Ozubený čas

Ozubený čas

Hmla prestupovala lesom a kňažka zľahka kráčala po vlhkej a studenej zemi. Počula, ako pulzuje, ako si šepká so stromami a vábi ju k vykonaniu rituálu. Konečne sa dostala na miesto, ktoré bolo pre ňu posvätné. Tam medzi dubmi prichystala magický kruh z kameňov. Aj keď tu dnes mala odriekať staroveké slová jediná, cítila, že nie je sama. Hoci dnes by ten zvuk nikto nepočul, jej spojenie s prírodou bolo také silné, že cítila každý záchvev vetvičky. Prenikavé oči ju sledovali z húštiny. Bola to divoká mačka, ktorá vedela, že má byť s ňou. Neskrotená, no predsa závislá na ľuďoch. Taká bude vždy.

„Bohyňa svetla, daj mi silu. Obraciam sa na teba s prosbou. Pomôž mi otvoriť bránu sveta. Viem, že sa ukrýva práve tu. Cítim to.“

Kľakla si, vykresala iskru a zapálila oheň, ktorý rozostavila na štyri svetové strany. Mačka prišla bližšie, aby mala lepší výhľad. Kňažka začala tancovať a bubnovať. Spievala pieseň, ktorá vznikla v jej mysli práve v tej chvíli. Musela byť jedinečná, lebo to, čo sa chystala vykonať, ešte nikto predtým neurobil a ani neurobí. Nie je to pieseň určená na predávanie z generácie na generáciu, až sa niekde v treťom veku stratí, ako sa už veľa ráz stalo. Bubnovala a tancovala čoraz rýchlejšie, plameň zosilnel a tancoval s ňou. Jej telo sa stávalo súčasťou veľkého prírodného univerza, od ktorého sa bežní ľudia začali čoraz viac vzďalovať a prestali využívať jeho silu. Mačka zbystrila zmysly a taktiež sa ponorila do rituálu. Priadla. A kňažka z posledných síl šepkala:

„Mocnosti zeme, otvorte bránu poznania. V mene Veľkej Bohyne. Nech sa tak stane!“

Oheň zhasol, vietor utíchol a všetko sa spomalilo. Aspoň kňažke sa tak zdalo. V ďiaľke zahrmelo. Mačka vzhliadla k oblohe. Zrazu sa ohne zapálili a v magickom kruhu vznikla špirála vetra. Kňažkine vlasy sa zdvihli a ona vyniesla svoju silu rukami smerom k nebu. Po jej ľavej ruke sa otvoril portál. Elipsa vzduchu putujúca do neznáma. Kňažka klesla a mačka od spokojnosti zamňaukala. Lenže chvíľa eufórie trvala len krátko.

Blízko miesta, kde sa nachádzala, začula lovcov, ktorí naháňali svoju korisť. Musela utiecť. Mačka však zostala. Mala jednu vlastnosť, ktorá ju často zaviedla do problémov. Tou vlastnosťou bola zvedavosť. Nemohla odolať bráne. Najprv sa poobzerala, potom vykročila, ale vzápätí sa zastavila, akoby sa bála, že ju niekto pokarhá za opovážlivosť. Potom už so zdvihnutým chvostom sebavedomo kráčala v ústrety prúdiacej sile, ako keby len prechádzala z miestnosti do miestnosti. V momente však mala pocit, že sa jej obrátili vnútornosti a zase sa vrátil späť. A potom....

Ocitla sa v roku 2035. V krajine, kde živú mačku nevideli dobrých 50 rokov. Kde zem nepulzovala, ale tikala. Kde ste necítili vôňu kvetov, ale smrad priemyselných komínov. Kde všetko do seba zapadalo len vďaka ozubeným kolieskam a živé tvory boli menejcenné. Priemysel pohltil všetko a krátko na to vyhynuli všetky zvieratá. Rastliny pestovali v obrovských skleníkoch, ktoré boli taktiež regulované pomocou mosadzných strojov. Svetu vládlo Anglicko, ktoré bolo priemyselnou veľmocou.

