Armi

Armi

Nohavice sa mi rozžiarili do fialova a pravým stehnom mi vibrovala nová pošta. Položil som vak na umastenú a špinavú podlahu IHD a prečítal si správu – 19.12. o 20:00 stretávka zo strednej školy, Akropola, Hlavná ulica. Telefón som zasunul späť do nohavíc a rozhliadol sa po vozni. Koľko takých skrachovancov ako ja môže pripadať na jeden plný vozeň integrovanej hromadnej dopravy, 1, 5... 20? 35 a sám, bez ženy, bez detí, jediné teplo domova mi poskytuje indukčná dvojplatnička a konzerva Morca-Della.

Celú noc som sa prevaľoval z jedného boku na druhý. Mojou centrálnou nervovou sústavou prebiehali nervové vzruchy, ktoré nadobúdali podobu rýchlovlakov s tvárami ľudí, s ktorými som trávil detstvo. Zastavovali v staniciach pod zemou a nastupovali a vystupovali z nich húfy vrieskajúcich detí. Skákali, bežali, vešali sa dole hlavou zo stropných držadiel a tváre spolužiakov sa rozťahovali a otvárali do nefalšovaných úsmevov šťastia a radosti. Do jedného takého pohybu tvárových svalov vletel môj vlak. Rútil sa v protismere a v žiadnej stanici nezastavoval.

Masa vzduchu, ktorú pred sebou tlačil, sa na každej stanici rozopnula do veľkého voľného priestoru a vytvorila vír, ktorý čakajúce deti vhnal pred vlak, a ten si ich ako bábky, chaoticky pohadzoval pred sebou. Keď jedno z detí škrtlo hlavou o strop tunelu a jeho hnáty oddelene poskakovali po streche vozňov rýchlovlaku, otvoril som oči, otrel si pot z čela a nechal tento nervový vzruch odznieť v potlačovaných túžbach podvedomia.
Možno ešte nie je neskoro...

Bol piatok, 19:47, z ponurej podzemky som vykročil na snehom prežiarenú Trhovú, ktorá o sto metrov pretínala Hlavnú ulicu. Neposedné deti donekonečna roztáčali zvonkohru na radnici a človek sa kliesnil medzi ľudí na preplnených vianočných trhoch. Podal som predavačovi pár drobných, vzal si svoj punč a rozpíjal stiahnutý žalúdok. Nepoddajná tvrdá obuv mi vŕzgala pod snehom. Vošiel som do pasáže historickej budovy a ocitol sa na nádvorí obkolesenom butikmi a kaviarňami. Pridal som sa k jedinej skupinke, ktorá postávala vonku.

- Hej, Denis, nazdar kamaráde! Ako?
- Nazdar! – chvíľu som lovil jeho meno v pamäti, keď ma Igor afektovane potľapkával po pleci. – Ale dobre, ide to, ty?
- V pohode, - štrngli sme si polystyrénovými pohármi a uvedomil som si, že nie som jediný, pre koho je to stresová situácia.
– Nazdar! – som si ešte povedal takmer zo všetkými a hľadal v tých známych a zabudnutých tvárach ich časť života, ktorá mi unikla od strednej školy. Ženské osadenstvo sa plne venovalo deťom, ktoré si dve neohľaduplné spolužiačky priniesli ako svoje luxusné prívesky. Ponoril som sa medzi „svojich“ a čakal, kým v podniku pripravia naše miesto.

- Počkaj, počkaj, a pamätáš si, keď Miro grcal do umývadla a zapchal odtok?
- Cha, cha, jasné, však som sedel hneď vedľa, a plávalo a smrdelo to tam celých osem vyučovacích hodín.
- Hm, to bolo hovado!
- Strašné.
- ... fuh.
- ...
- Tak, Boris, čo teraz robíš? Stále sa venuješ tým závislým deťom? – začal som na vážnejšiu tému.
- No, chcel by som, ale teraz učím na škole, sme tu s priateľkou už dva roky naspäť, ale zas ma to ťahá von, tu ma to nebaví.
- Hm, teda naspäť do Afriky?
- Už asi nie.
- A čo tie deti, tie odvykačky od holohier musia byť hrozné.
- Je, končia na vozíkoch, atrofia svalstva, všetko sa učia nanovo v polovičnej gravitácii.
- Mam rád hry, ale zas tak ďaleko by som nešiel, to je trochu moc.
- To je.
- A kam teda plánujete ísť?
- Ešte nevieme, Indonézia, Taiwan, uvidíme.
- Tak nech to vyjde.
– Dík. - Pridal sa k nám ešte Viktor, objednali sme si ďalšiu rundu a ponorili sa do spomienok na staré dobré časy.

