Evana, ako jej matka hovorievala.

Myra sa zahľadela na svoju matku s miernym úsmevom a očakávaním v tvári. Pre matku to nebolo práve najjednoduchšie a najpríjemnejšie. Jej cudnosť už bola skúšaná ohňom, keď bola v Myrinom veku a vtedy za ňou prišla jej vlastná matka a neskôr, keď začala zdieľať so svojím mužom spoločnú spálňu.

„Vieš, prečo som za tebou prišla, Myra. Tak začnem,“ Myrina matka hľadela na svoje ruky uhládzajúce sukňu. „Keď sa vydáš za Evana budeš mať povinnosť, ktorú má každá vydatá žena. Tvoja úloha je však o to dôležitejšia, že na svet privedieš dieťa alebo deti, ktoré zdedia po vás politický status a v tomto budú pokračovať spolu s deťmi Evanovej sestry. Deti sa rodia z matkinho lona. Musia najskôr narásť v matkinom tele a až potom ich žena môže porodiť. Lenže každé dieťa má aj svojho otca. Keď sa staneš Evanovou zákonitou manželkou, budete zdieľať spoločnú spálňu a posteľ. V svadobnú noc, vašu prvú noc, sa prvýkrát spojíte. Musí do teba vniknúť tam, odkiaľ každý mesiac krvácaš. Je to práve kvôli tomu, aby si mohla mať detičky,“ povedala Myrina matka s úsmevom. Už to mala skoro za sebou.

„Prvýkrát to môže bolieť a budeš krvácať, ale nezľakni sa toho. Je to úplne normálne. Potom by to už malo byť v poriadku.“ Zhovievavo sa usmiala na svoju dcéru a tá poslušne prikývla...

Počasie bolo po celý rok nemenné. Občas sa vyskytli prehánky alebo mierne výkyvy teplôt, no nikdy sa nedali predpovedať, aké budú v ktorom období. S určitou pravidelnosťou sa menili len východy a západy dvoch sĺnk. Práve svietili obe, jedno ďalej, pred chvíľou vykuklo spoza horizontu, druhé už vysoko nad hlavami, jeho šteklivé lúče tancovali po povrchu všetkého a všetkých.  Myra cupitala chodbou. Odkedy za ňou pred vyše rokom bola matka, často si vo svojej fantázii, ktorá bola veľmi živá, predstavovala, ako bude vyzerať prvá noc s Evanom.  Vzrušenie striedal strach. Čo ak to bude hrozné? Vôbec nie krásne? Čo ak niečo spraví zle a žiadne deti mať nebude?

Jej biela pokožka sa skvela odrazom ešte belších stien. Dlhú chodbu zalievalo svetlo a jej myseľ Evan.

Keď začula zvláštne tlmené zvuky, rozhliadala sa okolo seba. Znelo to, ako keby sa niekomu ubližovalo. A ten človek musel potláčať vzdychy. Vlastne to boli najmenej dvaja ľudia, muž a žena.  Pobrala sa k najbližším pootvoreným dverám, odkiaľ pravdepodobne tie zvuky vychádzali. Cez úzku škáru nazrela dnu. V miestnosti bolo denné svetlo tlmené zastretými dlhými ťažkými závesmi.

Najskôr zbadala Evanovu vysokú postavu, rozopnutú košeľu a napoly spustené nohavice. Až keď sa jej pestúnka Eliza posadila, aby pevne objala Evana rukami okolo krku, Myra si uvedomila jej prítomnosť a jej sukne vyhrnuté vysoko nad kolenami. Myra tam chvíľu stála s otvorenými ústami. Cez škáru bolo vidieť len jej široko roztvorené svetlohnedé oko.  Evan rytmicky prirážal, Eliza sa ho pevne držala, podchvíľou sa vášnivo pobozkali a obaja sa snažili utlmiť nejako svoje vzdychy.