V mestách boli najuznávanejší vynálezcovia, a preto ste na uliciach mohli stretnúť parou poháňaných robotov využívaných ako lacná pracovná sila, ale taktiež napodobeniny kedysi žijúcich živočíchov, ktoré boli vytvorené s takou dôslednosťou, že ste si niekedy ani nevšimli, že ide o neživého mechanického tvora. Pred desiatimi rokmi sa uskutočnili aj prvé transplantácie ľudského tela. Keď napríklad  niekomu chýbala ruka, nahradili ju perfektnou mechanickou napodobeninou. Ten rok akurát transplantovali istému dievčatku srdce, ktoré bolo takmer celé vyrobené z mosadze a pumpovalo jej krv vďaka kolieskovému mechanizmu. Volali ju „mosadzné dievča“ a každý v nej videl lepšiu budúcnosť už aj tak dosť pretechnizovaného sveta.

Volala sa Lily, ale ľalie nikdy nevidela. A tak isto ani nevedela, že jej meno bolo odvodené od nejakého kvetu. Bývala na dvadsiatom piatom poschodí v starodávnom výškovom obytnom dome. Také isté ste mohli vidieť v celom meste. Všetci bývali tak vysoko, lebo v spodných častiach miest sa nachádzali továrne a pracoviská, zatiaľ čo ľudia bývali vo výškach, kde bolo menej znečistené ovzdušie, aspoň sa to tak hovorilo. Prepravovali sa na jednotlivé miesta vzducholoďami a zvláštnymi lietajúcimi strojmi, ktoré sa dostali nedávno do výroby. Vyzerali ako malé balóny s riadením, takže ste sa mohli v krátkom čase dostať tam, kam ste chceli. Mestské domy boli okrem toho poprepájané železnými chodníkmi, ktoré sa vďaka veľkému kolesu pohybovali tam a naspäť. Znamenalo to, že bežný človek sa skoro nikdy nedostal na zem. Celý život mu stačilo pohybovať sa z budovy do budovy, z terasy na terasu a keď sa chcel dostať niekam ďaleko, použil vzducholoď a znova nepristál na zemi.

Preto malá Lily nikdy na zemi nestála, aj keď o tom snívala. Jej rodičia mali doma schované staré knižky, v ktorých boli obrázky sveta, keď ešte existovali dediny, polia, lúky, lesy a mestá stávali pevne na zemi. Niektorí jej rovesníci v škole ani nevedeli, čo to les je, keďže sa všetci učili hlavne mechanické princípy, prevody a cievky, letecké manévrovanie, základy používania parného pohonu a iné. Väčšina detí bude neskôr pracovať v niektorej z tovární. Len malá hŕstka z nich sa dostane do obrovských skleníkov, ale tam sa hlavne dostávali ľudia nižšieho postavenia, ak nie úplní žobráci. A ľudia ako Lily sa nedostanú dole nikdy, ale budú sa zaoberať politikou alebo žurnalistikou, a keby bola chlapcom, s najväčšou pravdepodobnosťou by vstúpila do kráľovskej armády. Bola totižto urodzeného pôvodu, a preto nebola vhodná na žiadnu z technických prác. Chodiť však musela do takej istej školy ako ostatné deti, lebo jej otec trval na tom, aby poznala svet aj z tejto stránky.