Zamieril som na druhý koniec stola a začal rozhovor so Silviou.
- Konečne voľno, čo? Dieťa si nechala mužovi doma na krku, ha, ha, - podpichol som ju, ale hneď ma to mrzelo, pretože ak sa ma spýta to isté, som nahraný.
- Je u rodičov, bože, Denis, od strednej som ťa vôbec nevidela, čo robíš, povedz?
- A tak, počítače, však to poznáš.
- To som si aj myslela.
- Ale je to ok. Síce už šiesta robota, mení sa to, ale dá sa to.
- A ty?
- Control manažment.
- Kde?
- V IBM.
- A však dobre, nie?
- Hej.
- Tak potom super, - vyčerpal som zdvorilostnú konverzáciu a na pár mikrosekúnd som tápal ako ďalej. Vyzerala dobre, prekvapivo dobre. – Ešte spievaš? – vypotil som nakoniec zo seba.
- Teraz už nie, ale...
- Silvia, prosím ťa, nemáš krém na ruky, zabudla som si svoj v aute, - vrazila do našej upadajúcej konverzácie Adriana. Silvia sa otočila, siahla do svojej kabelky a podala jej tubu s krémom.
- Jéj, Denis, a tebe sa ako vodí? - začala tým svojím milým a zároveň nepriateľským tónom. Vždy som ju len trpel a za tých sedemnásť rokov sa na tom nič nezmenilo.
- Super sa mám. - Hrkol som do seba asi siedmeho panáka a preglgol.
- A deti už máš? – presne vedela ako zaťať do živého. Mal som ju plné zuby.
- Jedno, dcéru! – tresol som. Ostala prekvapená, rovnako aj Silvia a ešte pár, ktorí našu konverzáciu započuli. Nikdy, nikto ma s dieťaťom nevidel, a ani o ňom nepočul. Najviac som však bol prekvapený ja. Vytočila ma a chcel som ju nasrať.
Zjavne potešená mojim falošným priznaním, zavelila:
- Hej, počúvajte, čo keby sme našim deťom spravili maškarný ples! Bude to zábava!
- Jej, to by bolo milé!
- Áno, to je dobrý nápad! – ozvalo sa ešte zopár nadšených hlasov a bolo vymaľované. Zvyšok večera som si musel vymyslieť meno dcéry a dôvod, prečo nás jej matka opustila.

Veľa času mi neostávalo. Ambiciózna Adriana zorganizovala maškarádu už na prvý februárový víkend na Čiernej Vode, v nejakom gýčovom neoklasistickom sídle. Zaplatil som zálohu, ktorá robila dobrú polovičku môjho platu a premýšľal, či predsa len nevyjsť s pravdou von alebo sa hodiť maród alebo... si od niekoho na víkend požičať roztomilé šesťročné dievčatko.
Položil som svoj zadok na porcelánovú misu a otvoril noviny. Miesto viet som však čítal len prázdne čiary medzi riadkami. Preletel som inzerciou a skončil na ekonomike.
Bábika! Vynorilo sa z ničoho nič predo mnou. Vrátil som sa o pár listov dozadu. Vyzerá ako bábika! Make-up modelky nápadne pripomínal tvár obľúbenej detskej hračky z pred pár rokov dozadu. Spláchol som, v silnom presvedčení, že môj najväčší problém je zažehnaný.

Konečne trochu šťastia stálo aj pri mne. Nová štátna podpora rodín s deťmi, ktorá stála za súčasným baby boomom, mierne zahýbala predajom androidov. Aj keď som si ho mohol dovoliť, bude ma to stáť všetky peniaze našetrené na výlet okolo mesiaca Európy. Ani neviem, v čo som dúfal, keď som vošiel do toho krámu. Detský andy bol len na lekársky predpis, ako terapeutická pomôcka pre čakajúcich a tých, čo sa dočkali, ale neužili si to príliš dlho. Smrdelo to etikou a morálnym kódexom. Nikto nechcel viesť štatistiky o tom, kto zaplatí dvojnásobnú cenu za polovičný model.
Medzi automobilovým showroomom a týmto tu, nebol markantný rozdiel. Úlisný obchodník, nablýskané prémiové mašiny, výpis príslušenstva a radšej bez ceny. Jedného som sa dotkol. Syntetika, ale na omak ako detská pokožka. Had sa blížil a škaredo na mňa zazeral, tak som sa zvrtol a vypadol. Nech si čistí ten mastný odtlačok pokojne celý deň, aspoň konečne bude k niečomu užitočný.
Zanechali na mňa skvelý dojem, boli tak... živé. Až na tie oči, tie oči boli príliš sklenené.