Myre sa rozplynuli v jednej chvíli akékoľvek predstavy o intimite a nežnej platonickej láske. Tak trochu zabudla na prítomnosť a preto sa neskryla, keď Elizin pohľad zablúdil jej smerom. Preľaknutá Eliza sa strhla a odstrčila Evana. Aj on sa otočil a až vtedy si Myra uvedomila, že ju zbadali. Stihla si všimnúť, ako rýchlo schovávajú nahé časti svojho tela, a hneď sa dala na útek. Dlhé sukne jej bránili robiť dlhé kroky a hnať sa čo najrýchlejšie. Cítila niečo ako zradu, ale smútok nie, skôr sa to kombinovalo s prekvapením, preto nevyronila ani slzu, zato oči mala stále roztvorené dokorán.

No keď ju dohonil Evan, slzy mu máčali tvár. Bál sa, že niečo stratí? Nejaký kúsok z Myry? Ale to sa nemohlo stať.

Eliza zmizla z ich životov, jednoducho sa vyparila, ako keby nikdy neexistovala. Iný deň Evan riekol Myre: „Milujem ťa.“ Nebolo treba ďalších zbytočných slov a hlúpych výhovoriek. A Myre sa táto spomienka postupne úplne rozplynula. Nikdy viac si na to nespomenula.

Saul sa zložil na trávu vedľa nej. Obom bolo vidieť bledú pokožku v jemnom svite hviezd.

„Povedz, zostal si verný pamiatke svojej manželky srdcom aj telom?“ spýtala sa ho Myra.

„Nie, telom nie,“ odpovedal takmer bez zaváhania. Putovali spolu už príliš dlho, obaja mali svoje základné potreby, ktoré neboli ukájané tak, ako by mali, neraz sa im stalo, že videli toho druhého nahého a chémia medzi nimi elektrizujúco pracovala. Boli tu dôležitejšie veci, na ktoré museli myslieť, ale toto sa nedalo viacej odkladať. Nebudú žiť naveky a o hriechoch sa už dávno nedalo hovoriť.

Myra postrehla, že sa Saul prevalil na bok a hľadí na ňu. Otočila k nemu hlavu a rukou ho chytila za polorozopnutú blúzu. Keď si ho k sebe priťahovala, vzrastalo v nej oveľa príjemnejšie vzrušenie, než aké s ním prežívala vo svojich predstavách. Uvítala by trochu viac svetla, ale zas na druhej strane, tma jej pomohla zahnať najväčšie rozpaky. Pery mal mäkké a teplé, pleť okolo nahladko vyholenú, jemne voňal po kolínskej. Hruďou ju pritlačil viac k zemi. Jazykom sa dostal do jej úst a ona mu bozk vášnivo a neohrabane opätovala. So Saulom to bolo iné, vôbec ho nemilovala, iba ju priťahoval. Pravou rukou jej vkĺzol pod šaty, trošku ju to zabolelo, keď jej príliš náruživo stlačil prsník. Potom prešiel nižšie medzi jej stehná, kde ju chvíľu hladil a nakoniec vkĺzol prstami dnu. Myra si vzdychla a jej telo na okamih strnulo. Obaja sa posadili a náhlivo zo seba zhadzovali šaty, bozkávali sa, dotýkali. Saul nedočkavo položil Myru späť na zem, nadvihol jej jednu nohu a postupne do nej vkĺzol. Spoločné vyvrcholenie prišlo príliš rýchlo.

Zostali tak ležať niekoľko minút. Myra pozorovala hviezdy a pomaly chladla. Možno mala niečo ako výčitky svedomia a hoci už dokázala myslieť, zárodky myšlienok jej zmätené vírili v hlave a jej sa nepodarilo žiaden pevne uchopiť. Cítila, ako z nej Saul zliezol a niečo teplé z nej vyteká. Vedela, že ráno sa obaja budú tváriť, akoby sa nič nestalo, a presne tak to má byť. Pre ženu v jej postavení, s jej minulosťou a rozhodnutím bol Saul neoceniteľným spoločníkom.

Nepamätala si všetko, občas jej nejaký detail vypadol. No všetko podstatné k nej pozvoľna prichádzalo, aspoň sa to tak javilo, pretože v skutočnosti si to vybavovala v zlomkoch sekundy. Ako keby zomierala a prežívala celý svoj život naraz.