Lily bola síce oslavovaným dieťaťom mechanickej doby, ale jej mechanické srdce bilo pre starý svet viac ako ktorékoľvek iné. Možno to ani netušila, ale bolo to tak. Sila zeme ju vábila stále viac a viac. V jednu noc, keď pokojne spala vo svojej posteli v nedozernej výške, jej telo dostalo impulz. Zdvihla sa ako námesačná a vyšla z bytu. Na chodbe otvorila okno, nadýchla sa, akoby vedela, že je v tej výške naposledy a po kovovej konštrukcii začala klesať dolu. Nevšímala si vzducholode pokojne plávajúce vo vzduchu, ani nekonečne sa točiace koliečka. Ona počula iný zvuk. Nie mechanické vtáky zavreté v mosadzných klietkach, ani vodu cengotajúcu v potrubiach, ani rinčanie kovov, ale piesne stáročných vtákov, zurčanie potokov a dokonca počula vietor v korunách stromov. Bola blízko. Blízko svojmu poslaniu.

Keď sa mačka spamätala, uvedomila si, že stála na niečom studenom. Pokúsila sa to oňuchať, ale podivná hmota nemala žiadnu vôňu. Aj keď bola noc, nevidela tak dobre ako vo svojej zemi. Bola veľmi zmätená. Jej zmysly sa úplne otupili. Jej spojenie s prírodou bolo pretrhnuté. Cítila ho len veľmi vzdialene. Ako keby niekto premiestnil polárnu líšku do púšte. Dalo by sa povedať, že by sa skôr či neskôr prispôsobila, ale to by trvalo celé generácie a mačka, aj keď má deväť životov, by sa tejto premeny nedožila. A okrem toho, na túto čudnú hudbu pravidelného tikania by si nezvykla nikdy. Preto teda pozbierala posledné sily svojej prirodzenosti a vydala sa za svojím inštinktom hľadať oázu v tejto technickej púšti.

Lily kráčala stále ako zhypnotizovaná a neuvedomovala si, že je už poriadne nízko. Nikdy tak hlboko nebola. Svet tu bol oveľa temnejší. Dunenie bolo tlmenejšie. Lenže ona kráčala ešte hlbšie. Až napokon... Jej noha sa dotkla zeme. V tom momente sa zobudila, ale prvé, čo jej napadlo, bolo, že sníva. Podlomili sa jej nohy a klesla k zemi.  Len zľahka, ako dieťa, ktoré skúma život, sa začala dotýkať suchej hliny, ktorú mala pod sebou. Vdychovala jej vôňu a prisahala, že nikdy nič lepšie jej nos necítil. Dokonca ju aj ochutnala a mala pocit, že je to najlahodnejšia vec, akú kedy jedla.

Nerozmýšľala nad tým, ako sa tam dostala, ale bola odhodlaná ísť ďalej. V tme sa len neľahko orientovala, ale postupovala stále rovno, pokiaľ nezačala vnímať nejasné črty niečoho skleneného. Bol to obrovský skleník. Prvýkrát uvidí to, čo jedia, čo sa im dostáva už hotové na stoly. Uvidí rásť rastliny. Zrýchlila, až sa dostala k dverám. Ľahko ich otvorila a vkročila. Jej srdce podskočilo. Ako keby sa dostala do chrámu. Prvýkrát vdychovala naozajstnú vôňu. Dotýkala sa iných živých bytostí než ľudí. A tieto rastliny, ako cítila, boli živé. Zraňovalo ju, že pred ňou a pred inými skrývajú tento svet divov.

„Čo tu robíš?“ ozval sa neznámy hlas spoza veľkého kríku.

„Ja som zablúdila,“ zaklamala Lily.

„Tu nemáš čo robiť, lebo ako vidím, patríš k vyššej kaste.“

To Lily trochu nahnevalo a dotkla sa bohato zdobenej výšivky na svojej nočnej košeli.

„A čo urobíš, ak neodídem? Môžem sa predsa slobodne pohybovať, kde len chcem!“

„Práveže nie. Buď rada, že ťa tu nechytila hliadka, ale ja. A teraz už choď!“

Lily si všimla, že je to chlapec o niečo starší ako ona. Mal otrhané oblečenie, ale inak vyzeral celkom spokojne.

„A ty tu čo robíš?“ spýtala sa Lily.

„Ja tu predsa pracujem.“

„A to aj v noci?“

„Nie, chodím sem premýšlať,“ povedal chlapec a pritom odvrátil hlavu, aby Lily nevidela ako sa červená.