Druhotné suroviny, to bol obchod podľa môjho gusta. Medzi plastovými kontajnermi plných serv, optiky a umelých končatín sedel sústredený malý pán v starej, večne modernej flanelovej košeli a niečo mikropájkou letoval.
- Zdravím! - starý harcovník vypol pájku, očistil hrot a hneď vedel, že som si neprišiel po opravený rečový syntetizátor.
- Prosím? – nedočkavo čakal, kedy to naňho vybalím.
- Ehm, predávate gynoi...
- O jój, - silne gestikuloval rukami, ani nepočkal, kým dokončím, - to nerobím, iba opravy, náhradné diely.
- A neviete, kde by som...
- Peter! – zareval pohotovo kamsi dozadu, - poď sem! - a viac sa so mnou nebavil.
Po chvíli sa vo dverách objavil tak stodvadsať kilový chlap v tenkých gumených rukaviciach. Chvíľu si ma prezeral a potom mi pokynul rukou, aby som ho nasledoval. Odviedol ma cez sklad plný rozrobených potešení, ktoré kohosi zunovali, do OSB doskami obitej, povedzme, kancelárie. S ničím sa nepáral:
- Muž, žena?
- No, dievča, asi tak, čo ja viem, šesť rokov, – vypotil som v pomykove a dúfal, že sa bavíme o tom istom.
Nepohol ani brvou. Na chvíľu sa stratil, aby sa vrátil s malou figurínou:
- Šesť rokov, – ukázal na malého gynoida so syntetickými dielcami v kaki farbe.
- Hm, ja neviem, príde mi trochu veľká, niečo menšie nemáte? – absolútne som nemal predstavu, ako veľké môže byť tak šesťročné dieťa.
Toto trvalo už trochu dlhšie. Kým sa prehrabával v kovo-plasto šrote, obdivoval som torzo ženy na stole. Pôsobila veľmi realisticky. Dekolt a tvár mala v telovej farbe a jej perami prechádzali drobné čiarky, ktoré navodzovali dojem skutočného svalu.
- Najmenšie čo mám, – drobné telo vyzeralo odpudivo, ale veľkosť vyhovovala mojim predstavám.
Mal som spústu dodatočných panických otázok, ale tlsťoch ma predbehol.
- Máte fotku?
- Akú fotku? – nerozumel som spočiatku jeho otázke. Na to položil na stôl pokrytý fŕkancami od farby zošit a roztvoril ho. Na každom liste papiera zaliatom do plastiku, bola mriežka fotografií tvárí. Dlho som vyberal. Keď som zošit prevracal po tretí krát, otvoril si fľaškové a vrátil sa pracovať na torze ženy.
- Viete čo, zoberte si to domov...
- Nie, nie, už to mám, táto, – ukázal som na svetlú tvár, s dlhými čiernymi vlasmi až po pás. Vyzeralo to roztomilo. Chvíľu niečo počítal, ťukal do vreckového počítača. Potom sa na chvíľu zastavil, akoby si na niečo spomenul:
- Robíme aj šaty, a čo účes? Žena má skutočný talent. Hm, čo, dáte si povedať? – Opäť ďalšia vec, na ktorú som vôbec nemyslel. Scenár sa zopakoval, v hrubom katalógu oblečenia a účesov som sa stratil asi na hodinu.
- Organická syntetika plný rozsah, farba, program. Osem tisíc plus päťsto tie šaty a účes, liter za make-up. – Cena mi vyrazila dych, ale nevyzeralo to, že by tu bol priestor na zjednávanie. Chýbalo mi jeden a pol tisíca a navyše tlačil ma čas.
- Môžem dať osem, ale make-up, vlasy a šaty potrebujem.
- Hm, tak potom bude musieť niečo ostať z tvrdého prefabrikátu. Ale to vám nebude vyhovovať, to vám hovorím rovno.
- Veď dá sa to do budúcnosti prerobiť.
- Jasné šéfko. – Pokrútil hlavou a zjavne nechápal, že účel je oveľa stupídnejší ako ten očividný.
Placli sme si. Nasadil si respirátor, spustil kompresor a vrátil sa k svojmu airbrushu.