Áno, napokon sa jej podarilo spoločne so Saulom nájsť Zilaha a on jej sľúbil, že jej pomôže do konca, veď aj tak nemal nič iné na práci. V noci Zilaha napadli v jeho dome nepripraveného. Párkrát zaútočil na Saula, dokonca ho zranil, ale Saulovi sa zázračne rýchlo zranenia hojili. Myru napadlo, že toho o ňom veľa nevie a už sa asi nedozvie, ale mohlo to byť zaujímavé. Zatiaľ čo bol Zilah zaujatý Saulom, ona ho napadla zboku a dýkou zasiahla krčnú tepnu. Stáli nad ním a keď dochrčal, bez veľkého rozmýšľania si ešte stále krvavou dýkou takisto podrezala hrdlo. Šokovaný Saul niečo zakričal, ale už bolo neskoro.

A teraz sa prebúdzala v tejto izbe, čo jej pripomínala nemocnicu, dokonca mala na sebe aj tie hlúpe monitorujúce náplasti, telo ju vôbec nebolelo, dokonca si prešla rukou po krku a nenašla tam žiadnu jazvu. Pootvorila oči a v kúte zazrela Saula otočeného k nej chrbtom. Niečo zapisoval a bol oblečený ako lekár.

„Saul,“ zašepkala.

„Saul,“ pokúsila sa povedať hlasnejšie, keď nereagoval. Konečne sa k nej otočil a v tej istej chvíli do miestnosti vošiel ďalší lekár. Obaja sa na seba pozerali akosi sklamane.

„Saul, čo sa deje?“ spýtala sa ho. Ani jeden si nevšímal, čo hovorí. Mala hnusný pocit. Bola si istá, že to sen nie je, všetko pôsobilo na jej zmysly príliš reálne.

„Čo sa deje?“ pýtala sa znova. Nič. Obaja k nej pristúpili. Neznámy lekár jej prezrel pod ostrým svetlom oči a náhle ju porezal skalpelom. Rana sa jej takmer okamžite zahojila. Zmätok a strach v nej rýchlo narastali. Neznámy doktor si opäť vzdychol.

„Vyzeralo to, že z čísla desať už bude výborný vojak. Účinky vašej krvi, doktor Amyas, sú naozaj úžasné. Nikdy ma to neprestane prekvapovať. Sme už len krôčik k tomu, aby sme učinili úžasný objav. Škoda, že neprešlo psychickými testami. Také niečo by sme si v realite nemohli dovoliť. Sebadeštruktívne sklony... Uvidíme, ako si poradí jedenástka.“ Myra si až teraz všimla, že vedľa na posteli leží dievča, ktoré je úplne identické s ňou.

„Navrhujem zmeniť príbeh,“ prehovoril Saul, zatiaľ čo chystal nejaký roztok do injekčnej striekačky. „Malo by byť absolútne samostatné, takže postavu Saula, ktorú som na začiatku vytvoril, by som odtiaľ vymazal. Treba prehodnotiť ľudskú podstatu vojaka. Bude to zložité, ale ešte dnes na tom začnem pracovať.“  Podal injekciu doktorovi.

„Súhlasím,“ vyriekol neznámy a pichol tekutinu Myre. Potom prišla už len tma.

Jana Matochová

Cena Fantázie

Cena Fantázie je slovenská literárna súťaž zameraná na fantastiku, bez vekových a iných obmedzení autorov, v ktorej má účastník šancu získať finančnú výhru a zároveň publikovať v časopise a v zborníku zo súťaže. Súťaž je dvojkolová, v prvom kole anonymné poviedky hodnotí vybraná porota. Päť poviedok sa následne dostáva do druhého kola, v ktorom finálové poviedky hodnotia čitatelia. Vybrané texty sú uverejnené v časopise Fantázia a v knižnom zborníku. Dvojité hodnotenie odborníkmi a aj čitateľmi je na Slovensku nezvyklé, odráža však dôležitú podstatu fantastiky ako populárnej literatúry. V porote sa objavujú vždy iné osoby – či už sú to úspešní slovenskí autori, publicisti, alebo zástupcovia vydavateľstiev Zborníky poviedok si môžete zakúpiť tu.