„A čo konkrétne robíš, nemohol by si mi to ukázať?“

„Tak to určite nie. Pochybujem, že by to niekoho ako si ty mohlo zaujímať.“

„Ale mňa to náhodou veľmi zaujíma. Videla som mnoho obrázkov prírody v knižkách.“

Zdalo sa, že to trochu chlapca upokojilo a podišiel k nej.

„Ja som Martin.“

„Ja som Lily.“

„Počkaj, nie si ty to mechanické dievča?“  prekvapene sa spýtal Martin.

„Och, už zase. Ja za to nemôžem. Už ma nebaví, ako ma kvôli tomu všetci obdivujú.“

„Ja ťa môžem akurát tak zatratiť. Neznášam všetku mechaniku a technický pokrok. Aj preto som tu. Síce nás tu učia, že aj tieto rastliny sú len produktom technického pokroku, ale ja tomu neverím. Moja rodina sa už celé generácie zaoberá botanikou a ja pokračujem v rodinnej tradícii,“ hrdo sa narovnal Martin.

„Mne sa tiež nepáči tam hore. Chcela by som, aby boli na svete zase lesy a lúky a aby som sa po nich mohla donekonečna prechádzať,“ zasnívala sa Lily.

„Čo to bolo?“ zháčil sa Martin.

„Ja som nič nepočula.“

„Musíš sa skryť. Ak ťa tu nájdu, budem mať problém.“

Posunul Lily za najbližší krík a striehol na neželaného votrelca. Zrazu Lily začula Martinov smiech, a tak vyšla zo svojho úkrytu. Martin v rukách držal mechanickú mačku.

„Tá je moja,“ vysvetľoval Lily. „Lepšia mechanická ako žiadna. Aspoň mi robí spoločnosť.

Ale už by si mala naozaj ísť, keď sa ozubené okružie otočí, nastane deň a nájdu ťa.“

„Čo je to tam v tráve?“ spýtala sa Lily. „Niečo tam žiari.“

„Žiari?“ spýtal sa Martin a v tom momente na nich zaprskala mačka. Nie tá mechanická, ale živá. Ktovie, kto sa v tej chvíli viac vyplašil, či mačka, ktorá nepriateľsky hľadela na mechanickú dvojníčku, alebo  Martin a Lily, ktorí sa báli, že utečie a stratia tak navždy vidinu  posledného žijúceho zvieraťa.

„Kľud,“ tíšil rozzúrenú mačku Martin.

Tá podišla k Martinovej mechanickej kamarátke a začala ju skúmať. Myslela si, že už našla svoje prirodzené prostredie a namiesto toho našla tento výsmech jej samotnej. Nevonia ako ona, nepohybuje sa ako ona, nerozmýšľa ako ona. Aspoň, že tam boli ľudia a tí boli živí. Ale to dievča sa jej zdalo aj tak nejaké iné. Mačka podišla k nej a začala sa jej obtierať okolo nôh. Lily sa jej pomaly dotkla a vychutnávala si mäkkosť jej kožúška. Nemotorne ju zdvihla a privynula k hrudi. Mačka sa započúvala. Chcela sa zladiť s jej srdcom a začať priasť, ale nedalo sa to. Cítila len nejaké tikanie. Pomrvila sa a zoskočila. Bolo to zvláštne. Dievča sa jej páčilo a cítila sa pri nej bezpečne, ale nemohla sa s ňou zladiť a upokojiť ju svojim pradením. Tak to robila s inými ľuďmi, ale pri nej sa to nedalo. Lily sa nahrnuli slzy do očí a začala tlieskať.

„To je neuveriteľné. Ty máš živú mačku.“

„Ale tá nie je moja,“ nesúhlasil Martin.