Jeho žena čarovala. Z gauča som pozeral na štvorročného klauna. Na sebe mala baletné tutu nariasené z niekoľkých vrstiev nylónu a posiate bodkami rôznych veľkostí a rôznych farieb na podklade zo žltého okru. Všetko, na čo mi nevyšli peniaze a muselo byť z plastu, som dal zakryť do modro-bielych pruhovaných pančucháčov a tmavomodrého trikotu. Od lakťov k rukám, od hrude k temenu hlavy, to jediné pripomínalo ľudskú kožu, sa skvela ozaj precízna práca toho tučného garážového Rembrandta. Pehy, drobná modrinka, jazva a malý škorpión nad ľavou lopatkou – malá pozornosť pre Adrianu.
Ak by som chcel decko, tak by malo byť presne ako táto mašina. Len tak som dlhé minúty sedel a mlčky skúmal každý pigment tváre. Pod tým extravagantným účesom červenej farby s obrovskými strapcami drobunkých kučier po každej strane hlavy, sa na mňa mŕtvo pozerali dve obrovské modré oči zvýraznené veľkými čiernymi mihalnicami. Sem tam žmurkli, aby glycerol na povrchu oka nevyschol. Nos, bože ten nos, trochu drobný a nahor akoby sa napínal a predieral z trojuholníka medzi ružovými bodkami na lícach a tenkými krvavými perami z kože von. Neodolal som, prstom som prešiel po jednej z tých ružových bambúľ. Drží, nezotiera sa. Dúfal som, že to tak ostane ešte aspoň najbližšie tri dni.

Veľmi rýchlo som z pocitu jej dokonalosti ale vytriezvel, keď som ju aktivoval. – Pane, neubližujte mi, - bola jej prvá veta. To sa muselo rozhodne zmeniť. V práci som si vzal voľno, pre ďalšiu prácu na plný úväzok.

Program mal dva módy: malá domina a submisívna malá lady. Vytvoril som si nový profil a začal modifikovať malú dominu. Deň, noc, deň, noc a celé doobedie som ju učil hovoriť mi ocko a hľadal a mazal všetky pejoratívne, perverzné a obskúrne výrazy, ktorými by mohla počastovať niektoré z tých deciek alebo mamičiek. Zvalil som sa od únavy na posteľ a v mysli si prehrával riadok kódu za riadkom a dúfal, že som ich odstránil z jej slovníka všetky.

- Oci, musíme ísť, oci, už je veľa hodín, – niečia ruka mnou triasla. Vystrašený som sebou šklbol a tep mi vyskočil na 140.
- Ježiši, - vystrel som sa na posteli a postupne skladal obraz ako nastavujem pre ňu budík.
- No tak tati, vstávaj, lebo prídeme neskoro, - jej malá rúčka ma vytrvalo ťahala za tričko.
Posadil som sa. 18:15. A je to tu, teraz sa ukáže, či tých osem tisíc nebolo vyhodených von oknom.
Povedal som niečo, čo som nikdy neplánoval vysloviť, ale s čím som pre dnešný večer musel počítať:
- Otecko už ide, len sa umyje a oblečie a môžeme vyraziť.
- Dobre, ale rýchlo oci! – a ťahala ma z postele von. Malá domina. V počítačoch som sa asi nevyznal tak dobre, ako som si myslel.

Odchod mi strpčovala dupaním predo dvermi. Vyliezli sme na ulicu. Držala ma za jeden prst a trochu strojene pochodovala. Ľavá, pravá, ľavá pravá. Ak by jej „mechanickosť“ predsa len bila do očí, bol som pripravený zvaliť to na jej najnovšiu mániu správať sa ako robot.
Niečo tu aj tak nesedelo. Celou cestou do podzemky som sa snažil prísť na to čo. Ale márne. Potom mi to došlo.
Uvidel som svoj a jej odraz v zrkadle. Ja som mal na sebe asi tri vrstvy oblečenia, ona len tenký trikot. Vonku bolo okolo nuly. Blbec.
V najbližšom butiku som jej kúpil najhrubší kabát a rovno aj nejaké korále, na ktoré, ktovie prečo, strnulo civela. Prehodil som jej ich cez hlavu, obliekol kabát a vkĺzol do vlaku.
Prvá dobrá správa bola, že upravený program fungoval. Všetci tí ľudia, čo na to zlaté dievčatko robili v IHD budliky, budliky alebo mali neodolateľnú túžbu pohladkať ju po vlasoch, ju len vystrašili. Obtočila sa mi okolo nohy a tvár zaborila do stehna. Dobré dievča, takto máš fungovať.