„Tak koho potom je? Musíme ju všetkým ukázať.“

„Len to nie, uvedomuješ si, čo by s ňou urobili? Robili by na nej pokusy alebo by ju zlikvidovali, lebo by sa báli tlaku verejnosti. Musíme ju niekam ukryť a starať sa o ňu.“

Len čo to Martin dopovedal, mačka od nich začala kráčať preč. Očividne mala iné plány. Pokračovala v hľadaní. Ten portál tam musel byť. Niekde v skleníku. Cítila to. Martin a Lily sa rozbehli za ňou.

„To sú hliadky,“ kričal Martin. „Tam v diaľke, tie svetlá. Nemáme kam utiecť.  Je tu len jeden východ. A tá mačka sa nám stratila.“

Lily videla jeho zúfalý pohľad a nechcelo sa jej veriť, že o chvíľu prídu stráže a odnesú ju k jej rodičom, čím bude vystavená potupe a nekonečnému domácemu väzeniu.

„Pozri, tam je!“ zvolala Lily ako v hodine dvanástej a pomaly sa zakrádali za mačkou, aby im zase neušla. Zdalo sa, že niečo zavetrila a rozbehla sa. Lily bežala za ňou, ale Martin ostal stáť ako prikovaný, lebo do skleníka práve vstúpili stráže. Mačka vbehla do portálu a bez toho, že by si to Lily v prvom momente uvedomila, vošla doňho aj ona.

 Zobudilo ju, ako jej mačka olizuje tvár. Snívalo sa jej, ako ju kŕdeľ vtákov nesie niekam do neba a pred ňou sa vznášala mačka, ktorá bola zavesená  na balónoch. Pretrela si oči, ale stále videla hmlisto. Cítila, že leží na niečom mäkkom. Ovieval ju jarný vetrík, svetlo bolo tlmené, len kde-tu presvitali cez stromy lúče slnka. To však Lily ešte nevidela. Postupne si začala uvedomovať zvuky okolo seba jasnejšie. Niekde vedľa ucha jej tikali hodinky, ale všetky ostatné zvuky boli pre ňu celkom nové. To počula prírodu. Šumenie lístia vo vetre, spev vtákov aj zvuky ostatných zvierat. A tie vône.

„Kde to som?“ vykríkla Lily a prudko sa posadila. Otvorila oči a dívala sa. Na svet, ktorý by si nevedela vysnívať ani v najkrajších snoch. Mačka bola opäť vo svojom živle. Striasla zo seba posledné zvyšky prachu toho čudného sveta. Ale čo tam robilo to mechanické dievča? Kňažka bude musieť znovu otvoriť portál. A tak sa vydala za ňou, aby ju priviedla do lesa.

 Kňažka sa chúlila pri ohni s ostatnými ľuďmi jej kmeňa. Mačka k nej podišla a kňažka vycítila, že jej chce niečo povedať. Nechala sa ňou viesť a medzitým rozmýšľala nad tým, čo sa stalo. Jej kúzlo nevyšlo tak, ako chcela, a preto sa cítila zle. Mačka ju zaviedla na miesto, kde robila rituál. Zastala a čakala, čo sa bude diať. Mačka ako keby niečo hľadala. Kňažka zrazu uvidela v tráve dievča čudného vzhľadu, mala na sebe príliš veľa oblečnia a aj jej črty boli celkom iné. Podišla k nej.

„Kto ste?“ spýtala sa Lily, ale pochopila, že kňažka jej nerozumie, lebo začala vydávať nejaké čudné zvuky, ktoré boli asi jej jazykom. Kňažka zase pochopila, že to dievča je asi z portálu, ktorý otvorila. To mal byť ten dar o ktorý žiadala bohov? Mala sa radovať? Lily postupne vybrala všetky prístroje aj bežné veci, čo mala vo vreckách. Všimla si, že ženu najviac zaujali okrúhle veci, ako gombíky, hodinky alebo ozubené kolieska. Kňažke pripomínali tieto veci magický kruh, ktorý vytvárala pri svojich rituáloch. Keď pozorovala ručičku hodiniek, ktorá sa stále otáčala do kruhu, Lily si pomyslela, že čas sa vlastne stále vracia a že aj ona sa vrátila, ako keby sa posunula ako ručička na hodinkách.