Aj tak sme meškali. Bolo 20:10, keď sme sa ocitli vo foyer malého zámočku po dávno mŕtvej herečke. Vyzdvihli sme si kľúč a nenápadne odkráčali do rezervovanej izby na poschodí. Z nového prostredia sa tvárila trochu rozčarovane. Poslušne stála, kým som jej bral kabát a kontroloval, či z nej niečo netrčí, nebzučí, a či má dosť energie.
- Môžeme? – čakal som na jej súhlasné prikývnutie. Chvíľu situáciu vyhodnocovala a potom to v nej ožilo:
- Poďme, lebo nás vysmejú, - a sama si otvárala dvere.

Nervózny ako pred stretávkou. Dve bytosti, ktorých spájal len rovnaký princíp prenosu elektrických impulzov, spoločne vkročili do arény, aby sa nahí vystavili na smrť zvedavým mamičkám. Odtiahol som protihlukový ťažký záves. Napätie sa mi pumpovalo v dávkach cez chlopne priamo do srdca. Nepočul som, videl som iba hmlisto. Naše predĺžené tiene, ktoré svetlo z predsiene vrhalo dnu, ako studené ihlice prešli miechami zúčastnených dám.
Ticho sa rozostúpilo, až keď sa opona za nami spustila, a ostré svetlo zaniklo v slabej intenzite farebnej hry infantilnej hudby.
Prehnal som to. Armi, tak som ju prvý krát nazval na stretávke, príliš kričala medzi ostatnými deckami. Uvedomoval som si to až teraz, keď som očami prechádzal z jedného rohu miestnosti do druhého. Krivé úsmevy mám, keď teraz museli pohľadmi hľadať svoje potomstvo a trpko hodnotiť svoju niekoľko týždennú námahu. Vyblednuté kostýmy požičaných víl, princezien, škriatkov. Doma zbúchaní kartónoví roboti, ktorých časti už ich ratolesti stihli zničiť. Ručne prešívané záclony, nové látky na nepodarené šaty zošité v neskúsených rukách lipnúcich na pravidle – domáca snaha sa cení, až ostro kontrastovali s dielom, ktoré vedel oceniť len vzdelaný kupec za zavretými dverami svojho ilegálneho raja.
Martin a Lucia, jediný stredoškolský pár, mi naznačili niečo ako pozdrav na uvítanie.
- Aké si ty krásne dievčatko! – pochválila Lucia Armi. – Koho, že si?
- Ocinova.
- A kto ti urobil také krásne vlásky? - Armi sa od Lucii naučene odtiahla.
- Je trochu plachá, - oznámil som a pritiahol si ju bližšie k sebe.
Medzitým sa k nám pridružil nejaký malý chlapec v prestrojení princa zo Sherwoodskeho lesa. Namaľované fúzy mu dodávali chlipný zjav. Stál vedľa Armi a nespúšťal z nej oči.
Chlapec mal gule:
- Ujo, môže sa ísť s nami hrať?
- No..., - pribehlo k nám ešte jedno dieťa v dúfaní kladnej odpovede.
Malý zbojník urýchlil moje rozhodnutie nechať tejto hre predsa len voľnejší priebeh o dobrú polhodinku. Kým ju nechám len v rukách detí, nič jej nehrozí, a na dospelých by mala reagovať pribehnutím späť.
- Tak bež, Armi! – dal som jej príkaz a hrýzol si spodnú peru pri jej mechanickom behu.
Čoskoro si Lucia vymyslela historku, že jej dieťa niečo potrebuje a ženská rozviedka naplno spustila svoj zložitý mechanizmus. S Martinom sme sa odsunuli k baru a dali si panáka. Stále som však aspoň jedným okom Armino počínanie sledoval. Chvíľu dokolečka behala. Potom na ňu ten Don Juan niečo kričal a naháňal ju. Na to mu zobrala plastový mečík a strkala ho do chrbta. Program bol veľmi vynaliezavý.
- Ten kostým ťa musel stáť majland, - poznamenal Martin.
- Mi o tom hovor, - a spláchol som myšlienku na stratených osem litrov.
- Veronike sme ho zohnali po staršej sesternici.
- Hm.
- Bez ženy, zvládaš to?
- Pomáha mi suseda, čo má deti v jej veku.
- Chodí do škôlky? – pýtal sa ma na veci, ktoré som čakal skôr od ženy, a na ktoré som si odpovede musel vymýšľať za pochodu.
- Vieš čo, - stratil som po pár ďalších otázkach trpezlivosť, - poviem ti tajomstvo. Armi... je gynoid. Nepotrebuje jesť, chodiť do predškolských zariadení, kupovať nové topánky, keď jej narastie noha...
- Okej, okej, pochopil som. – A workshopu ako vychovávať dieťa sme spravili koniec.

Už som začal pociťovať zriedenie krvi alkoholom. Armi si sem tam prišla pre povolenie zoznámiť sa s ďalšími deťmi a opakovala to, čo opakovali iné deti od iných detí. Kódiť krpcov zrejme nebude až také zložité.
Sem tam som pohľadom hľadal Adrianu. Mala plné ruky práce zdôrazňovania, kto zorganizoval tento bordel. Muž jej viac než zdatne sekundoval. Nudila ma, tak som len tak mimovoľne blúdil očami tou zmesou odchovancov sunaru všetkých vekových kategórií. Silvia, prehodenú jednu elegantnú nohu cez druhú, nezáživne sledovala pohyb svojho decka alebo detí z fajčiarskej presklenej miestnosti a žula jednu cigaretu od druhej. Zobral som si drink.
- Môžem?
- Sadaj, – a prehodila kabelku z jednej barovej stoličky, na druhú. – Ktorá je tvoja?
- Červené vlasy, bodkovaná sukňa.
- Á, už ju vidím, podarená.
- Cigaretu?
- Nie, si tu sama, kde máš manžela? – Pozrela na mňa pohľadom akoby som spadol z mesiaca, ale potom si uvedomila, že isté fakty o medziľudských vzťahoch mi boli vždy ukradnuté.
- Angličan, nedohodli sme sa.
- Aha, – čokoľvek tým myslela.
- Tak na tie naše deti! – zdvihol som pohár, štrngli sme si a hodil som to do seba na ex.
- Nikdy by som ťa netypovala na otca. No, ale človek mieni, život... však? Tiež som to neplánovala. Chcela som tomu dať, ešte tak rok, dva, ale... a teraz ostala som na chlapca sama. – Nevedel som reagovať, rola tatka mi nesedela. Mal som povedať „Smutné“ alebo „Ale veď to zvládneš?!“ tak som radšej mlčal.
- Dcéra ti vôbec nie je podobná, musí byť celá po matke.
- Asi to tak bude, - zasmial som sa.
- Pozri sa na Eda, Adin muž, majú dcéru a ešte menšieho syna a chudák ani nevie, že jeden z nich nie je jeho. Nečakal by si to, že? – Silvia mala zrejme svoju chvíľku, keď sa potrebovala niekomu zdôveriť.
- To máš od nej?
- Raz sme si vyrazili, riadne sa opila a vyšlo to z nej.
- Nikdy som ju nemal rád.
- To väčšina.
- Ale na škole ste boli jedna ruka.
- Vtedy bola iná, - povedala, ale mne však pripadala ako snobka vždy, v tých časoch vlastne aj Silvia.
- Čo vlastne robí?
- Aďa? – prikývol som.
- V Národnej banke, manažment.
- A ten...
- Edo? Na burze, - vrana k vrane sadá, pomyslel som si. Zazobaný pár, so svetlou budúcnosťou pre svoje deti. Zadíval som sa na jej dcéru. Už teraz mala v očiach to, čo som na jej matke najviac nenávidel – modrú oblohu bez tmavých škvŕn budúceho trápenia. Veselá tvár, z ktorej tryskala nadradenosť. Koho iného mohla stvárňovať ako vílu, ktorá svojou magickou paličkou so špičkou v tvare pentagramu ovláda ten maras, čo sa jej ťahá okolo nôh. Keby záležalo na mne, tak...