 Neďaleko od nich zrazu pukla vetvička. Dvaja sporo odetí muži vyšli zo svojho úkrytu nevšímajúc si pritom Lily, ale skôr svoju korisť, ktorou mala byť mačka. Tá nechápala, čo sa deje, a tak len ďalej ostávala na mieste, ale Lily pochopila a vrhla sa k mačke, aby ju ochránila vlastným telom. Nepochybne by to urobila aj keby vedela, že na zemi v tej dobe sa nachádzalo ešte nespočetné množstvo mačiek a aj iných zvierat. Muži zastavili svoj útok a neveriacky hľadeli na Lily a na kňažku. Tá začala niečo rozprávať v ich jazyku a po búrlivej diskusii, kedy sa muži nechceli dať zlomiť, napokon odišli. Kňažke pripadala táto udalosť  ako znamenie toho, že v Lilynom svete sa k zvieratám správaju oveľa lepšie ako oni, a že to je poslanie, ktoré má šíriť ďalej. Pozrela Lily do očí s výrazom nesmiernej vďaky a začala rozostavovať drevo, aby opäť zapálila ohne.

 Lily stála v posvätnom kruhu a počúvala každé kňažkine slovo, aj keď jej nerozumela. Vnímala prírodné aj zemské sily a mala pocit, že v jej hlave sa všetko vyjasnilo. Vietor jej akoby vdýchol nový život. Keď kňažka vytvorila portál, podala Lily ruku na rozlúčku. Tá jej venovala svoje hodinky. Urobila krok k portálu, keď sa jej zrazu niečo obtrelo o nohu. Bola to mačka. Lily si ju teda zobrala na ruky a spoločne vykročili do portálu. Chvíľkový nepríjemný pocit rýchlo pominul a Lily sa ocitla naspäť vo svojej dobe.

 Boli v skleníku, ale bol deň. Lily sa však zdal úplne iný. Niečo jej na ňom nesedelo. A vtedy to zbadala. Uvidela na kvete neďaleko sedieť motýľa. Podišla k nemu a v tom momente sa do vzduchu vznieslo niekoľko desiatok motýľov. Lily začala výskať a tancovať.

„Čo sa stalo, že tak kričíš?“ spýtal sa jej Martin, ktorý odrazu pribehol.

„No predsa kvôli tým motýľom. Odkiaľ sa tu vzali?“

„No predsa vyleteli z kukiel, ktoré boli na týchto stonkách. A kto vlastne si?“

„Ty ma nepoznáš? Veď sme sa pred chvíľou videli. Akurát sem bežala hliadka.“

„Aká hliadka? A ja som ťa nikdy predtým nevidel. Ani neviem, ako si sa sem dostala.“

Lily to nechápala. Žeby bola zase v inej dobe? Začala sa obzerať okolo seba a vyšla von zo skleníka. Ostala pred ním stáť s otvorenými ústami. Široko-ďaleko nebola žiadna technika. Nikde neboli vysoké obytné domy, smog, ani šedá hmla. Obďaleč stálo honosné vidiecke sídlo obklopené lúkami, na ktorých sa pásli ovečky. Mala pocit, že sa ocitla v knihách svojich rodičov. Martin prišiel za ňou. Bola nepochybne na tom istom mieste, v tom istom čase, ale niečo sa zmenilo. Možno ona niečo zmenila. Uvedomila si, že ešte stále drží mačku v rukách. Tá zamňaukala a začala priasť. Lily sa pri nej uvoľnila a odhodila ozubené koliesko do trávy. Toto bol ozajstný svet. Všetko predtým bol len sen, čo iné?

Martina Užíková

http://www.steampunk-anitram.blogspot.com/