- Už ste hlasovali?
- Čo? – nechápavo som sa spýtal Moniky, ktorú jej iniciatívnosť neopustila ani v neskoršom veku.
- Rodičia hlasujú za najkrajší kostým. Za hodinu vyhlásime výsledky. – Požičal som si od nej pero a na malý papierik napísal - Armi.
- Majte sa, – a s chichotom odbehla.
Na parkete medzitým vznikla malá roztržka. Dvaja chlapci sa do seba pustili. Nejaký mecha robot strčil karatistu, a ten si nárazom o drevenú podlahu rozbil nos a vyrazil zuby. Preňho už dnes zábava skončila. Rodičia ho vzali k stolu a s myšlienkami na pomstu, s vatou v nose a mokrou bavlnenou vreckovkou na ústach, sledoval protivníka vo víre zábavy. Armi som zavolal k sebe, vyzerala byť v poriadku, posadil som ju oproti a zvyšok večera mi nadšene recitovala dej z maškarného javiska.

Deti toho veľa neznesú. V centre diania sa už skoro potácalo len pár vysilených jedincov, zvyšok spalo a slintalo rodičom v náručiach. Mikrofónu sa chytila Adriana. Ukončila hlasovanie, a kým Monika prepočítavala hlasy, všetkým „úprimne“ poďakovala za výborne strávený večer.
- And the Oscar goes to... – lacným žartom, si nás všetkých získala, - ... kostým klauna, Armi. Prosím potlesk. - Za fanfáry a potlesku som priviedol Armi do svetiel reflektorov. Adriana jej podala hlavnú cenu, bábiku RoboGirl, ktorá bola asi z troch štvrtín tak vysoká ako Armi sama. Robot vyhral robota.
Armine oči vraveli, že si túto chvíľu svojej dominancie užívala. Adriana mi falošne zagratulovala, aj malej Armi a ponáhľala sa utešovať svoju dcéru.

Cestou do izby sa ma Armi spýtala:
- Oci, ty tú tetu nemáš rád, pravda? – jej jasnozrivosť ma udivovala.
- Prečo si to myslíš?
- Neusmieval si sa, keď ti podávala ruku. – Je to moja dcéra, pomyslel som si.

Armi som uložil a sama sa uviedla do STANDBY módu. Bol som tak unavený, že som sebou hodil na posteľ a odpojil sa od zmyslových podnetov.
Bežal som umelým parkom. Minul som Silviu a hneď za ňou ďalšiu. Všetky vyzerali ako ona. Venčili psov, zhovárali sa jedna s druhou, kontrolovali si tep na bežeckých hodinkách. Stál som pred sklenenou tabuľou. Zodvihla zo stola svoj telefón a niekomu zavolala. Bol to môj telefón. Sedel som v reštaurácii, oproti Silvia, zvonka za sklom nás pozoroval akýsi chlap. Ľavou rukou som zašiel pod stôl. Hladil som jej odhalené stehno. Pokrčila cigaretovú paličku v popolníku a odkryla roh hrubej prikrývky. Vsunula sa pod ňu zadkom napred. Ucítil som jej chrbát a privinul sa k nej.
- Oci, oci, - šepotom ma niekto prebúdzal zo sna. Vytiahol som ruku z pod tela vedľa mňa, otočil sa a pozeral do ľadových očí Armi. Ukazovala prstom smerom kamsi za mňa.
Spiaca blondína v modrých saténových šatách držala v ruke vínový pohár, z ktorého kvapkala na podlahu červená kvapalina. No do pekla, preskočilo mi hlavou:
- Adriana, haló, vstávaj, - mykal som ňou, čo to dalo. Dostalo sa mi len nezrozumiteľnej opileckej odpovede.
- No tak, poďme. – Neostávalo mi nič iné, ako ju na silu posadiť. – Splietla si si izbu. – Chvíľu jej trvalo kým zodvihla hlavu, aby sa mi pozrela do očí. Ďalší čas jej trvalo, kým rozoznala moje črty.
- Denis, Denis, Denis. Ja som to tušila, že po mne ideš, už od prvej triedy. Ale nie, nie, nie. To by sa Edkovi nepáčilo. A vieš čo, si odporný. Si nechutný, zdegenerovaný chudák. Vidíš to?
- Si opitá!
- No tak, vidíš to? – Vyhrnula si šaty až vyše stehien a násilnícky sa chytala v rozkroku. – Tak tam sa ty nikdy nedostaneš! - A ukázala mi prostredník.
- Vyser sa na to! Si na mol. - Nemotorne si obúvala jednu, potom druhú lodičku, až to vzdala a bosá sa vypravila s pohárom k dverám.
Už zvierala v rukách kľučku, keď zbadala nehybne stáť Armi.
- Ty, ty, – ústa sa jej skrivili v odpornú grimasu, - malá štetka! – A mrskla pohárom do tváre Armi. Ostrá hrana úlomku preťala ružovú ručne maľovanú bodku na jej ľavom líci a zobrala zo sebou kúsok syntetickej kože.
- Au, to bolí! – vyhŕklo z nej, ale znelo to, akoby to Armi musel niekto našepkávať.
- Ježiši, to je andr... – Náhle akoby Adriana na okamih vytriezvela a izba dunela pod rýchlymi krokmi jej nôh.
- Ty beštia! - Dobehla k Armi, chytila ju za vlasy a šklbala jej nenávistne hlavou.
- Hej, do riti, prestaň, čo to robíš! – Snažil som sa zmocniť jej rúk zakliesnených do Arminých vlasov, ale podarilo sa mi ju odhodiť stranou, až keď sa na jej lebke objavil kus zeleného plastu. – Čurák! - kričala na mňa. Farebné slzy zlosti jej stekali po tvári.
Vykašlal som na ňu a utekal za Armi. Náš súboj ju zhodil a teraz sedela na zemi.
- Oci, prečo mi tá teta ubližuje... Bola som zlá?
- Nie zlatko, teta je zlá, - a na rýchlo som kontroloval škody.
- Bastard! Toto ti neprejde! – Adriana sa prebrala z rozčarovania skutočnosti, že jej dcéra bola porazená robotom a štvornožky vyrazila k dverám. Nemohol som jej to dovoliť. Priskočil som k nej, chytil ju za pás a ťahal ju naspäť.
- Nechaj ma, počuješ! Neopovažuj sa ma dotknúť! - Obrátila sa a kopala nohami tak besne, že ma zasiahla do brady. Zuby cvakli a mňa zaliala zlosť. Celou váhou tela som na ňu doľahol a snažil sa jej zapchať hubu. Rukami metala tak silne, že som mal po celý čas zavreté oči. Podarilo sa jej povaliť ma na chrbát a sťažka dopadla na môj hrudník. Konečne som jej priložil dlaň k ústam. Jej krik sa stlmil, stále však nepríčetne búšila do mojich nôh a lakťami zasahovala raz ľavý, raz pravý bok.
Náhle som si uvedomil, že jej údery slabnú a rozpínanie hrudného koša pri nadychovaní ustáva. Rukou pri páse som ucítil niečo teplé a lepkavé. Zhodil som ju zo seba. V saténových šatách mala niekoľko krvavých fľakov. Bez pocitov som sa díval ako z nej s každým poklesnutím hrudníka uteká jej život. Nemohol, vlastne nevedel som, čo robiť.
Pri nej kľačala poničená Armi, pravú ruku mala po zápästie nasiaknutú krvou. Pevne stískala stopku z vínneho pohára.
- Oci si šťastný? Ak je niekto zlý, zasluhuje potrestať, pravda? – Bola to otázka alebo suché konštatovanie zvrátenej idey schovanej v programe?
Adriana bola špina, ale vysiľujúci zápas a možno už mŕtve telo mi rozklepali ruky a rozvibrovali srdce. Neschopný správneho logického úsudku, som skratoval Armine obvody, tak ako mi to Rembrandt ukázal pre prípad keby niečo. Hluk hádky a zápasu nemohol dlho nechať vec bez odozvy. Zobral som si zvršky a otvoril okno. Preskočil som na strechu terasy pod ním a doskočil na trávu golfového ihriska. Dal som sa na útek cez trávnik do susediaceho výbehu pre kone. Nohy mi ostávali v hlbokých stopách po kopytách. Von cez plot na asfaltku. A potom do podzemky. Rýchlo preč. Nalepený na dverách vozňa, som sledoval rýchlu tmu. Bola ako obrazovka do mojej mysle. Na nej blikal len jeden riadok textu: Čo ďalej?...Čo ďalej?...Čo ďalej?